„Víš, kolikrát už jsem šel do galerie Uffizi, abych tam obdivoval Zrození Venuše? Pokaždý, když cejtím depresi a ... nedůvěru k lidský povaze. Víš ty, proč se tam pořád vracím? Protože jenom obdivováním toho obrazu znovu získám svůj klid. Co je umění, Bruci? Ta nejvyšší vibrace lidské duše. Každý z těch obrazů byl vytvořen, aby sladil lidskou duši s krásou a bolestí světa. Ale vévoda je tak arogantní, že si tady zřídil ten svůj bordel. S kradeným uměním, svým vínem, postelí a dokonce telefonní linkou, co projde přes rušičky, aby mu sem mohli nosit večeři. Bože. To je odporný.“[1]
Požičal som si Berlinov monológ z poslednej televíznej série Papierového domu. Dobre to vložil scenárista Berlinovi do úst. Dobre. Kradne síce umenie, ale ten vzťah k nemu by nevyjadril lepšie ani učiteľ výtvarnej výchovy.
Leopold Museum dokonale zapadá do Berlinovej vízie sýtenia sa umením. Je múzeom, skôr galériou, je mnohoposchodové, rozsiahle plochou, zamerané na 19. až 21. storočie, drží sa najmä stredoeurópskej tvorby a je súčasťou MuseumsQuartier Viedeň. Teda je výborne dostupné z ktorejkoľvek časti Viedne, pretože sa nachádza v jej centre.
Leopold Museum
Ten názov mi zamotal hlavu. V niektorých bedekroch sa dokonca uvádza ako Múzeum Leopoldovcov. Nejasná fikcia mi našepkávala (analogicky s inými múzeami vo Viedni), že zakladateľom múzea bude hádam Leopold I. (hudobný skladateľ a významný mecenáš umenia, cisár Svätej ríše rímskej, 1640 – 1705) alebo Leopold II. Habsburský, v rokoch 1790 – 1792 cisár Svätej ríše rímskej. Mýlil som sa. Ten pravý Leopold je Dr. Rudolf Leopold.
Viedenčan narodený 1. marca 1925 po skončení druhej svetovej vojny študoval medicínu na Viedenskej univerzite. Popri medicíne absolvoval aj štúdium dejín umenia a od začiatku 50. rokov 20. storočia ho začal zbierať. Zameriaval sa hlavne na Egona Schieleho. V Rakúsku ešte v polovici 20. storočia bol autor vnímaný ako miestny fenomén bez presahu na „veľké dejiny umenia“. To isté platilo aj o Klimtovi. Rudolf Leopold to videl trochu inak. V roku 1954 na aukcii kúpil Schieleho nahú štúdiu, vtedy ešte považovanú za degenerovanú a pornografickú, za smiechu prítomného publika. V zbierke mu začali pribúdať diela éry Viedne okolo roku 1900 – spomínaného Gustava Klimta, Oskara Kokoschku, Kolomana Mosera, Richarda Gerstla, Alfreda Kubina, Herberta Boeckla a Albina Eggera-Lienza. Mená, ktoré boli pre mňa neznáme až do návštevy múzea. Okrem výtvarných diel aj výrobky Wiener Werkstätte, nábytok, keramika, sklo, šperky, knihy a plagáty – všetko, čo dnes spája „značka“ Gesamtkunstwerk, univerzálne umelecké dielo. U nás by sme povedali „úžitkové umenie“.
V roku 1994 Rudolf a Elisabeth Leopoldovci odovzdali svoju zbierku neziskovej súkromnej nadácii Leopold Museum – nadácii, ktorá získala podporu Rakúskej republiky a Rakúskej národnej banky. V čase založenia nadácie bolo v zbierke 5 266 inventarizovaných umeleckých diel v hodnote 575 miliónov eur.
Verejnosti zbierku predstavili a trvalo sprístupnili otvorením múzea v roku 2001.
Rudolf Leopold získal v roku 1982 čestný titul profesora za svoje zásluhy v oblasti vizuálneho umenia. V roku 1997 získal Čestný kríž za vedu a umenie prvej triedy, ktorý udeľuje Rakúska republika, a v roku 2007 bol menovaný dôstojníkom francúzskeho rádu Arts et Lettres.
Pán Leopold zomrel 29. júna 2010 vo Viedni a 6. júla ho pochovali na cintoríne Grinzing.
