MOCAK, čiže Múzeum súčasného umenia v Krakove, je továreň. Bývalá továreň. Na hrnce a smaltovaný riad. Dnes galéria, ktorá chvíľami pripomína kino prezentujúce súčasné umenie. Veľmi úspešne. Priamo, dotykovo, nekonformne, niekedy až tak „po papuli“. Na tom je všetko dobré.
Údajne je časť expozície stála a nemení sa. Časť (najmä tá, ktorá sa nachádza na prízemí) je priestorom pre dočasné prezentácie. V čase našej návštevy jej dominovali dve veľké autorské výstavy. Dve výtvarníčky, ženy, ktoré majú isto-iste veľa spoločného. Obe expozície boli ako jazda na horskej dráhe.
Ewa Partum
Informácie o Ewe Partum (* 1945, Grodzisk Mazowiecki) hovoria, že je predchodkyňou konceptuálneho, feministického a kritického umenia v Poľsku, autorkou akcií a inštalácií vo verejnom priestore, filmovou tvorkyňou, fotografkou a najmä umelkyňou performancie a vizuálnej poézie. Študovala na Štátnej vysokej škole výtvarných umení v Lodži (dnes Akadémia výtvarných umení v Lodži) a na Akadémii výtvarných umení vo Varšave. Jej najstaršie konceptuálne dielo Prítomnosť/Neprítomnosť, vytvorené v roku 1965 ešte počas študentských čias, sa zaoberalo problémom prítomnosti žien v progresívnom umeleckom prostredí.
Ewa Partum je skutočným prototypom avantgardného umelca. Bezpochyby nenechá nikoho hovieť si v jeho komfortnej zóne a užívať si „ňu-ňu sladké“ umenie. Je víchrom, skôr víchricou, ktorá vás nielen zmetie z nôh, ale vás ešte ako autobus prevezie nepohodlne z miesta C do miesta F. Toto jej nemožno uprieť. Za to jej patrí poďakovanie.
Potom prichádza druhý plán. Čo je v konceptuálnom umení, v contemporary art, umenie a čo je prejav vyvolaný disharmóniou vnútorného prostredia tvorcu? Čo je možné označiť za umelecký prejav? Čo je na tom umelecké? Kde začína spoločenský klam?
Pekná nahá ženská postava sa mení na symbol rozporu. Žitie, prežívanie, sexualita, agresivita, nestotožnenie. Neviem posúdiť, koľko z toho je intímna spoveď rozháranej osobnosti. Možno vtipná a originálna performancia (Performance Pirueta, ktorá sa konala v Západnom Berlíne 23. novembra 1984), pri ktorej mladá žena na korčuliach drví zrkadlo pod svojimi nohami, sa vďaka jej nahote a zlosti mení na… vyvolalo by to vo mne obavy, keby som bol toho priamym svedkom.
Rovnako zástup žien so zdvihnutými šatami, odhaľujúcimi výrazný čierny otvor v rozkroku, je skôr svedectvom o boľavej duši než umeleckou výpoveďou. Nie každý človek s výtvarným talentom sa stane umelcom. Nie každý umelec sa prezentuje výtvarným talentom.
Tvorba Ewy Partum je chvíľami peknou ukážkou samoúčelnosti a terapeutickej hry. A umenia? Nie, nie, umenia je tam toľko ako paliem v Antarktíde. Z môjho pohľadu. Možno niekto príde k vnútornému stotožneniu, k znežneniu, k závanu priľnutia k jej dielam. Možno. Rovnako ako možno niekto príde k otázke: Aj toto, Brutus?
Toyen
Hoci Toyen (* 21. september 1902, Praha – † 9. november 1980, Paríž) patrí do „komfortnej“ zóny umenia, nemusí to byť úplne tak. Perokresby, v ktorých hlavnú úlohu hrá rukami objímaný penis či vagína ako kvet rozprestretý na pláni, nemusia byť pre každého návštevníka to „pravé makové“.
Umelkyňa, surrealistka, vo svojej dobe určite označovaná ako „šibnutá“. Inteligentná, talentovaná, s neopozeraným vhľadom a nadhľadom na denný kolobeh vecí. Vlastným menom Marie Čermínová, geniálna česká výtvarníčka, zakladateľka smeru artificializmus, ktorá o sebe rozprávala zásadne v mužskom rode.
V šestnástich rokoch sa „Manka“ rozchádza so svojou „príliš obyčajnou“ rodinou a odchádza študovať maliarstvo. Zo štúdia na vysokej škole UMPRUM odíde po pol roku. Pracuje v továrni na mydlo a strieda podnájmy.
V roku 1922 zamierila na študijnú cestu do Dalmácie, kde sa zoznámila s Jindřichom Štyrským. Stretnutie so Štyrským sa stáva celoživotným vzťahom. Toyen zapadne do umeleckej skupiny Devětsil, komunikuje s Jaroslavom Seifertom, Vítězslavom Nezvalom či Karlom Teigom. V tomto čase prijme pseudonym Toyen. Podľa legendy je jeho autorom Seifert, no svoje k nemu dodávajú aj Teige a nakladateľ Jan Fromek. Mimochodom, v Poľsku vás upozornia, že prezývka vychádza z francúzskeho slova „citoyen“ – občan.
So Štyrským žije, maľuje a teší sa. V Paríži majú vlastný ateliér a predávajú obrazy. Jedným z mužov, ktorí Toyen finančne zabezpečujú, sa v 30. rokoch 20. storočia stáva Bohuslav Brouk, dedič veľkého obchodného impéria Brouk a Babka.
