Niet knižného sprievodcu, ktorý by vás nepresviedčal, že v Dolnom Belvederi vo Viedni prezentujú gotické a renesančné umenie z rakúskych luhov a hájov. Zo zbierok rakúskeho umenia. Odpoveď znie: áno aj nie. Dosť gotiky, trochu menej renesancie a veľa dobre pozerateľného iného.
Trochu na škodu veci. Staré fotografie ukazujú, že gotika aj renesancia tu užívali priestory v tesnom susedstve. Čo nie je na škodu, ak chcete vidieť drobný ťah štetcom a veľký skok pre umenie – možno aj v jednej výstavnej miestnosti. Marx hovoril, že kvalita sa zmení skokom, keď sa v dostatočnej miere naplní kvantita. Ak by sme prijali jeho dialektiku, dostatočné množstvo gotickej maľby spôsobilo nástup novej kvality – renesančnej maľby.
Asi to tak jednoduché nebude. Ale skok to bol majstrovský.
Nemecká renesancia – tak trochu stále gotika
Stredoveká umelecká tvorba mená svojich autorov príliš nepozná. Teda v stredoveku sa nedbalo na to, aby bolo dielo známe podľa autora. Podľa remeselnej dielne, v ktorej vzniklo, ešte áno. Napríklad oltár v Kostole sv. Jakuba v Levoči z dielne Majstra Pavla z Levoče.
Renesancia chod vecí zmenila. Autorský podpis získal význam. Preto ak budete pátrať po autoroch renesančnej tvorby v Dolnom Belvederi, natrafíte najmä na mená Michael Pacher a Lucas Cranach starší. Ten druhý je pre nás zaujímavý. Je dobrou ukážkou toho, že „prechody“ v umení sa nedejú dialektickým skokom.
„Mistři podunajské školy Altdorfer a Huber, obdaření větší citlivostí a intuitivní znalostí účinků světla a barevných skvrn, dávali volný průběh svému lyrismu v jiskřivých mytologiích a v náboženských výjevech, kde krajina nabyla na významu dosud nepoznaném. Lucas Cranach se ve svém raném díle poddal obdobné náklonnosti. Když jeho zápal ochladl, stal se malířem saského kurfiřtského dvora a jedním z nejhorlivějších luteránů, který dal své umění do služeb reformace. Ačkoli přijal významné místo, jeho záliba ve štíhlých postavách, přebujelé dekorativnosti i nepřirozené lámané linii jsou dostatečným důvodem, aby byl řazen mezi zatvrzelé stoupence gotiky. Pouze jeho portréty, méně dekorativní a často velmi výstižné, ospravedlňují jeho popularitu.“[1]
A je to ako déjà vu. Ibaže tu to nie je „už videné“, ale naozaj videné. Hoci sa pán Cranach starší uvádza ako neprehliadnuteľný predstaviteľ nemeckej (rozumej aj rakúskej) renesancie, je to vlastne „spiatočník“ zaľúbený do gotiky. Prezentované diela sú skôr gotické ako renesančné. Vôbec to však neznamená, že by boli menej pozerateľné. Určite nie. Vo výraze sú tvrdšie, strašidelnejšie, hranatejšie, ostrejšie farebné – ale zaujímavé.
Keď nie renesancia, tak čo?
Toto je správne položená otázka. Dolný Belvedere ponúka časovo obmedzené, tematicky zamerané výstavy. V čase našej návštevy (december 2025) to boli Franz Xaver Messerschmidt: Mehr als Charakterköpfe a Cézanne, Monet, Renoir: Französischer Impressionismus aus dem Museum Langmatt.
Messerschmidt je dobrá ukážka toho, ako história nepozná hranice. Alebo umenie nepozná hranice? Alebo ako zabúdame na svojich?
Franz Xaver sa narodil v roku 1736 vo Wiesensteigu. Zomrel v roku 1783 v Bratislave. Nie je tu však pochovaný. Dôležité je, že jeho „charakterové hlavy“ vznikali v Bratislave (správnejšie v Prešporku).
Ak prijmeme vysvetlenie českého básnika a filozofa Egona Bondyho[2], hlavy vznikli ako odozva na stretnutie ich autora s diablom pod bratislavským hradom. Jedného večera sa mu vraj zjavil pekelník. Aby ho odplašil a vrátil do horúceho podzemia, Messerschmidt začal modelovať hlavy.
Geniálne hlavy. Hlavy s výrazom tváre, ktorý sa nikdy nezopakoval. Výrazy, ktoré kulminujú od karikatúry k dokonalému výrazu serióznosti. Hlavy, ktorých počet podľa Bondyho nebol dostatočný a Messerschmidt zomrel v pomätení zmyslov.
Zbierka hláv, ktoré sa roztratili do celého sveta. Hlavy, ktorých najviac nájdete v Hornom a Dolnom Belvederi vo Viedni. Málinko ich má Slovenská národná galéria v Bratislave. Žiaľ, Bratislava a jej souvenir shops na Messerschmidta tiež zabudli. Nevýrazne si ho pripomíname. Napriek tomu, že nevytvoril len hlavy, ale aj bezprecedentne dokonalé busty vysokého manažmentu rakúskej cisárskej ríše 18. storočia (obdobia vlády milovanej a obdivovanej – dokonca osvietenej – Márie Terézie), je pre Slovensko takmer zabudnutou osobnosťou.
A francúzski impresionisti z Langmattu?
Kto nemá rád impresionistov? Možno pán Louis Leroy.
„V roku 1874 si umelecký kritik Louis Leroy pred Monetovým obrazom s názvom Impresia, východ slnka ironicky odfrkol: ‚No to je mi impresia, som ohúrený!‘ Rozostrenie a naznačenú, no nedotiahnutú maľbu považoval za opovrhnutiahodnú. Všetkých umelcov okolo Moneta, ktorí maľovali v podobnom duchu – Renoira, Pissarra, Sisleyho či Berthe Morisot – označil za ‚impresionistov‘.
Čo s tou potupou urobiť? Zmieriť sa? Oponovať? Monet mal omnoho múdrejší nápad: zmocnil sa jej ako zástavy. Obrátil urážku na hrdosť a dnes je impresionizmus najznámejším a najobľúbenejším smerom na celej planéte.“[3]
Niečo málo k Dolnému Belvederu
Viedenský Belvedere tvoria dva paláce na terénnej vlne, ktorej v hornej časti dominuje výstavný a reprezentatívny Horný Belvedere (presne ten, v ktorom je vystavený Bozk Gustava Klimta) a v spodnej časti uzatvára záhradu menší a komornejší Dolný Belvedere.
Ten postavil v rokoch 1712 až 1716 Johann Lukas von Hildebrandt pre princa Eugena Savojského. Slúžil mu ako letné sídlo, zatiaľ čo neskôr postavený Horný Belvedere sa používal iba na slávnostné a oficiálne účely. Vchod bol cez nádvorie na Rennwegu.
Dedičkou oboch palácov a záhrady sa po smrti princa Eugena stala cisárovná Mária Terézia. Cisár Jozef II., jej syn, odobril matkin nápad preniesť zbierky habsburských cisárov zo Stallburgu (budova v renesančnom štýle v centre Viedne medzi Josefsplatz a Michaelerplatz, súčasť paláca Hofburg) do Horného Belvederu.
Tak sa stalo, že v roku 1777 tu otvorili – ako jedno z prvých verejných múzeí na svete – Cisársku obrazáreň. Vstup bol voľný. Diela usporiadali podľa umeleckých „škôl“, teda podľa pôvodu a štýlu.
Cisár František I., vnuk Márie Terézie, začal pre galériu od roku 1827 nakupovať vtedajšie súčasné umenie. História Cisárskej obrazárne v Hornom Belvedere sa končí v roku 1891 otvorením Kunsthistorisches Museum na Ringstrasse. Zbierky premiestnili do väčšej, modernejšej a reprezentatívnejšej budovy.
Dolný Belvedere – tak ako?
V úvode som to povedal: dosť gotiky, trochu menej renesancie a veľa dobre pozerateľného iného.
Poviem to inak: ak ste videli expozíciu Horného Belvederu, nenechajte si ujsť Dolný Belvedere. Len nie v jeden deň. Toľko obrazového spravodajstva by porazilo aj mamuta.
Šťastie majú tí, ktorí sa do Viedne môžu vybrať opakovane na výlet. Ostatným poradím, aby si šli pozrieť trebárs viedenskú ZOO a neskôr sa sem vrátili.
Dolný Belvedere – vďaka relatívne častej výmene výstav – má stále čo ponúknuť.
Aktuálne informácie: https://www.belvedere.at/en/visit/lower-belvedere
Vstupné € 16,50 on line € 18,00 na mieste v pokladni
Seniori nad 65 rokov € 13,00 on line € 14,50 na mieste v pokladni
Študenti menej ako 26 rokov € 13,00 on line € 14,50 na mieste v pokladni
Deti a mládež menej ako 19 rokov € 0,00
Návštevníci s platnou Vienna City Card € 15,00
Otváracie hodiny Pondelok až nedeľa 10.00 – 18.00 hod.
[1] [1] René Huyghe, Umění renesance a baroku, Odeon 1970, str. 155
[2] Egon Bondy, novela Agónie Epizóda
[3] Thomas Schlesser, Monine oči, Inaque, 2025, str.223
