reklama

Slovenské hrady: Biely Kameň

hrad Biely Kameň, alebo ako ho pospolitý ľud nazýva: Neštyšský zámok

Slovenské hrady: Biely Kameň
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ste dospelí? Máte viac ako štyridsať? Alebo ste dokonca v strednom veku? Pamätáte sa na ten pocit, keď ste boli dieťa a všetko bolo akési väčšie? Balenie čokolády. Vrecúško cukríkov. Detská izba. Celý byt. Niektoré stavby. Napríklad televízna veža. Možno si na to pamätáte, možno nie. Najmä pri tých sladkostiach a spotrebných výrobkoch môže platiť, že sa vám naozaj nebudú zdať väčšie. Oni ich totiž výrobcovia kontinuálne zmenšujú, bez toho, aby upravili cenu (ak samozrejme tá zhodou okolností nenarástla). Ale izby, byty, domy, zvieratá, niektorí ľudia sa nám naozaj mohli zdať byť väčšími. Ja mám jednu výnimku. Ako Bratislavčan som od detstva chodil na túru po trase Rača – Biely kríž – hrad Biely Kameň – Svätý Jur (vtedy ešte Jur pri Bratislave).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hrad Biely Kameň sa mi vždy zdal taký malinkatý. Skôr strážny hrádok, ako mohutná kamenná stavba. Veľký hrad bol napríklad Devín. Ale tento? Také malé, milé nič. Detské ihrisko mojich chlapčenských snov. Ibaže dnes je to Hrad! Tým chcem povedať, že skutočný hrad s vysokými múrmi, mohutnými kameňmi, úctyhodným nádvorím, pevnosť pre desiatky vojakov, výstroj a výzbroj, že by pokojne mohol strážiť najodľahlejšiu hranicu Starkovcových Severu spolu so Zimohradom. Objavovanie a obnova Bieleho Kameňa v mojich spomienkach ide úplne proti prúdu všetkých zvyklostí. Zdal sa mi malý, nicotný a teraz je veľký, mohutný, impozantný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Biely Kameň
Biely Kameň (zdroj: Ľ. Vodička)

Svojho času som pracoval na sekcii kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry. Pamätám si na návšteve mladého muža, ktorý sa prišiel porozprávať o obnove hradu s mojím šéfom. Ten mu vysvetľoval aké kroky vyžaduje zákon pri obnove pamiatky. Muž sa zamyslel, pozrel na šéfa a hovorí: „Ja ho chcem dobudovať, zrekonštruovať“. Chvíľu to vyzeralo, že sme v 14. storočí. Tie slová bola úplná heréza, pamiatkorúhačstvo, najťažší hriech. Dobudovať hrad! Vrátiť ruine pôvodnú podobu! Celé zle! To si mohol dovoliť naposledy Ján Pálfy na prelome 19. a 20. storočia! Ale nie dnes! Lebo dnes sme svätejší ako Jeho svätosť pápež. Dnes už môžeme ruiny len reštaurovať. Proti gustu žiaden dišputát. Ja nie som fanúšikom tohto prístupu. Ale rešpektujem ho. Lepšie, keď sú tie naše ruiny zreštaurované. Napriek tomu som si v hlave premietal pri poslednej návšteve Bieleho Kameňa, ako by to vyzeralo, keby ...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Biely Kameň
Biely Kameň (zdroj: Ľ. Vodička)

Z histórii hradu

Najkúzelnejšia poznámka na akú som z histórii hradu natrafil bola: Nepochybne ho aj rozoberali na sekundárne použitie materiálu na stavbách v širokom okolí, takže veľké časti s obytnou vežou takmer zmizli. Doteraz sa zachoval reliéf zložito usporiadaných valov a priekop, zvyšky a fragmenty muriva päťbokého hradného jadra a prstence vonkajšej murovanej ohrady, ale po písomne doloženej veľkej veži nezostala ani stopa.[1] Zdá sa, že páni Plaček a Bóna poznali Biely Kameň rovnako ako ja. Čosi stratené v lese, čosi ťažko čitateľné, čosi z čoho si asi na Neštichu domáci minimálne stodoly postavili. Mnohé sa zmenilo, k lepšiemu a je to o to zaujímavejšie, že hrad opustili už v polovici 18. storočia. Pálfiovci, alebo presnejšie chvíľu pred nimi Ilešháziovsko – Pálfiovskí rodinný klan totiž rozšíril a zmodernizoval svoj renesančný kaštieľ v Svätom Jure a na hrad zanevreli. Nie je sa veľmi čo čudovať, pretože pevnosť sa v roku 1663 nevyznamenala odolnosťou pri turecko-tatárskom vpáde. Vážne poškodenú ju sporadicky využívali až ju nechali spustnúť. Tým skončila história hradu, ktorý vznikol ako súputnik hradiska Neštich a jeden z troch ochrancov (spolu s Pajštúnom a Dračím hrádkom), ktorí dohliadali na premávku na spojnici Záhorskej a Trnavskej nížiny. Postavený bol pred rokom 1271, pretože sa objavil v písomných pamiatkach českého kráľa Přemysla Otakara II. po jeho potulkách v okolí Prešporku a v roku 1295 poskytol ubytovanie rakúskym vojskám. Neveľmi jasný obraz o jeho dispozícii približuje Mayerov drevoryt korunovácie kráľa Maximiliána II z roku 1563. Na tento obraz sa s obľubou odvolávajú viacerí historici. V súvislosti s už spomenutým Dračím hrádkom a zaniknutým hradom Kuchyňa. Hrady sú tam, len akosi chudobné na detaily.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Biely Kameň
Biely Kameň (zdroj: Ľ. Vodička)

Hubárik

Zaujímavé je, že napriek tomu ako sa k Svätému Juru viaže drak bojujúci s Jurajom, nikto v príbehoch o hrade draka nespomína. Ešte aj príbeh prevzatý z Domastových Povestí o slovenských hradoch[2] je o chlapcovi, ktorého huby zahubili.

