Poznáte pocit, keď máte plný pohár dokonalého nápoja, ale nevládzete ho dopiť? Ste ním naplnený, až ste preplnený, a posledné mililitre sa už derú ušami von? Také je Národní muzeum v Prahe. Úžasné, perfektné, nasycujúce, zaplavujúce, pohlcujúce, nadplavujúce, podplavujúce – všetko na jeden nášup. Na jeden nášup sa to nedá. Nedá sa vidieť ho na jeden jediný raz. Ešte aj keď zdoláte polovicu, z tej polovice budú vaše receptory presýtené ako zmrzlinový pohár ovocím.
Národné múzeum v znení Malej československej encyklopédie
„Národní muzeum v Praze, česká ústřední osvětová a vědecká instituce, řízená ministrem kultury ČSR, s úkoly expozičními, přednáškovými a kulturně osvětovými. Založeno 1818 jako Vlastenecké muzeum v Čechách, od 1848 České muzeum, 1854 až 1919 Muzeum Království českého. Muzeum původně založeno pro sbírky historické, přírodovědné a knihovnu. Z nich se postupně vydělovaly: archív (1846), archeologie (1893), historická archeologie (1892), divadelní sbírky (1924). Přírodovědné muzeum se vytvářelo po 1945, 1953 vzniká zoologické a entomologické oddělení, 1964 mineralogické a mykologické. Nejmladším přírodovědným oddělením je antropologické. Do Národního muzea bylo 1922 včleněno Národopisné muzeum českoslovanské, od 1932 Náprstkovo muzeum, které se dnes specializuje na asijské, americké a africké kultury, 1972 včleněno Muzeum tělovýchovy a sportu a 1976 Muzeum české hudby. 1956 založen při Národním muzeu Ústřední muzeologický kabinet jako výzkumné a muzeologické pracoviště. Národní muzeum je dnes složeno z Přírodovědného muzea, Historického muzea, Náprstkova muzea, z knihovny, Ústředního muzeologického kabinetu a samostatného útvaru Antropologického výzkumu historických osobností a vývoje člověka. Hlavním střediskem Národního muzea je monumentální neorenesanční budova, postavená 1885–90 podle projektu J. Schulze, s centrálním prostorem Panteonu, sochařská a malířská výzdoba umělců generace Národního divadla, nár. kult. památka – Ř. rep. (1968).“[1]
Siahol som po nej, veľmi zrelej Malej československej encyklopédii. Sám som bol zvedavý, ako predstaví túto úžasnú inštitúciu.
Ethan Matthew Hunt a panteón významných osobností českých dejín
Hádam len budú susedia ku mne milostiví a odpustia to spojenie Ethana Hunta s ich významnými osobnosťami. Ibaže vo chvíli, keď som vstúpil do ústrednej časti Národního muzea, spomenul som si na nesmrteľného filmového špióna. Panteón, inšpirovaný priestorom v rímskych chrámoch, zakončený veľkolepou (a veľkou) kupolou, je priestor, ktorý prirodzene ohromí. Zapíše sa do pamäti, či už ho navštívite osobne, uvidíte vo filme (viď Mission: Impossible I), alebo na obrázkoch. V rokoch 1885 až 1901 sa na jeho výzdobe podieľali majstri remesla ako Bohuslav Schnirch, Antonín Wagner, Antonín Popp, Vojtěch Hynais, Václav Brožík či Julius Mařák. Pôvodne ho zdobilo 55 sôch a búst. Ako šli roky a menilo sa politické vedenie krajiny, niektoré odložili a iné pribudli. Pred verejnosťou sa ukryl František Jozef s manželkou Sisi a do roku 1989 skameneným pohľadom sledoval návštevníkov Július Fučík. Oni sa vrátili a on poputoval do depozitu.
Tri razy výrazne poškodená budova
V našom trestnom práve máme zásadu, že trikrát a dosť. Keď to príliš preháňate s kriminálnou činnosťou, po tretí raz by vás mali potrestať tak, aby ste s tým skončili. Hádam už aj výrazne nepríjemné udalosti, ktoré trikrát postretli budovu Národního muzea, skončili.
Na začiatku mája 1945, počas Pražského povstania, vestibul múzea poškodila nevybuchnutá bomba.
V auguste 1968 si Sovieti a pár ďalších vojakov Varšavskej zmluvy spravili z čelnej fasády múzea terč na ostré streľby. Na začiatku 70. rokov 20. storočia stopy po guľkách vyplnili kamennými plombami, poškodenie bolo aj tak rozpoznateľné. Plášť budovy dokonca pretreli čiernou farbou, aby zjednotili jej výraz.
V noci z 11. na 12. februára 2016 zhorela podkrovná časť pravého krídla múzea. Zasahovalo 150 hasičov z 12 profesionálnych a 8 dobrovoľných jednotiek. Keďže k požiaru došlo počas rekonštrukcie múzea, neboli poškodené žiadne zbierkové predmety.
