„Dne 10. září odešla Alžběta v doprovodu dvorní dámy Irmy Sztárayové z hotelu, aby stihla plánovanou cestu do Montreux rychlolodí Genėve. Cestou do přístaviště si Irma Sztárayocá všimla muže, ktorý se choval podivně a skrýval se za stromy. O několik okamžiků později přiběhl k císařovně – byl to anarchista jménem Luigi Lucheni, jak se ukázalo – a ranou do prsou ji srazil k zemi. Sisi ještě vstát a rychle uběhnout krátkou vzdálesnost asi 100 kroků k lodi, která odplula podle plavebního řádu. Teprve na lodi císařovna ztratila vědomí, a když ji dvorní dáma rozvázala šněrovačku, objevila malou trojúhelníkovou ranku poblíž srdce. Loď síce znovu přistála, ale v hotelu, kam Alžbětu dopravili, mohli nakonec už jen konstatovat smrt. „Pitva mrtvoly ukázala, že vrah ji bodl obrovskou silou. Čtvrté žebro měla proražené, kost rotříštěnou, srdce a plíce probodené. Nástroj, asi 11 cm dlohý zašpičatělý trojranný pilník, vnikl do těla u čtvrtého žebra... probodl plíce a osrdečník, vnikl do srdce, přičemž prořízl levou srdeční komoru a v její dolní části ze srdce vyšel. Smrt nastala v důsledku výronu krve do osrdečníku.“ Protože stažená šněrovačka zpočátku pravděpodobně krvácení bránila, trvalo relativně dlouho, než zraněná zemřela.“[1]
Začal som od konca. Rok 1898. Takto skončila predposledná cisárovná a kráľovná Habsburskej monarchie, ktorej sme boli súčasťou. Naša vladárka.
V múzeu
Mohol som napísať aj „v Hofburgu“. Múzeum Sisi tvorí časť dnešného Hofburgu vo Viedni. Tretina múzea je Alžbeta doslova „v priamom prenose“, dve tretiny múzea tvoria autentické priestory, v ktorých sa pohybovala.
Najmä tá prvá tretina je zaujímavá. Architektonicky stvárnená ako relatívne úzka chodba obklopená panelmi v tmavých farbách a stlmeným svetlom ukrýva vo vitrínach mnohé osobné predmety cisárovnej. S vysvetlením, na čo boli dobré alebo prečo na nich lipla. Šaty, portréty, busty rodinných príslušníkov, listy, písacie potreby. Ale aj súpravu na ošetrovanie zubov. A so zubami mala Sisi fakt problém. Najmä v neskoršom veku sa zásadne neusmievala s otvorenými ústami a keď jej po päťdesiatke začala vráskavieť tvár, mávala ju zastretú závojom alebo si ju prekrývala vejárom. Je veľmi príjemné prejsť touto časťou múzea v čase, keď je tu málo návštevníkov. Obyčajne krátko po otvorení (teda po 09.00 hodine).
Chodba sa kľukatí a expozícia má grafický charakter. Interiér je upravený do podoby strohých geometrických tvarov, čo je v konečnom dôsledku veľmi príjemné a osviežujúce, pretože nejde o štandardné a očakávané „šľahačkovo-mäkké“ rokoko. Záhadou mi ostala tmavá miestnosť s postavou Sisi v životnej veľkosti na vysokom podstavci, ktorej hornú časť tvorili zrkadlá a... a vlastne neviem. Možno som len nedbanlivo počúval komentár v audioguide (mimochodom, k dispozícii je aj v češtine). Ostalo mi hádankou, čo autori povedali touto miestnosťou.
Duševne chorá Sisi?
Toto je veľmi tenký ľad. Sisin duševný stav je hodnotený tak i onak. Ak zmierlivo pripustíme, že s ňou nebolo všetko s kostolným poriadkom, môžeme sa pozrieť na Wittelsbachovcov, rod, z ktorého pochádzali jej predkovia a príbuzní.
Ľudovít II. Wittelsbach bol bavorský kráľ v rokoch 1864 až 1886 (v roku 1886 zbavený svojprávnosti) a do histórie vstúpil najmä ako mecenáš umenia. So Sisi si s obľubou vymieňali skúsenosti nadradených bytostí, ktorých postavenie bolo pre ostatné obyvateľstvo nedosiahnuteľné, a svoju výnimočnosť vedeli aj patrične prejaviť. Ľudovít pre svojich sluhov vymýšľal originálne tresty, mučil ich a týral. Alžbeta svoju kaderníčku vyfackala, keď nebola spokojná s jej prácou. Kráľ Ľudovít sa zabával tým, že sa počas audiencií ukrýval pred pozvanými hosťami a skryto ich pozoroval.
„So sklonenou hlavou som vstúpila do audienčnej sály, vykonala všetky predpísané poklony a konečne som sa odhodlala zdvihnúť zrak. Na svoje prekvapenie som bola v miestnosti sama. Veľká sála bola prázdna. Trochu som sa osmelila, začala si prezerať obrazy na stenách. Pohľad mi padol na zlatý kvetinový kôš zdobený palmou vypínajúcou sa až po strop, keď sa spoza neho zrazu objavil kráľ v uniforme s radovou stuhou.“
Zlatý klinec po hlavičke trafilo Jeho Veličenstvo Ľudovít, keď nariadil ministrovi financií, aby predal Bavorsko a niekde v Južnej Amerike kúpil novú zem. Nie je jasné, či spáchal samovraždu alebo bol zavraždený.