Zvláštna kocka múzea
Leopold Museum je kocka. Zvonka. Zvláštna. Možno trochu fádna. Obložená bielym mušľovým vápencom z Dunaja, ktorý rokmi zošedivel. Krčkom napojená na priliehajúcu historickú zástavbu. Rušivá? Nie. Laurids Ortner a Manfred Ortner, architekti, bratia, to bravúrne zvládli. Kocka nepôsobí profánne, neruší, skôr zaujme a vo vnútri fakt prekvapí. Výstavné priestory s plochou približne 5 400 metrov štvorcových na piatich poschodiach, zaliate svetlom, vnútorné átrium ako interiér chrámu ďalekej budúcnosti, veľké obdĺžnikové okná nahliadajúce na najcentrálnejšie centrum Viedne. Súčasť veľkej viedenskej trojky, vzdialenej od seba pár desiatok metrov: Kunsthistorisches Museum, ktorého zbierky siahajú do 19. storočia, Leopoldova zbierka od 19. storočia do druhej svetovej vojny (nielen) a MUMOK (Múzeum moderného umenia), ktorý mapuje umenie po roku 1945. Možno som málo cestoval, ale nepamätám sa, že by som inde vo svete videl takúto „priamku“.
Mravce Oskara Kokoschku
Do Leopold Musea ma nelákal Schiele, dokonca ani Klimt, o ostatných rakúskych a nemeckých autoroch ani nehovoriac. Ich mená mi boli neznáme.
Na Vianoce mi náš Jakub venoval knihu Viedeň na prelome storočí[2]. Úžasná kniha. Vymyká sa druhovému zaradeniu. Mnoho strán venoval autor Oskarovi Kokoschkovi. Navnadil ma na jeho obrazy ako trojhodinová prednáška o vegetariánstve na diétny salám s rožkami (prosím pekne, to sa mi naozaj stalo. Bolo mi do plaču, ako som cítil chuť salámy, rožkov a plnotučnej horčice pri zapálených slovách oddaného jogína). Kokoschkove obrazy sú veľmi sýte, plnofarebné, ostro maľované, drsné, komplikované vo svojej jednoduchosti, drzé, až karikujúce. Rozčuľujú ma tým zvláštnym spôsobom, že ma priťahujú, vťahujú, pripútavajú. Tam, kde sa mi zdajú až posmešne jednoduché, otvárajú zvláštne hlboký dialóg s človekom, ktorý do nich vkladal svoj (asi neskrotný) temperament. Sú fakt dobré. Na správne vyjadrenie toho, aké sú dobré, by to chcelo nejaký vulgárny prívlastok. Odpustím si ho. Nie som fanúšik expresionizmu (kam jeho dielo obyčajne radia), ale Kokoschka je Veľký Majster.
Prečo Mravce Oskara Kokoschku? Pretože jeho príhoda s mravcami spravila zo mňa fanúšika jeho diela skôr, ako som videl výstavu.
„...velmi rád pobýval ve společnosti jejích dcer. Jednu z nich obdivoval pro její chytrost a roztomilost. Druhá, která se v rozevlátých šatech houpávala na houpačce, byla příčinou jeho sexuálního probuzení. Zde v rokokové zahradě si chlapec z nižší třídy uvědomil „strohá a holá fakta“, jež mu odhalila dívka z vyšších kruhů. Pozlátkem vytříbeného chování se prodral primitivní sexuální instinkt. Dospívání pro Kokoschku nebylo – na rozdíl od jeho předchůdců – zasvěcením do kultury, ale potvrzením naší živočišnosti, mučivým a i radostným zároveň.
Ve škole se mladý Oskar dozvěděl o dvou velkých objevech, které předznamenaly moderní dobu, o knihtisku a střelném prachu. Jelikož první z nich vedl k ďábelskému vynálezu učebnic, věnoval se, jak uvádí, zkoumání druhého. Vybaven podomácku vyrobeným střelným prachem se Oskar jednoho dne vydal do palácové zahrady, kde si jeho přítelkyně hrály. Pod stromem, na němž byla zavěšena houpačka, se rozkládalo velké mraveniště. Pod ně umístil Oskar výbušninu. Když bylo vše připraveno, o páté, v nenáviděnou hodinu čaje, Oskar „vrhl pochodeň do světa“.