Začneme človekom
Novootvorená expozícia Lidé a jejich předci je výletom do milióny rokov starej histórie rodu Homo. Aj s doposiaľ známymi predkami a príbuznými, ktorých Homo sapiens vytlačil z cesty. Nechýbajú neandertálci, Denisovania ani „hobiti“ z ostrova Flores. V roku 2025 sa tu na dva mesiace zastavila aj Lucy. Tá Lucy, ktorej meno znie v skladbe Lucy in the Sky with Diamonds. Australopitekus žijúci pred 3,8 až 2,9 miliónmi rokov, vysoký nejakých 106 cm, s váhou okolo 28 kilogramov, ktorý (správne by mal byť ženský rod, ktorá) zomrel vo veku niekde medzi dvanástymi až šestnástymi narodeninami. Kostra tejto Venuše ľudskej predhistórie hornou časťou tela pripomína šimpanza, ale panvová kosť a spodné končatiny nesú neklamné znaky vzpriamenej chôdze.
Nechýba tu ani 105-tisíc rokov starý výliatok mozgovej dutiny neandertálca z Gánoviec pri Poprade. Po prvýkrát som videl jeho originál. Možno to bude znieť hlúpo, ale búšilo mi srdce a oči som si mohol vyočiť. Rovnako ako pri pohľade na antropomorfnú nádobu zo Svodína na juhu Slovenska. Sú to nálezy, ktoré nás zapísali do svetových dejín.
Desiatky a desiatky pamiatok z doby kamennej až po predmety po prvých roľníkoch. Krásne plastické mapy rondelov a „Amazonka z Tišic“. Ženský hrob kultúry zvoncovitých pohárov objavený v Tišicích na Mělnicku. Vymykajúci sa darmi charakteristickými pre nebohých mužov ako ženy.
Niekto to tu prebehne ako električka križovatku na zelenú, ale ten, kto vie, tu strávi aj polovicu návštevných hodín.
Zázraky evolúcie (nič pre kreacionistov)
Sedem sál plných zvierat. Bezkonkurenčne kraľuje vráskavec myšok (Plejtvák myšok, lat. Balaenoptera physalus). Nie, že by sedel na akomsi tróne alebo sa vznášal v akváriu. Visí zo stropu. Ako kostra. Nie, vždy to tak nebolo a správne by som mal o veľrybe hovoriť v ženskom rode. Ide o samicu. 4. novembra 1885 jej mŕtve telo uvidel rybár na nórskom ostrove Lyngøy. Spolu so susedmi ju zbavil všetkých mäkkých upotrebiteľných častí a kostru ponúkli záujemcovi, ktorý ju odvezie preč. Špeditérom, ktorý sa o skelet postaral, bol polárnik a nositeľ Nobelovej ceny za mier Fridtjof Nansen (1861 – 1930). Uverejnil v novinách inzerát s ponukou kúpy neobvyklého zberateľského kúsku. Záujem prejavila skupina mužov sústredených okolo továrnika Vojtu Náprstka a 29. 2. 1888 sa veľryba ocitla v Prahe. Pôvodne v dome „U Halánků“ a od roku 1893 v Múzeu Království českého. Až do roku 1967 bola prezentovaná na kovovom stojane, ktorého nohy sa opierali o podlahu. Pôvodná myšlienka zavesiť kostru pod strop sa zrealizovala po 84 rokoch.
Vizuálne ide o najatraktívnejšiu časť múzea. Zvieratami sme jednoducho uchvátení. Žralok biely, slon africký, gepard štíhly, medveď hnedý, ale aj 17 metrov dlhý model kalmára obrovského (údajne správne po slovensky chytľan obrovitý, lat. Architeuthidae), ale aj pôvodné exempláre nepríjemne veľkého veľkraba japonského – to všetko tu je. Mňa dostali hlbokomorské ryby. Nepamätám sa, že by som si ich všimol v inom múzeu. Morský čert, šírotlamka pelikánovitá, zubatka, tiež známa ako Viperfish, prezentované samostatne v tmavej miestnosti. Keby sa niektorá čo i len trochu pohla, asi by som... nebolo by to slušné.
Okná do praveku
Jazda horskou dráhou od pra-pra-bio-oceánskej polievky po štvrtohory. Veľa skamenelín, mnoho českých trilobitov, nádherné modely, rastliny v kamenných otlačkoch starých milióny rokov a domáci dinosaurus Burianosaurus augustai. Trochu mi ho bolo ľúto, pre jeho znázornenie zvolili posledné minúty jeho života. Pomník ako model s výškou viac ako dva metre. Žraloky trhajú jeho telo s cieľom nasýtiť sa. Napäté scény tu majú prím. V inej scéne treťohorný phyllotillon (nepárnokopytník) so svojimi mláďatami uniká skupine dravých psov medveďovitých (Amphicyonidae). Nechýba klasika, ktorú si pamätajú naši trošku vzdialení predkovia – mamuty. Krásny, veľký, srstnatý, taký zavalitý ako Manny z Doby ľadovej.
