Stretol som Harryho Limea vo Viedni. Nebolo to počas nakrúcania filmu Tretí muž. A nebol to až tak úplne Harry Lime. Bol to Orson Welles. Americký herec, ktorý ho stvárnil. Teda ani on tak úplne nebol. Bola to vosková figurína. Krásna, verná, ako živá. Dokonca v scéne z viedenského podzemia. Perfektné.
V 50. rokoch 20. storočia bol film Tretí muž populárny asi ako Emily in Paris v súčasnosti a pre turizmus vo Viedni bol rovnako prínosný. Napriek všetkým tým „nebolo to úplne tak“ som sa tešil. V Múzeu voskových figurín Madame Tussaud vo Viedni potešia asi všetky „osobnosti“.
Zo života Madame Tussaud
Voskové figuríny pozná možno každý. Život Márie, rodenej Grosholtzovej, však málokto. Narodila sa v roku 1761 v Štrasburgu. Ako dievča odchádza s mamou do Paríža a rýchlo sa stáva kľúčovou umelkyňou pre kabinet voskových figurín Dr. Philippa Curtiusa.
Ako 19-ročná nastúpila na miesto učiteľky umenia sestier kráľa Ľudovíta XVI. a striedavo bývala na kráľovskom dvore vo Versailles a v Paríži.
V predvečer Francúzskej revolúcie sa Mária vrátila do Paríža. Veľká buržoázna revolúcia aj s terorom tretieho stavu ju dostihli v roku 1793. Mária bola uväznená so svojou matkou vo väzení La Force.
Po prepustení ju prinútili prezentovať vernosť revolúcii výrobou posmrtných masiek popravených šľachticov a svojich bývalých zamestnávateľov – kráľa a kráľovnej (kráľovnej Márie Antoinetty, dcéry našej Márie Terézie a Františka Lotrinského).
O rok neskôr zdedila výstavnú expozíciu svojho učiteľa, tútora a náhradného otca Philippa Curtiusa. Tým sa začína príbeh, ktorý vedie až k roku 1884. V tomto roku Máriini vnuci otvorili výstavu voskových figurín na Marylebone Road v Londýne. Dodnes ju tam nájdete.
Mimo dosahu krvilačných revolucionárov, čiže život v Londýne a v Anglicku
Keď Mária priplávala v roku 1802 so svojím starším synom Jozefom do Anglicka, predchádzajúci život nechala za sebou. Čakal tam na ňu Henri a ďalší emigranti, ktorí ušli pred revolúciou.
Spolu s Henrim precestovali v nasledujúcich tridsiatich troch rokoch so svojou zbierkou voskových figurín celé Anglicko.
V roku 1822 Mária, Henri a Jozef nasadli na loď smerujúcu do Írska v nádeji, že aj tam sa im bude dariť. Kapitán lode Moira bol však alkoholik a jeho loď neďaleko Liverpoolu stroskotala. Z vyše sto pasažierov sa zachránila iba polovica, medzi nimi aj Mária a jej spoločníci. Pri nešťastí však prišla o všetky figuríny.
Po lodnej havárii sa Mária pustila do zhotovovania kópií všetkých figurín. Opierala sa pritom o svoju mimoriadnu pamäť a sériu miniatúr v škatuli, ktorú sa jej podarilo zachrániť.
Keď sa do Francúzska doniesla správa, že nebola medzi cestujúcimi, ktorí sa utopili, jej mladší syn bol celý bez seba od šťastia. Odišiel od otca v Paríži a pridal sa k matke a jej putovnej výstave.
François Tussaud sa pri správe, že Máriu zachránili, potešil z iného dôvodu. Znamenalo to, že od nej môže ďalej ťahať peniaze.
Máriin sobáš s Françoisom Tussaudom v októbri 1795 bol jedným z najväčších omylov v jej takmer deväťdesiatročnom živote. François Tussaud, nenapraviteľný hazardný hráč s odporom k práci, pokladal Máriu za zdroj obživy a príjemného života.
Počas ich krátkeho spolužitia sa im narodili tri deti: dcéra, ktorá zomrela ako maličká, a dvaja synovia.
V manželskej zmluve, ktorá bola v tých časoch čosi nevídané, si Mária vyhradila, že si nechá všetok majetok, s ktorým vstúpila do manželstva. Ukázalo sa, že to bolo veľmi prezieravé rozhodnutie.
V priebehu piatich rokov vysvitlo, že ich manželstvo nebude nikdy fungovať. Všetko, čo Mária zarobila, manžel prehral. Pre ženu posadnutú finančným zabezpečením to musela byť tragédia.
Niekoľko mesiacov po Napoleonovom podpísaní Amienského mieru (1802) sa Mária začala pripravovať na cestu do Anglicka. Vedela, že manžel nebude nikdy súhlasiť s tým, aby si vzala so sebou obe deti, a tak bola prinútená nechať Francisa vo Francúzsku.
Dúfala, že len čo získa nejaké finančné prostriedky, pošle poňho, ale život na cestách bol neuveriteľne ťažký a navyše jej ho znepríjemňovali listy, v ktorých sa François domáhal ďalších peňazí.
Nakoniec mu Mária v roku 1804 napísala:
„Môj podnik je pre mňa dôležitejší ako návrat k tebe. Zbohom, zbohom, každý musíme ísť svojou cestou.“
Už nikdy viac sa mu neozvala.
Mária zhotovila svoje posledné dielo ako osemdesiatjedenročná. Je to jej vlastná figurína, ktorú môžeme dodnes vidieť v mnohých múzeách voskových figurín na celom svete.