Výbuch byl velmi silný a zdaleka předčil kazisvětovo očekávání. Hořící město mravenců vyletělo do vzduchu s rachotem hromu. „Jak odporně krásné!“ Pečlivě udržovaný trávník byl zasypán svíjejícími se spálenými a roztrhanými tělíčky mravenců. A nevinná pokušitelka byla nalezena pod houpačkou v bezvědomí.
Mocnosti civilizace zahájily protiútok. Matka si zavolala hlídače parku a Oskar byl „vyhnán z ráje“.“[3]
Príhoda je to drsná. Nekorektná. Dokonale zapadá do Kokoschkovej tvorby. Priznám sa, že zo všetkých jeho diel ma zaujalo jedno menej charakteristické. Araberinnen/Afrikanerinnen, 1928. Dobrý, až šibalský dvojportrét.
Iní autori, iná tvorba
Možno nie je úplne nutné písať o tom, čo a koho tu uvidíte. Mení sa to. Primerane občas. Ak stihnete Klimta, budete mať šťastie, pretože uvidíte jeho diela z druhej polovice 19. storočia. Predsecesné. Žiadne zlato, trblietky, mozaiky, ľahké fantastično. Maľba, kresba, klasika. Až na dielo Smrť a život (Death and Life, 1912 – 1916). To už je Klimt ako z Bozku z Horného Belvederu.
Nás „zastihol“ Gustave Courbet. Realista a provokatér. Mohol by som sa vášniť nad jeho ženskými aktmi. Sú ... realistické. Krásne, zmyselné, dotykové, čistá vôňa filmu Vôňa ženy (myslím to ako poctu filmu z roku 1992 s Al Pacinom). To by bol príliš plytký pohľad. Courbet nie je len o ženách a erotike. Je toho viac.
Premiéra! – výstava zbierok Rakúskej národnej banky (Oesterreichische Nationalbank) priniesla rakúskych maliarov a sochárov od roku 1918 až po súčasnosť. Srdce výstavy bolo zamerané na umenie medzivojnového obdobia – najmä Novú objektivitu a postexpresionizmus – ako aj na diela v oblasti geometrickej a gestickej abstrakcie po roku 1945. Predstavitelia Novej objektivity Rudolf Wacker a Franz Sedlacek mi spôsobili čosi ako cezhraničný šok. Nemalo to chybu, pre mňa neznámi autori, úžasné diela.
Abstrakciu v umení vnímam ako „keď už neviem, čo mám robiť“. Ibaže plátna Herberta Brandla ma preložili ako balíček kariet. Z môjho pohľadu ten človek do abstrakcie vložil remeselnú zručnosť, myšlienku preloženú z rozumu do citu a celé to postavil ako zrkadlo z opačnej strany. Ťažko vypovedateľné, nutná poznámka: treba vidieť.
V Leopold Museum je toho veľa.
Pred návštevou
Leopold Museum je presne ten typ galérie, z ktorej môžete odísť nie úplne sýty, ak si pozriete dve podlažia. Alebo presýtený, ak ju dáte na jeden záťah a vizuálne zážitky sa vám budú tlačiť aj ušami von.
Pri veľkých galériách platí: menej je viac. Niekedy, ak je to možné, je dobré si návštevu naplánovať na dvakrát. V prípade Leopold Musea to dávam na zváženie. Ponuka je zahlcujúca, dá sa zvládnuť aj na „jedno posedenie“. Na dvakrát to bude možno príjemnejšie.
Aktuálne informácie
Leopold Museum
MuseumsQuartier Wien – Leopold Museum
OTVÁRACIE HODINY
Otvorené denne okrem utorka: od 10:00 do 18:00
, v utorok zatvorené.
Otvorené počas štátnych sviatkov.
Otvorené denne v júli a auguste!
Vstupné
|
|
Zľavnené
| 16,00 EUR |
MLÁDEŽ
| 2,50 |
DETI
| EUR 0,00 |
Držitelia VIENNA CITY CARD | 17 EUR |
[1] Berlín a Dáma s hranostajem, R1 D3 Stendhalův syndrom, 2026 (La casa de papel/Money Heist), uvádza Netflix
[2] Carl E. Schorske, Vídeň na přelomu století, Barrister&Principal, Brono, 2000
[3] Carl E. Schorske, Vídeň na přelomu století, Barrister&Principal, Brono, 2000, str.308