Jeho brat Otto (Otto I. Bavorský) sa „zbláznil“ tak, ako si to pod týmto slovom predstavujeme. Po svojej ceste do Orientu, kde sa nakazil bližšie nešpecifikovanou chorobou, ho začali prepadávať kŕče a záchvaty. Počas predstavenia v divadle si bol schopný do krvi rozškriabať ruky. Epileptické záchvaty boli voľným pokračovaním.
Alexandra Bavorská, prvostupňová sesternica Sisi, trpela fixnou ideou, že je pokrytá prachom. Slúžky jej museli oprašovať šaty a utierať prach z jedál a nápojov. Niekde medzi komickou a súčasne desivou predstavou bolo jej presvedčenie, že v hlave má pohovku. Princezná preto považovala za mimoriadne komplikované prechádzať dverami. Mala obavy, aby sa pohovke neodrali rohy.
Budem zmierlivý. Z môjho pohľadu v najrozumnejšej knihe o Sisi, Cisárovná Alžbeta, mýtus a pravda, o nej píšu:
„Alžbeta bola, ako sa dnes hovorí „sendvičové dieťa“, teda dieťa narodené v poradí súrodencov v strede. Bola štvrtá z deviatich detí. Roku 1838, dva roky po nej, sa narodil jej najobľúbenejší brat Karol Teodor. Pre sendvičové deti je príznačné ich postavenie: často sa cítia vytláčané na okraj, odstrkované a zbytočné. Pred realitou sa neraz uchyľujú do sveta fantázie a snov. Pre sendvičové deti je typické aj to, že žijú izolovane a uzatvárajú sa pred svetom. Aby si nahradili lásku, ktorej sa im zdanlivo nedostávalo, nezriedka sa upnú na seba samých a majú narcistické, vzdorovité črty.“[2]
A máme Sisi s jej čudesným správaním ako na striebornom podnose. Záťaž rizikom duševného ochorenia bola daná asi geneticky. Výchova v komplikovanom, spoločensky vysoko postavenom prostredí dala mnohým dispozíciám povestnú čerešničku na torte.
Poetka Alžbeta Bavorská
Obdiv Sisi k nemeckému básnikovi Heinrichovi Heinemu sa zvykne v jej životopisoch objavovať. Trochu menej sa spomína, že celý život básnila a písala verše à la Heine.
„Ak posudzujeme Alžbetino „literárne dielo“ kriticky, môžeme konštatovať len (pravdupovediac, ťažkopádnu) jednoduchosť. Celé desaťročia skladala naivné básne, ktoré sú miestami dokonca vtipné, ironické a sarkastické. V rámci pubertálneho vývoja je bežné vyjadrovať vnútorné citové nepokoje vo veršoch. Vo väčšine prípadov sa emócie upokoja, a tým aj potreba veršovania. Inak to bolo u Sisi. Až do zrelej dospelosti ostala veršujúcou pubertiačkou. Nikdy neprestala skladať básne, jej výlevy však nikdy nedosiahli zrelosť a nezaznamenali pokrok.“[3]
Sisi je zvláštna postava našich dejín. Krásna, pôvabná, milá, až éterická bytosť. Potiaľto sa zhoduje so svojou filmovou podobou v podaní Romy Schneider. Ibaže ako človek, ako žena, s tým, čo v romantickom filme obdivovali už naši rodičia, nemá veľa spoločného. Zaujímavo potom môže znieť otázka: aký by bol život Franza Josefa, keby si vzal za manželku jej sestru Helenu? Aký by bol osud Podunajskej monarchie?
Mimochodom, tradovaná legenda, že Franzovi bola podsúvaná Helena ako tá pravá, asi nie je pravda. V 19. storočí sa bežne predstavovali vysokopostavenému nádejnému ženíchovi dve vydajachtivé dcéry. Aby si mal z čoho vybrať.
Pred návštevou
Postavím vás pred dilemu: navštíviť interiéry cisárskeho zámku Schönbrunn alebo cisárskeho hradu Hofburg? Položte si otázku: chcem vidieť smrteľnú posteľ Franza Josefa? Áno? Volím Schönbrunn. Chcem vidieť cvičebné náradie, na ktorom visela „veverička“ Sisi, aby mala štíhly pás ako laň? Áno? Volím Hofburg. Chcem vidieť miestnosť, v ktorej sa stretol Nikita Chruščov s J. F. Kennedym? Volím Schönbrunn. Chcem vidieť kúpeľňu Sisi, v ktorej máčala a pestovala svoje krásne vlasy? Volím Hofburg.
Ak ste romantik alebo romanticky založená žena, voľte radšej Sisi Museum v Hofburgu. Ste pragmatik alebo skôr didaktická učiteľka dejepisu? Voľte radšej Schönbrunn. Nebude to znieť úctivo k Viedni, ale navštíviť obe múzeá je trochu zbytočná investícia.
Aktuálne informácie
https://www.sisimuseum-hofburg.at/
Bežné vstupné: 20 eur
Deti: 12 eur
Otvorené denne od 9.00 hod. do 17.30 hod., posledný vstup o 16.30 hod.
[1] Michaela a Karl Vocelkovi, František Josef I., císař rakouský a král uherský, Paseka, 2017, str.262
[2] G.Praschlová-Bichlerová, Cisárovná Alžbeta, mýtus a pravda, Ikar, 1998, str.24
[3] G.Praschlová-Bichlerová, Cisárovná Alžbeta, mýtus a pravda, Ikar, 1998, str.205