Zlé časy 2. svetovej vojny preorientujú Toyen na ilustrácie kníh, ex libris a tienidlá lámp. Počas nacistickej okupácie ukrýva doma Žida Jindřicha Heislera. V roku 1942 Štyrský umiera, čo Toyen veľmi zasiahne; námety jej obrazov po jeho smrti a počas vojny ešte viac potemnejú. Po vojne odchádza s Heislerom do Paríža. So sebou berú rozsiahlu zbierku jej aj Štyrského obrazov. V Československu meanwhile dôjde ku komunistickému prevratu, ktorý Toyen pripraví o všetky úspory. Vo vykonštruovaných procesoch odsúdia jej známych a priateľov na čele so Závišom Kalandrom.
Toyen žije v chudobe a stretáva sa len s už trochu anachronickou surrealistickou skupinou. Maľuje obrazy plné temnoty a „ticha, ktoré sa okolo maliarky rozhostí“. Vo svojom asketicky zariadenom byte hostí prichádzajúcich bielym rumom a mlčaním a zahmlieva čokoľvek o chystaných výstavách.
Život aj tvorba Toyen sú dobrodružstvom na ploche Európy. Po prvýkrát som videl jej obrazy v Hornom Belvederi vo Viedni. Bola to láska na prvý pohľad.
Niečo málo o architektúre galérie
V susedstve galérie je Smaltová továreň v Krakove (po poľsky: Fabryka Emalia Oskara Schindlera), tá továreň, vďaka ktorej Schindler zachránil nejeden židovský život. Menej je známe, že aj Múzeum súčasného umenia (MOCAK) je súčasťou Schindlerovho továrenského komplexu.
Trochu mätúco pôsobí pohľad z ulice Lipowa na širokú betónovú stenu s nápisom MOCAK. Moderno-brutálny sloh. Ale nie je. Užšia prístupová ulička smeruje k vnútornému nádvoriu, ktoré súčasne otvára pohľad na lomené strechy a presklenú stenu galérie. Profil továrenskej haly je zachovaný, obnovený modernými stavebnými materiálmi.
Otlčené múry pôvodnej haly aj leštené sivé hladké steny, účelnosť, strohosť, minimalizmus – priestory poskytujú komfort, vzdušnosť, svetlo a voľnosť. Dve podlažia, prízemie a podzemie, intímny verejný priestor nabitý vizuálne atraktívnym umením.
Program Múzea súčasného umenia v Krakove MOCAK, otvoreného 19. mája 2011, zahŕňa prezentáciu najnovšieho medzinárodného umenia, vzdelávanie, ako aj výskumné a publikačné projekty. Najdôležitejším cieľom MOCAKu je prezentácia umenia posledných dvoch desaťročí v kontexte povojnovej avantgardy a konceptuálneho umenia, ako aj objasnenie odôvodnenia tvorby umenia zdôraznením jeho kognitívnej a etickej hodnoty a jeho vzťahu ku každodennej realite.
Všetky projekty sú realizované s ohľadom na rôznorodé publikum. Publikácie poskytujú informácie o pôvode a význame prezentovaných diel a udalostí a zasadzujú ich do kontextov. Inštitúcia považuje za dôležitú výzvu znižovať predsudky voči súčasnému umeniu. [1]Takto MOCAK predstavuje sám seba na svojej webovej stránke.
Tie ostatné výstavy
Dobré a lepšie.
Všetkému dominuje inštalácia Krystiana Lupu „Live Factory 2“. Vychádza zo scénického stvárnenia divadelnej hry Factory 2. Lupov koncept nadväzuje na striebornú éru Factory, Warholovho kultového newyorského štúdia. Bordel a humus tu znamenajú hravosť a neústupnosť v umeleckej nezávislosti a konceptoch. Nie každý by v tom chcel žiť, ale je fajn sa na to pozrieť, vstúpiť do kulís divadla a oceniť to.
Na jeseň 2023 darovali Teresa a Andrzej Starmachovci zbierke MOCAK 67 diel najvýznamnejších súčasných poľských umelcov. Dar predstavujú diela z oblasti maliarstva, sochárstva, inštalácie a scénografie. Niektoré diela sú „klasikou“ súčasného poľského umenia, ako napríklad Embryológia od Magdaleny Abakanowicz a Labyrint od Edwarda Krasińského, iné predstavujú významných autorov spojených s Krakovom – Mareka Chlandu, Piotra Lutyńského a Grzegorza Sztwiertniu.
Spája ich vzájomná nespojiteľnosť a silný individualizmus. Originálnosť a kreativita. Neónový nápis Kunst macht frei, bábkoherecké máňušky, čosi ako invalidný vozík s kolesami z listov okružnej píly, obrazy svätých v postmodernom podaní – bez akejkoľvek dehonestácie... Je toho dosť. A je to naozaj dobré.
O návšteve
Muzeum Sztuki Współczesnej w Krakowie MOCAK nie je ľahkou maškrtou po nedeľnom obede. Je náročné aj zábavné, únavné aj relaxujúce. Je dobrým miestom, ak nájdete odvahu povedať si: pozriem si to, aj keď ma to prefacká. Za návštevu určite stojí.
Aktuálne informácie
Otváracie hodiny
utorok – nedeľa: 11.00 h. –19.00 h.
pondelok: zatvorené
Adresa
Muzeum Sztuki Współczesnej w Krakowie MOCAK
ul. Lipowa 4
30-702 Kraków
Základné vstupné: 30 zl – cca 7 eur