Malo to byť v časoch tureckého vpádu do Uhorska. Na Bielom Kameni býval mladý Anton, syn tamojšieho grófa. Vo veku, ktorý príslušal na ženenie, sa mu matka všemožne snažila podsunúť dcéru pána hradu Čeklís. Ibaže Anton sa zahľadel do sedemnásťročnej chyžnej, vzdialenej príbuznej, ktorá slúžila na Bielom Kameni. S plnoletosťou prišlo aj tehotenstvo, dieťa, ktorého otcom bol syn hradného pána. Skôr ako sa dieťa stihlo narodiť, Antona odšikovali do protitureckého vojska a Margitku, mladú chyžnú, do horárne pri Troch brestoch. Rodičia ich vzťahu nepriali. Anton zahynul v bojoch pri Komárne a s Margitkou sa diali čudné veci. Skôr ako porodila, prišiel koč, ktorý ju odviezol na neznáme miesto. Ako porodila a čo bolo s dieťaťom a matkou, ostalo po mnohé roky tajomstvom.

Po mnohých rokoch sa v Svätom Jury usídlil kováč so synom. Vyučený kováč, vytrvalý konzument malokarpatského vína, ktorý naučil svojho trinásťročného syna dve veci: žobrať víno a zbierať huby. Chlapec bol v oboch činnostiach striedavo úspešný. Ku koncu jedného novembra, ponúkal posledné huby, ktoré sa na konci jesene dali nájsť, bedle, masliaky, pečiarky. Ibaže mešťania o ne záujem nemali. Tak to skúsil na hrade. Hodnú chvíľu to už vyzeralo, že skôr s bitkou ako s drobnými z hradu odíde. Veci sa zvrtli, keď sa ukázala hradná pani. Ani ona na huby nedbala, chlapec ju zaujal. Modré oči, blonďavé vlasy, súmerná tvár, jemné črty, akoby z oka Margite vypadol. Nechala ho umyť, dobre obliecť, uložila ho spať v komnate na hrade. Druhý deň zohnali jeho otca – kováča alkoholika. „Rodičia bývali v Grinave“, priznal pri výsluchu. „Tam som sa oženil s Markou. O tri mesiace prišli k nám dvaja páni na koči. Priviezli mladú ťarchavú ženu. Bola asi v siedmom alebo ôsmom mesiaci. Dobre zaplatili. Vraj aby sme sa starali o ženu i o dieťa. Asi o dva mesiace, prišli znovu. Zasa dobre zaplatili. Priviezli aj akéhosi mnícha, ktorý chlapca pokrstil na meno Anton. Žena onedlho umrela. Volala sa tuším Margitka. Grinavský pán farár ju pochovali. Aj sme sa ho pýtali, či vie dačo o tých dvoch pánoch. Aj ľudia sa povyzvedávali. Daktorí tvrdili, že koč šiel po pezinskej hradskej. Šiel som teda do Pezinka i do Modry, ale o mojich pánoch ani o ich koči nikto nič nevedel... Potom nám umrelo dievča. Žena sa potešovala, že máme aspoň chlapča. Aj ja som si ho obľúbil. V tom roku pomrelo veľa ľudí na choleru. Žena, chuderka, ma tiež opustila. A pretože som tú istú jar pochoval aj svoju mamu, aj sestru, zostali sme sami chlapi.“ Hradní páni z Bieleho Kameňa našli svojho vnuka. O rok neskôr, keď gróf plánoval cestu do Viedne, aby mu cisár potvrdil, že chlapec sa môže stať jeho dedičom, kolesá osudu pomleli poslednú várku. Chlapec sa vybral na výlet na koni. Po pár dňoch ho našli v Šúrskom lese mŕtveho. Nehoda. Bielokamenská grófka prišla o rozum a hradný pán skonal rýchlo po nej. Medzi ľuďmi sa povrávalo, že šlo o pomstu rodiny z Čeklísa. Ich dcéra, ohrdnutá Antonova nevesta, zomrela od žiaľu v kláštore.  

Biely Kameň
Biely Kameň (zdroj: Ľ. Vodička)

Pozvánka

Na sever od mesta Svätého Jura nad slovenskou dedinkou Neštychom, pri ceste do pútnického Mariatálu, zahalený do zelene stromov, ako by sa hanbil ukázať so svojou smrteľnou chorobou – marasmom senilis (vysilenosť vekom) -, týči sa hrad Biely Kameň, alebo ako ho pospolitý ľud nazýva: Neštyšský zámok.[3] Nech je toto pozvánka z úst jedného z najpovolanejších rozprávačov, Ľudovíta Janotu.

Biely Kameň
Biely Kameň (zdroj: Ľ. Vodička)


[1] M.Plaček, M. Bóna, Encyklopédia slovenských hradov, slovart 2007, str.63

[2] J. Domasta, Povesti o slovenských hradoch 1, Ottovo nakladelství, 2013, str.71-79

[3] Ľ. Janota, Slovenské hrady I, fotoreprint prvého vydania z roku 1935 Columbus Bratislava, 1996, str.44

Ľuboš Vodička

Ľuboš Vodička

Bloger 
  • Počet článkov:  172
  •  | 
  • Páči sa:  1 182x

publikované články sú zo série Tip na fototrip (pôvodný názov použitý pre inzine.sk) o turistických zaujímavostiach najmä na Slovensku Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáTip na fototrip

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu