Keď jedného pekného dňa prišiel šéf, do kancelárie, ktorá sa kanceláriou nazvať nedá, prudko otvoril dvere a ešte prudšie zatvoril, šípila som, že situácia neveští nič dobré. Že bol náladový a vedel klamať sám seba som brala ako samozrejmosť a nastavenie jeho mysle. Ale keď prišiel s otázkou " ako sa dohodneme na na rozviazaní pracovného pomeru?", skoro mi vypadla zubná protéza, ktorú ešte našťastie nemám. No aj keby som ju mala, asi ju márne hĺadám tými pokazenými očami, ktoré zažili najväčšie zničenie práve v onej kancelárii, ktorá mi mesiace bola sĺubovaná v inom svetle. Nakoniec to tmavé svetlo predsa len dorazilo. Vo forme šéfa, ktorý sa tento deň rozhodol inak, ako sĺuboval. V podstate, každý deň bol dar, keď sa niečo nezmyselné v organizácii nedialo. Ale táto otázka, ktorej nič nenasvedčovalo hodiny, dni, týždne predtým, ma dostala do úzkych. Ako to pokračovalo ďalej? Precítate si nabudúce.
4. mar 2026 o 19:37
(upravené 5. mar 2026 o 11:55)
Páči sa: 1x
Prečítané: 12x
Keď to robíš dobre, nie je to dobre.
Alebo - keď máš viac ako sa očakáva a si viditeĺný výsledkami, nie intrigami.
Lucia Molnárová
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
