Deň druhý
Náš hotel Manhattan mal v cene raňajky hodnotené ako „dobré“. Bola som preto pripravená na niečo ako sladké pečivo a kávu či čaj. To, že sme mali osobitného čašníka, ktorý každému z nás priniesol vrchovato naložený tanier, bolo opäť veľmi príjemné prekvapenie. Okrem kávy a čaju sme dostali lososový chlebík, opečené vajíčka, uhorku, šalát, šunku, syry, olivy, toasty a ešte aj dezert podobný cisárskemu trhancu.
Celkom doplna nasýtení sme mohli vyraziť von do -7 stupňov. Plán bol navštíviť modrý pravoslávny kláštor so zlatými strechami, obchod s moldavskými špecialitami, trhovisko Piața Centrală a kúpiť zlaté a strieborné retiazky v jednom z početných zlatníctiev.
Návšteva chrámu dopadla dobre, videli sme dokonca aj časť obradov, ktoré sú pre nás, vyrastajúcich v rímskokatolíckom prostredí, kultúrnou zaujímavosťou. Veru dobre prituhovalo, keď sme sa potom po zamrznutých chodníčkoch šmýkali k obchodu s moldavskými špecialitami. Ujo na ulici rozbíjal lopatou kusy ľadu a zhŕňal ich na jednu kopu.
V obchode ponúkali zeleninu – ešte zablatené mrkvy – pečivo z lístkového cesta, bylinné čaje, cukrovinky a veľký výber moldavských vín a iného alkoholu. Zaujali nás niektoré sladkosti, koreniny, sušené čerešne a vyskladali sme z toho pekný nákup. Za zmienku stojí, že sme boli v obchode jediní zákazníci.
Mladá pani predavačka každú položku skenovala veľmi ležérnym tempom. Zlom nastal, keď sa jej na zvieratkových keksíkoch nezobral kód. Najprv sa bezradne obzerala, potom išla z regálu vybrať rovnaké balenie a skúsila oskenovať to. Po neúspešnom pokuse sa znovu bezradne obzerala, až nakoniec vstala a stratila sa v útrobách zadnej časti obchodu. Odtiaľ sa po hodnej chvíli vrátila so staršou kolegyňou, ktorá zopakovala rovnaké kroky – neúspešne.
Po ďalšej chvíli pohľadov jednej na druhú nakoniec staršia odišla. Mladšia hľadela na kasu, až zrazu povedala sumu a ja som zaplatila nákup. Potom mi posunula obe balenia keksíkov. Upozornili sme ju, že sme si chceli kúpiť len jedny. Dobrá deva sa celá začervenala, vytiahla kalkulačku a niečo do nej ťukala, vzápätí povedala novú sumu. Celé to bolo tak zdĺhavé, že som neskúmala pravdivosť jej výsledku, keďže celý nákup sa pohyboval zhruba na úrovni 6 alebo 7 eur.
Konečne sme dokončili tento namáhavý nákup a vyšli von. Ledva sa za nami zavreli dvere, vyštartovala predavačka na cigaretu. Keďže suveníry pre našich doma sme už mali, na trh Piața Centrală sme sa išli pozrieť len pre zaujímavosť, bez reálneho plánu niečo kupovať.
Je to trh s potravinami obklopený trhom so všetkým možným – od metiel, cez gaťky, závesy, písacie potreby až po svadobné a družičkovské šaty. Trh mojimi dnešnými očami vyzeral hrozne, no zároveň sa mi vynárali flashbacky z detstva, ako v Prievidzi pri Titanicu boli natlačené presne takéto stánky prekryté plastovými plachtami. To bolo ale pred 25 rokmi a Titanic je už dnes moderné klientske centrum a lacný tovar z Ázie sa presunul do obchodov ako Kik, Tedi alebo online na Wish a Temu.
