Žiadna fotografia, žiadne video vás nepripraví na to, čo uvidíte vo Fertőrákose. Je to zážitok úplne, že WOW! Pripomenulo mi to našu prvú jazdu na horskej dráhe s Palom, dlhoročným kamarátom. Nepobozkaní zážitkom sme nasadli v Billunde za dvoch Dánov do vozíka. Pohoda, veď nás to len vytiahlo hore. Ibaže v tej drobnej chvíli, keď sme sa ocitli hore a mali sme ísť dolu, nasledovalo nepublikovateľné zanadávanie. Ďalej len krik. A šťastný smiech tých Dánov pred nami. Vo Fertőrákose je to podobné. Prechádzate po obvode bývalého kameňolomu, ktorý údajne založili rímski legionári, a hovoríte si, pohoda. Prejdete na druhú stranu. Zídete po kovových schodíkoch. Nazriete do prvej miestnosti, vyzerá ako jaskyňa s obrazovkou so žralokmi. Dobré, stále dobré. Prejdete chodbou, ktorú lemujú nasvietené obrázky morských potvor treťohorného mora. A príde to WOW. Horská dráha fičí dolu. Adrenalín má silu raketového paliva. Tamto to začalo!

Na začiatku boli Kelti
Litavský vápenec sa ľahko ťaží a dobre opracúva. V priebehu dejín sa stal obľúbeným stavebným kameňom nielen v bezprostrednom okolí Šopronu, ale aj v relatívne dosť vzdialených oblastiach. Hoci sa spomínajú tunajšie kameňolomy (myslím aj na rakúsky v St. Margarethen) ako rímske, ich sprevádzkovanie spadá skôr do doby laténskej. Kmeň Bójov a iné keltské skupiny v tejto oblasti žili už v 4. storočí pred n. l. a určite docenili kvalitu kameňa a ťažili ho. Rimania po ňom siahli pri výstavbe hradieb mesta Scarbantia (dnes Šopron). Lomov bolo po okolí viac a miestni obyvatelia to využili. V skalných stenách si vyhĺbili obydlia, prípadne využili opustené vyťažené priestory.

Prevádzku veľkého lomu upravil urbárom (súpisom pôdy a poddanských povinností) kardinál Draškovič v roku 1587. S plným nasadením a s veľkou kapacitou sa kameň začal ťažiť až v 18. a 19. storočí. Najväčšie objemy stavebného materiálu sa expedovali do Viedne a do Bratislavy (rozumej do Prešporku). Budovy z „rákošského“ kameňa sú však vo všetkých obciach v okolí Šopronu. Primárne sa kameň používal na stavbu kostolov, až neskôr aj obytných budov. Keď sa v roku 1857 stal győrskym biskupom János Simor, o lom prejavili záujem Rakúšania a nájmom prešiel do rúk Viedenskej stavebnej spoločnosti (Baugesellschaft).

Niečo málo o technológii dobývania kameňa
Kvalitný kameň vhodný na opracovanie sa získaval štiepaním. Horninu pretkanú zvislými trhlinami a žilami pomenovali szer. Očistili ju od zeminy, čím odkryli hrudkovitú, nespevnenú vrstvu, často s prímesou ílu, nazývanú háportya. Tá sa tiež odstraňovala, ale už našla využitie pri spevňovaní základov budov. Lóger, skalný blok ohraničený vodorovnými puklinami a zvislými žilami, ktorý oddeľovali od podložnej vrstvy, bol tou očakávanou ťažobnou surovinou.

Vo Fertőrákose sa ťažilo v pásoch (laviciach) so šírkou 7 – 8 metrov. Hĺbku rezu dodržiavali v rozmedzí 84 – 85 cm. Stavebný kameň mal štandardné rozmery a nevyžadoval si ďalšie časovo či energeticky náročné opracovanie ani dodatočné osekávanie; pri murovaní ho osádzali iba dvaja murári.
Ťažba postupovala smerom nadol. Vyťažený priestor vymedzili strmé steny. Voľnejšiu, no mimoriadne pevnú štruktúru mal vápenec; nadložná hornina – tvrdá, ale náchylnejšia na drolenie – sa ponechávala na mieste. Vznikol tak lom pripomínajúci betónové bunkre pre ponorky na pobreží Atlantického oceánu. Strop podopierajú mohutné vápencové piliere ponechané priamo z pôvodnej horniny.

Ešte z histórie ťažby
V 60. rokoch 19. storočia v lome pracovalo 50 až 100 ľudí. Zdanlivo málo, ale týchto pár desiatok kamenárov ťažilo bloky s hmotnosťou až 4 – 5 ton. Dobývanie kameňa tu pokračovalo až do roku 1948, keď bol lom zatvorený. Obnova domov a rozmach výstavby po Veľkej vojne (1914 – 1918) viedli k dominancii dostupnejšieho umelého kameňa a železobetónu, čím nahradili používaný prírodný kameň. Počas 2. svetovej vojny sa stal ťažobný priestor dejiskom tragických udalostí. Nemecká armáda sem umiestnila tajný vojenský závod a tábor nútených prác. Vojaci ustupujúci pred sovietskou armádou pri odchode popravili všetkých väzňov vykonávajúcich nútené práce.

Jaskynný systém s peristylom – pozostatkami ťažby – po vojne upravili a sprístupnili pre turistov. Už v roku 1951 vyhlásil Národný úrad pre pamiatkovú starostlivosť lom vo Fertőrákose za kultúrnu pamiatku. V roku 2001 bol lom vo Fertőrákose spolu s lomom v St. Margarethen zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Galaktická sieň
Galaktická sieň je tou najkrajšou sieňou jaskyne. Črtajú sa tu vrstvy usadenín a ak sa dobre sústredíte, možno uvidíte aj skameneliny morskej fauny.