Sála minerálov, sála meteoritov, sála luminescencie, nerastné bohatstvo Čiech
Želal by som si raz mať sprievodcu, ktorý by mi podal zasvätený výklad o mineráloch. Páčia sa mi, páči sa mi, ako niekto vytiahne geologické kladívko, urobí bum a v ruke drží agregát krištáľov. Pre mňa je v tom veľa nedopovedaných otázok. Určite mi unikajú dôležité informácie. Zbierka minerálov je najstaršou zbierkou v Národním muzeu. Jej rozširovanie a obnova prebiehajú už viac ako 200 rokov.
Sála meteoritov sa okrem nebeských kameňov pýši ešte jednou špecialitou. Všetky zbierkové predmety sú prezentované v pôvodných vitrínach z roku 1893. Len vnútorný priestor bol repasovaný.
Sála luminescencie je Popoluškou medzi dominantnými expozíciami. Mnohí návštevníci ju poriadne ani nezaregistrujú. Alebo zaregistrujú a obídu, lebo v nej práve postáva príliš veľa ľudí. Vystavené nerasty interagujú s ultrafialovým svetlom (v temnej miestnosti). Luminescencia ich ľudskému zraku predstavuje v neobvyklých farbách (a intenzite „svietenia“).
Ak by som mal hovoriť o Nerastnom bohatstve Čiech, budem sa točiť okolo uránovej rudy uraninitu z Jáchymova. Uránové bane sú pre moju generáciu synonymom tajomstva, o ktorom sa nehovorilo. Tam skončili „politickí väzni“ a urán bol pre nás atómovou bombou. Asociácie, ktoré s nami vymierajú. Zaplaťpánboh!
Dejiny
Sedem miestností mapujúcich obdobie od 8. storočia do 1. svetovej vojny. Kurátori výstavy vás budú presviedčať, že hovoria o českých dejinách a zoznamujú vás s českými historickými súvislosťami. Verte, že je to pravda tak do dvoch tretín. Ak budete pozorní, pochopíte, že platí História bez hraníc. Súvislosti presahujú územie toho-ktorého kráľovstva, cisárstva či kniežatstva, presahujú bývalé aj dnešné štáty.
Vidieť pôvodné husitské štíty alebo arcibiskupský kočiar z 18. storočia, zaspomínať si na „dlhé“ 19. storočie – má to veľa do seba! Len ak ste začali od najvyššieho poschodia a postupne zostupujete, tu sa už na vás bude prejavovať únava.
Panteon Národního muzea (tá ústredná sála)
Vraciam sa k nemu ako bumerang do rúk pôvodných obyvateľov Austrálie. Nebudem o ňom rozprávať ja, ale budem citovať priamo z webu Národního muzea: „Klenby jsou věnovány monumentálním lunetám Františka Ženíška – Povolání Přemysla Oráče k vládě, Sv. Metoděj dokončuje na Velehradě před svou smrtí v roce 885 překlad Písma svatého (1903), Václava Brožíka – Karel IV. zakládá roku 1348 pražskou univerzitu a Jan Amos předkládá roku 1657 městské radě v Amsterodamu svá didaktická díla (1898) a malbám v pendantivech od Vojtěcha Hynaise – Moc a Pokrok, Inspirace, Umění a Věda (1899–1900). Prosklená malovaná kopule Panteonu s hlavou Čechie uprostřed byla obnovena během rekonstrukce muzea (2015–2019) podle původní zachované dokumentace z 19. století. Aula Panteonu od počátku sloužila nejen muzejním účelům, ale také slavnostním shromážděním a setkáním a byla také místem, kde se konaly tryzny a z něhož byly vypravovány pohřby vynikajících osobností českého národa, jako byl státník a druhý prezident ČSR Edvard Beneš, politik Karel Kramář, básník Alois Jirásek či spisovatelka Eliška Krásnohorská.“
Pred návštevou
Národní muzeum v Prahe je bohato navštevované. To znamená, že ak neprídete na otváracie hodiny, je možné, že na vstup budete čakať pár desiatok minút.
Celá expozícia je veľká, veľmi veľká. Cielene som sa vo svojom rozprávaní sústredil iba na historickú budovu. Nerozprávam o sestre, novej budove, budove niekdajšieho Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky. Použil som zásadu: Podľa seba súdim teba. Expozície historickej budovy mi dali zabrať tak, že moja pozornosť ku koncu klesala rýchlosťou zjazdového lyžiara v cieľovej rovinke.
Návštevu múzea vrelo odporúčam. Len nie všetko naraz.
Aktuálne informácie
[1] Malá československá encyklopedie M-Pol/IV., Academie 1986, str.424-425