Čo som si však z detstva nepamätala a čo ma udivilo, bolo množstvo malých predajcov rôznych výrobkov na hlavnej ulici. Kým včera večer zasnežená ulica a výklady pôsobili úplne európsky, dnes pred zlatníctvami sedeli na biednych dečkách ujovia a tety, ktoré predávali med, masť, byliny či namodralé mlieko v 5-litrovom demižóne.
Predstavovala som si, ako tetuška z vidieka donesie pár produktov zo záhradky do hlavného mesta, sadne si na stoličku a v tom mraze čaká, či niekto niečo kúpi, a bolo mi to ľúto. Tiež som sa hnevala na tých, ktorí toto zavinili, ktorí región po druhej svetovej vojne odtrhli od Rumunska, premenovali rumunčinu na samostatný jazyk a tlačili novú umelú moldavskú identitu. Jediný výsledok, čo sa im v regióne s úrodnými černozemami a deltou Dunaja podaril, bolo úplné zhumpľovanie. Stiahli to so sebou dolu ako všetko, čoho sa chytili a čo sa od nich dostatočne skoro nevymanilo. To len taký výkrik na okraj.
Keďže sme mali len príručnú batožinu, nemohli sme na nákup medu pomýšľať, zato sme však dobre nakúpili v miestnom zlatníctve. V tom neprebernom množstve rovnakých obchodov na rovnakej ulici som nechala výber na AI, nech mi odporučí miesto s najlepšími recenziami. Poslala ma do zlatníctva Paradis, vraj najluxusnejšieho na ulici, založeného v roku 1992 ako prvé zlatníctvo na tejto ulici.
Teraz pri písaní som dokonca zistila, že toto zlatníctvo má pobočku aj na Slovensku, na Moldavskej ceste v Košiciach. Na šperky bola práve 20-percentná zľava, no samotná retiazka nebola lacná, zodpovedala trhovej cene za gram zlata. Pre porovnanie som si klikla na stránku Izlato – moldavská retiazka je oproti tejto stránke o niečo lacnejšia, nie je to však dramatický rozdiel. Rovnako to bolo aj so striebornou retiazkou.
Každopádne to boli pekné suveníry a povedzme si úprimne – inokedy človeku nezíde na um vyberať si zlato, ak sa práve nechystá zasnúbiť či sobášiť.
Po tomto nákupe už bol čas ísť na letisko. Chceli sme si z mesta zavolať Bolt, no tentoraz neukazovalo žiadne auto v okolí. Keď nejaké našlo, menil sa čas príchodu z 8 na 15 na 20 minút, a to nám bolo prineskoro, preto sme nasadli na najbližšej zastávke na trolejbus číslo 30.
Lístky sa kupovali za 6 lei nie u vodiča, ale u pána predavača lístkov, ktorý sa pohyboval hore-dole po vozidle, prepočítaval mince a všetkých meral prísnym pohľadom. Trolejbus bol tiež taký, ako u nás kedysi. Pred 15 rokmi ma brat tohto trolejbusu vozieval do horského parku. Pomerne načas sme sa dostali na letisko – troleje padli len raz.
Na letisku sme domíňali ešte posledné leie. Kúpila som deťom krásne ručne vyrábané hračky moldavskej značky Casmani, konkrétne jednu bábiku a jedného koníka s ohybnými nohami. Taktiež kávu a plăcinte plnené zemiakmi. Potom sme sa už pobrali domov.
Cesta naspäť trvala len pol hodinu, takže až vtedy som si všimla, že sme vlastne boli v inom časovom pásme. Včera pri prílete do Moldavska som preskočenú hodinu vôbec nezaregistrovala. Telefón sa prestavuje automaticky a zmenu času som si počas celého pobytu vôbec nevšimla :D
To je asi, čo sa týka mojich dojmov, všetko. Ak by ste mali hocijaké doplňujúce otázky, rada ich zodpoviem v komentároch. Do budúcna by som chcela tieto blogy dať aj na spotify ako podcast, no neviem si to zatiaľ sama urobiť. Ak by sa našiel nejaký dobrovoľník, ktorý by mi s tým pomohol, bola by som veľmi vďačná.