V skalných stenách na prístupovej ceste ostali čitateľné hlboké otvory štvorcového tvaru. Otvory do, ktorých sa vkladali trámy barakov pre baníkov a robotníkov. Baraky definitívne zbúrali v roku 1960.

Výstavný priestor tak fascinujúci
Highlightom celého ťažobného priestoru je jaskyňa s nadrozmernou obrazovkou a exponátmi, skôr modelmi, zástupcov treťohorného mora, ktoré tu dominovalo pred pár desiatkami miliónov rokov.
Na obrazovke beží dokument vysvetlujúcie vznik vápencov postupným ukladaním, sedimentáciou mŕtvych tiel drobných živočíchov s pevnou ulitou, a predstavuje aj rozmerovo dominantných obyvateľov mora menom Paratethys. Pred mnohými a mnohými rokmi, ale potom, čo už Zemi prestali dominovať dinosaury, veľkú časť dnešnej Panónskej panvy zalievalo more, ktoré sa postupne menilo na izolované brakické more (more, v ktorom sa miešala slaná a sladká voda) a napokon na obrovské jazero.

Paratethys bolo mladšou dcérou pôvodne skôr oceánu ako mora, známeho pod menom Tethys. Za svoj zrod vďačí alpínskemu a karpatskému vrásneniu. Pohybu, keď sa africká a európska tektonická platňa približovali a Alpy a Karpaty začali stúpať do výšky. Práve medzi týmito horstvami sa vytvárali poklesávajúce panvy. Najvýznamnejšia bola možno Panónska panva. Maďarsko leží z veľkej časti v centre tejto panvy.
V miocéne bola jednou z hlavných depresií (poklesnutých miest, ktoré sa nachádzali nižšie ako ich okolie) Centrálna Paratethys. V centre panvy existovali veľmi hlboké sedimentačné priestory, zatiaľ čo okraje tvorili plytké šelfy, pobrežia, delty a močaristé oblasti (to je napríklad kopec Sandberg v Bratislave).

Pred 17 – 14 miliónmi rokov sa oblasť Panónskej panvy stala súčasťou morského systému Centrálnej Paratethys so spojením s ďalšími morskými oblasťami. Živočíšnu ríšu zastupovali lastúrniky, ulitníky, ramenonožce, praveké ryby, žraloky a morské cicavce. Pre porozumenie, kto tu žil a koho ste mohli stretnúť, sú na lanách ukotvených v strope zavesení najväčší obyvatelia tohto mora. Je fascinujúce pozerať sa na 7, možno 8 metrov dlhého žraloka, ktorého predkovia dorastali do dĺžky 15 a viac metrov (Carcharodon megalodon). Pre lepšiu predstavu je tu model zubu tejto impozantnej ryby. Pravoverných potešia skameneliny (napríklad hlava veľryby) vystavené in situ. Priamo v hornine, tak ako boli nájdené.

Sarmatské more
Keď sa Paratethys asi pred 14 miliónmi rokov začala izolovať od otvoreného oceánu, vzniklo tu more, ktoré dostalo meno Sarmatské. Panvy zalievala voda s menšou salinitou (slanosťou), stávala sa brakickou. Mnohé morské druhy vymizli a začali sa rozvíjať špecifické, endemické živočíchy, vyskytujúce sa len v tejto oblasti.
Vývoj sa nezastavil. Pred 11,6 – 11,5 miliónmi rokov sa oblasť ešte výraznejšie izolovala, až vzniklo Panónske jazero. Obrovské vnútrozemské jazero, ktoré v najhlbších častiach malo dno stovky metrov pod hladinou. Ibaže aj to sa odsoľovalo a vznikala veľmi osobitá fauna. Pri troche fantázie by sme mohli povedať, že pripomienkou týchto čias je dnešné Neziderské jazero. Mimochodom, dobre viditeľné z horných častí tunajšieho lomu.

Fertőrákos a jeho nadzemné aj podzemné priestory
Nespomenul som, že v podzemí je aj divadelná a koncertná sála. Nespomenul som to, hoci ma to zaujalo, ale bol som unesený geológiou, paleontológiou aj archeológiou tohto miesta. Keď vstúpite do areálu, vedie vás cesta na hrebeň kopca, ktorý ukrýva kameňolom. Je to zaujímavé, ibaže s čímsi podobným ste sa už určite stretli. Keď turistický okruh klesne a vstúpite do podzemia, veci sa zmenia. Mnohé je iné.

Prekvapilo ma pri plánovaní návštevy, že v Rakúsku, v St. Margarethen, nie je lom sprístupnený (okrem mimoriadne navštevovaných operných predstavení) a nie je prezentovaný ako múzeum. Tým pádom maďarský Fertőrákos je odpoveďou, prečo tieto miesta zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Dobrou odpoveďou, kvôli ktorej sa sem oplatí vycestovať.

Aktuálne informácie
https://www.fertorakosikofejto.hu/en
Otváracie hodiny
Od apríla do konca októbra:
Pondelok – nedeľa: 10:00 – 18:00
Pokladňa: 10:00 – 17:00
Vstupné cca 7 eur, je možné zaplatiť platobnou kartou.
Fertőrákos je obec na rakúsko-maďarských hraniciach. Od Bratislavy je vzdialená asi 80 km. Autom sa do nej dostanete pohodlne a bezplatne po ceste č. 50 na trase Kittsee, Parndorf, Winden, Donnerskirchen, Oslip, Fertőrákos.







