Železná opona a revolúcia v roku 1989. Odsúvame to, bagatelizujeme, zabúdame. Spomienky prekryli nové starosti. Radosť, spokojnosť, frustrácia, znechutenie. Bolo dobré navštíviť maďarský Fertőrákos a jeho Pamätný park Paneurópskeho pikniku. Mnohé sa mi vrátilo.

Stáva sa to a je to zábavné. Prídete na nejaké miesto a spomeniete si na knihu, ktorú práve čítate. S tým miestom nemá nič spoločné.
„Jsou dobří nebo zlí? Jsou moudří a vyspělí, nebo jen sami využívají cizí technologie? Na tyhle otázky nemáme odpovědi a musíme být připraveni na nejhorší...
...a jakmile ucítíme pach síry, ihned zahájit výrobu svěcené vody...,“ zacitoval pohotově Martin.“[1]
Spojilo sa mi to. Čítal som práve Lukjanenkovo Spektrum a táto veta a spomienka na rok 1989 našli cestu k sebe. Nevyrobili komunisti v roku 1989 dostatok svätenej vody? Aby to pekelné pnutie slobody zažehnali. Alebo vedeli, že ju už vyrobiť nechcú. Prikláňam sa k druhej možnosti. Žijem v presvedčení, že Veľká nežná novembrová revolúcia prebehla vďaka dobre napísanému scenáru. Ale bol aj augustový Paneurópsky piknik dobre režírovaný? Neviem. Kto našepkal Nemcom, aby cestovali do Maďarska? Do nevýznamnej dedinky Fertőrákos? Kto im našepkal, aby vylomili bránu v železnej opone? Neviem.
Zostarli sme. Ale nezabudli. Drôtený plot na drevených koloch pretkaný žilami nabitými elektrickou energiou. Smrtiace napätie a mladí chlapci navoňaní testosterónom a s ostrými nábojmi v samopaloch vzor 58 – to bol väčší strašiak ako Blízke stretnutie tretieho druhu.

Pred mnohými rokmi som čítal v časopise Historie a vojenství hodnotenie vojenského historika, ktorý upozornil, že začiatkom 70. rokov 20. storočia sa pôvodná útočná doktrína Varšavskej zmluvy zmenila na obrannú. Najvyšší vojenský manažment východného bloku si uvedomil, že technologické zaostávanie vylučuje nádej vyhrať vojnu. Začiatok konca tábora socializmu.
Nech sú moje pochybnosti o „historickej pravde“ akékoľvek, Pan-European Picnic Memorial Park (Páneurópai Piknik Emlékpark) je výborná myšlienka. Je dôstojnou spomienkou na významnú udalosť.

Tá významná udalosť
„V lete (roku 1989) sa začali prvé vážne diplomatické rokovania o situácii východonemeckých občanov, ktorí sa vo veľkom počte zhromažďovali v Maďarsku, no tieto rozhovory nepriniesli žiadny výsledok. V tejto situácii prišla vtedajšia maďarská opozícia s iniciatívou zorganizovať na rakúsko-maďarských hraniciach oslavu európskej jednoty, ktorá nadobudla osobitný význam.
Iniciatíva mladých ľudí z Debrecína podnietila opozíciu v Šoprone k zorganizovaniu Paneurópskeho pikniku. Za patrónov podujatia boli prizvaní Imre Pozsgay a Otto von Habsburg. Už pred oficiálnym začiatkom programu, ktorý bol naplánovaný na 19. augusta 1989 o 15.00 hod., sa objavili utečenci z Východného Nemecka a v niekoľkých vlnách spontánne prelomili hranicu. Maďarskí pohraničníci, ponechaní napospas osudu svojimi nadriadenými a akoby „odsúdení na slobodu“, v tomto úteku utečencom nebránili; táto udalosť sa stala prvým skutočne významným krokom k zjednoteniu Nemecka.
Prísne tajné bilaterálne rokovania medzi Maďarskom a Západným Nemeckom viedli k otvoreniu hraníc 11. septembra a následnej evakuácii východonemeckých utečencov z Maďarska. Prelomenie hranice, „exodus“ východonemeckých utečencov a oslabenie východonemeckej diktatúry viedli k zjednoteniu Nemecka, čo zároveň znamenalo aj zjednotenie Európy. Kancelár Helmut Kohl vyjadril vďaku slovami: „Maďari vybrali prvý kameň z Berlínskeho múru.“
Mnohí ľudia sú presvedčení, že slávny prejav Winstona Churchilla vo Fultone v štáte Missouri znamenal začiatok studenej vojny a bipolárneho svetového usporiadania.
Vtedajší britský premiér vyhlásil, že od Štetína na pobreží Baltského mora až po Terst na pobeží Jadranského mora sa na Európu spustila železná opona. Hoci sa studená vojna nezačala jediným prejavom či vetou, Churchillov výrok mal metaforický význam a symbolizoval koniec jednej éry v dejinách Európy i sveta. Ak s tým súhlasíme, môžeme konštatovať, že Paneurópsky piknik znamenal koniec ďalšej éry. Popri niekoľkých tisíckach účastníkov z Nemecka, Maďarska a Rakúska sa totiž celá Európa – ba dokonca celý svet – symbolicky rozlúčila s rozdelením i so stalinistickými a poststalinistickými diktatúrami.“[2]
Citoval som Dr. Imre Tótha, riaditeľa Šopronského múzea. V roku 1989 sme sa veľa o udalostiach vo Fertőrákose v Maďarsku nedozvedeli. A v 90. rokoch sme mali dosť starostí a radostí s udalosťami na našom území. Trochu nám to zapadlo prachom zabudnutia.

