Čo je to život? Určite si už veľakrát každý z Vás položil túto otázku. Ja som niekde počula, že život je niečo ako príbeh, ktorý si sami píšeme. Je naplnený našimi túžbami a predstavami o tom, čo sme sa niekedy snažili dosiahnuť.
Ja si myslím, že dni života každého jedného človeka sú ako piesok v presýpacích hodinách a preto je len na ňom, či bude len prežívať a nechá si ten život prekĺznuť pomedzi prsty ako ten piesok alebo bude naozaj žiť naplno každý jeden deň.
Veď život je príliš krátky nato, aby sme len nečinne sedeli a čakali čo sa stane zajtra a či vôbec, ako zvyknú ľudia hovoriť "sa zajtrajška dožijeme". Kto by chcel zaspávať s myšlienkou, že si na ďalší deň nebude nič plánovať, lebo čo ako už nevstane? Alebo čo ak sa mu niečo stane a nebude môcť dodržať čo niekomu sľúbil? Naozaj si myslíte, že to je život? Čakať čo sa stane a báť sa zajtrajška?
Ja si skôr myslím, že práve výnimočné a nezabudnuteľné chvíle sú pre náš život tým správnym korením a dávajú nám pocítiť, že sme naozaj ľuďmi. Práve chvíle do ktorých ideme s nadšením. Dni kedy sa tešíme z maličkostí.
Každý človek má predsa svoj cieľ v živote niečo dokázať. A nesmiete sa báť, že keď uskutočníte svoj sen, nebudete mať prečo žiť! Vždy je dôvod žiť a žiť šťastne. Pýtate sa prečo keď to šťastie príde tak trvá tak krátko? A prečo ten smútok a tá bolesť je omnoho častejšia a keď ju prežívame máme pocit akoby sa zastavil čas? Prečo to tak musí byť? Ja si myslím, že práve preto aby sme si tie krásne chvíle, ktoré prežívame vedeli viac vážiť.
Dnes je totiž pre niektorých ľudí samozrejmosť, že sú zdraví, majú strechu nad hlavou a majú čo dať do úst. Veď to je úplne normálna vec. Naopak stále sa len sťažujeme, že nemáme dosť peňazí, že nás nebaví práca, že nás otravuje rodina, že sa hádame s priateľom/kou, že naše deti sú k nám zlé a šťastie nás obchádza.
Je to správne? Hľadať v živote len to zlé a sťažovať sa? Čo keby sme sa na chvíľu zastavili a zamysleli. Čo keby sme sa na to pozreli z inej stránky. Uvedomme si, že máme vlastne obrovské šťastie, pretože sme zdraví, máme prácu, máme rodinu, priateľov a deti, po ktorých sme tak túžili.
Skúsme sa zamyslieť, že v živote sú ľudia, ktorí niečo tak krásne nemusia mať. Nemajú tieto pre nás základné veci, z ktorých sa už ani nevieme tešiť. Nemusia mať to šťastie ako my. Predstavme si, že sú ľudia, ktorí sú smrteľne chorí a tiež sa vedia tešiť zo života, ľudia, ktorí nemajú strechu nad hlavou, ktorí nemajú už žiadnu rodinu, alebo nemohli mať deti a aj napriek tomu dokážu byť vďační za to, čo im život dal.
Tak žime a dovoľme žiť aj iným ľudí, pretože žiadny človek nemôže mať nič cennejšie ako vlastný život. Život je niekedy zraniteľný, inokedy plný lásky ale stále je to on "náš život".