O osem rokov neskôr, v roku 1850, zomrela v spánku v Londýne. Žila dosť dlho na to, aby bola svedkyňou Napoleonovho vzostupu a pádu, návratu monarchie vo Francúzsku, korunovácie kráľovnej Viktórie v Anglicku a postavenia pamätníka masakru Švajčiarskej gardy.
Stojí vo švajčiarskom meste Luzern a je venovaný takmer ôsmim stovkám vojakov zabitých v roku 1792. Je z pieskovca a znázorňuje zomierajúceho leva prepichnutého oštepom, ktorý leží na dvoch štítoch: na jednom je symbol francúzskej monarchie. Mark Twain nazval tento Leví pamätník „najsmutnejším a najdojemnejším kusom kameňa na svete“.[1]
Wiener Prater a Prater
Aké to asi bolo, keď 1. apríla 2011 rakúsky prezident Heinz Fischer otvoril vo viedenskom Prátri Múzeum voskových figurín?
Pre lepšiu predstavu tých, ktorí nevedia, čo je to Wiener Prater:
Prater je oblasť medzi Dunajom a Dunajským kanálom s rozlohou asi 6 km² v 2. mestskej časti Viedne – Leopoldstadt. V 12. storočí mala charakter poľovného revíru a v roku 1766 ju cisár Jozef II. sprístupnil verejnosti ako park.
Rozvíjala sa ako miesto zábavy a rekreácie. Časť označená ako Zelený Prater slúži na prechádzky, cyklistiku, beh alebo pikniky a Wurstelprater ako zábavný park s množstvom atrakcií pre deti aj dospelých.
Hauptallee, hlavný bulvár Wurstelprateru, obklopuje viac ako dvestopäťdesiat atrakcií ponúkajúcich občas adrenalínovú zábavu: Turbo Boost, Bungee Jump, Ejection Seat, Skyfall, Boomerang rútiaci sa rýchlosťou 85 km/h a mnoho ďalších.
Legendou všetkých legiend, večným motívom pohľadníc a jemne krikľavých upomienkových predmetov zostáva veľké ruské koleso – Riesenrad. Stojí v parku už od roku 1897 a je najstaršou atrakciou, ktorá položila základ typickej tváre Prátra.
Potom je tu ešte Prater Turm – obrovský 117-metrový reťazový kolotoč a najvyššia miestna atrakcia.
V časoch zúriaceho komunizmu musel každý, kto vycestoval do Viedne, navštíviť aj Prater. Pre ideológov železnej opony obraz najpokleslejšej zábavy hnijúceho kapitalizmu, pre nás objav trvalo osídlenej planéty inteligentnou rasou mimo Slnečnej sústavy.
Spomienky týchto návštevníkov sme počúvali s otvorenými ústami. A snívali a snívali a…
Who is who, čiže kto je kto – správnejšie, koho stretneš
V poradí dvanáste múzeum voskových figurín Madame Tussaud predstavuje na troch podlažiach viac ako 90 figurín, tematicky rozdelených do ôsmich celkov:
sekcia histórie, sekcia politikov a vizionárov, sekcia umenia a kultúry, športová sekcia, hudobná sekcia, sekcia filmu, sekcia Hollywood Room a sekcia Sisi Uncovered Experience.
Popisovať, kto je kde, by bola šialenosť. Výborné je, že s figurínami sa môžete fotiť. Priblížiť sa, postaviť sa, dotknúť sa (nepoškodiť), zvečniť sa.
Ani ja som neodolal.
Nepriblížte sa k Freudovi, keď tam tak sedí. Sigmund, Sigmund, keby si ty vedel, čo sa mi snívalo!
Gustav Klimt – o čom sa snívalo jemu, to nie je problém si domyslieť. Vo viedenských galériách nájdete dostatok jeho obrazov.
Herbert von Karajan – ten chlapík bol nízky, ale udirigoval celý orchester. Dobre sa naňho pozerá.
Daniel Craig. Najdokonalejší zo všetkých Bondov.
Zendaya – áno, mám pre ňu slabosť odkedy sa objavila v novom filmovom prepise Duny (hoci Lady Jessica – teda Rebecca Ferguson – mi srdce láme na črepy).
Franz Klammer. Lyžiara si budú pamätať moji rovesníci. Ako chlapci sme ho neúspešne napodobňovali na slabo zasnežených briežkoch sídliska Štrkovec.
Gottfried Helnwein. To bolo pre mňa prekvapenie. Netrúfam si odhadnúť, koľko ľudí bezpečne vie, kto a čo je Helnwein. Umelec. Známy svojimi hyperrealistickými maľbami, často zranených detí. Bolesť, zranenie a násilie – to sú témy, s ktorými pracuje ako pekár s chlebom. Prekvapilo ma, že je v múzeu. Ale prekvapilo ma to príjemne.
Áno, áno – a ešte Sisi a František Jozef I. Jedna z najčudesnejších dvojíc nám blízkej histórie. Ona, povedzme, trochu labilná, on prvý úradník podunajskej monarchie. Čo by sa stalo, keby sa nestretli?
O návšteve
Viedenské Múzeum voskových figurín sa oplatí navštíviť. Pre moju manželku to bol splnený detský sen.
Za oných, už spomínaných totalitných čias, čítala o múzeu reportáž v 100+1 zahraničných zaujímavostí.
Po dlhých rokoch, po mnohých návštevách Viedne, prišla aj tam. A bola nadšená.
Koniec koncov, nadšený som bol aj ja 🙂
Aktuálne informácie
https://www.madametussauds.com/wien/
Otváracie hodiny: denne od 10.00 do 18.00
Vstupné: základné (pre návštevníkov od 15 rokov) 26,50 €
[1] Michelle Moran, Madam Tussaud, Slovart 2012, str.391-392