O troch sochárskych dielach
Súčasný areál Pamätného parku Paneurópskeho pikniku má plochu možno dvoch či troch futbalových ihrísk. Pekný priestor. Dominujú mu tri sochárske diela. Súsošie vytesané z vápenca, ktoré je ústredným pamätníkom Paneurópskeho pikniku, nesie názov The Breakthrough – The Monument to European Freedom („Prielom – Pamätník európskej slobody“). Dielo sochára Miklósa Melocca, slávnostne odhalené pri príležitosti 20. výročia pikniku.
Brána prelomená východonemeckými utečencami v auguste 1989.
Trabant a rodina opúšťajúca východný blok.
Ústredné súsošie (The Breakthrough) je trochu... popíšem ho. Trochu surrealistické. Z podzemia vystupujú ľudia, ktorí sa oslobodili. Slabšie som tomu porozumel. Keby hral v pozadí Jacksonov Thriller, tak si myslím, že zastavili záber vo chvíli, keď sa zombíci vybrali na prechádzku do ulíc amerického zapadákova. Trošku neproporčné. Poznáte súsošie Ľudovíta Štúra v Modre? Štúr má na ňom jednu ruku takú veľkú, že by s ňou tulene mohol zabíjať. Tu sa to autorovi podarilo tiež. Jedna postava kýva rukou takou veľkou, že návštevník môže s hrôzou očakávať, kedy mu odpadne. Trošku zmätočné. V pozadí padajú antické stĺpy. Akoby práve Atény postihlo zemetrasenie. Ibaže Grécko po krátkom koketovaní s komunistickou diktatúrou po 2. svetovej vojne túto epizódu sociálneho vývoja opustilo. A východný blok k iónskym stĺpom neinklinoval. No, neviem. Nieže by to bolo zlé. Ono to zaujme. Má to svoje kvality. Len sa hlbšie nezamýšľať.

Priechod, tunel z hrdzavých plechov s bránou. V interiéri skupina osôb bez tvárí dvíha ruky. Nesformovala sa. Zamrzla. Smerujú k bráne. K zamknutej. Asi ju nikdy neotvoria. Ani my sme neverili, že tú bránu otvoria ešte za nášho života. Vo vedľajšej miestnosti je historická fotografia. Veľkorozmerná, čiernobiela. Zachytáva chvíľu, keď tlak ľudí prevalil bránu. Ľudia udivení, radostní, nezastavujúci. Tí, čo prechádzali, vraj nechávali v Maďarsku svoju batožinu, len aby prešli. Nič nebolo dôležitejšie ako prejsť za čiaru. Tak veľmi neverili, že sa to podarí. Rozhodujúci okamih. Henri Cartier-Bresson na ňom postavil svoju fotografickú kariéru. Tento „rozhodujúci okamih“ si ešte pamätáme. Emocionálne veľmi silná inštalácia.

Trabant a odchádzajúca rodina. Papierové auto s nezameniteľným zvukom dvojtaktného smradľavého motora. Auto, ktoré malo byť slepým ramenom motoristického vývoja. Stalo sa ikonou. My sme mali Velorex. Nakoniec tie samohyby vymreli. Ako neandertálci. Symbol, ktorý sa vydaril.

Špak, strážna veža pohraničnej stráže. Nie, o tom písať nebudem. Aj ja som na nej mával službu. Pri strážení nášho „kasína“ vo Frýdku-Místku.

Nespomenul som dvere do Európskej únie. Pekná, symbolická záležitosť pri ceste z Fertőrákos do rakúskeho St. Margarethen. Možno dvadsať metrov za symbolickými dverami je stanovisko rakúskej pohraničnej stráže. S unimobunkami pripravenými na okamžité použitie.

P. S. Žiť revolučné časy je zaujímavé. Len to stojí za hovno.
Aktuálne informácie:
https://www.paneuropaipiknik.hu/en
Fertőrákos je obec na rakúsko maďarských hraniciach. Od Bratislavy vzdialená asi 80 km. Autom sa do nej dostanete pohodlne a bezplatne po ceste č.50 na trase Kittssee, Parndorf, Winden, Donnerkirchen, Oslip, Fertőrákos
[1] Sergej Lukjaněnko, Spektrum, Triton Argo, 2011, str. 286
[2] https://www.paneuropaipiknik.hu/en/history







