Ako prvovoliča ma to k urnám ťahalo ešte viac. Problém však bol vybrať si kandidáta. Kvôli hodnotám, ktoré sa priečia tým mojím, politickej minulosti a charakterovým vlastnostiam som s kľudným svedomím mohol štyroch kandidátov vylúčiť. Kvôli príslušnosti k strane som mohol (či skôr musel) vylúčiť ďalšieho kandidáta, pána Melníka.
Ostali teda dvaja kandidáti, pani Radičová a pán Mikloško, ktorí sú mi hodnotovo najbližší a na ich minulosti nie je žiadna škvrna, ktorá by môjmu svedomiu nedovolila dať krížik práve pri ich meno.
Rozhodol som sa pre pána Mikloška. Dôvodom bolo, že je v politike už vyše 20 rokov a za tento čas vždy stál za svojími hodnotami a ideálmi, aj keď bol niekedy za to prenasledovaný a mohol tým viac stratiť, ako získať. Stal sa pre mňa symbolom hodnôt 17. novembra, človek, ktorý ich za každých okolností bráni. A za ten dlhý čas, čo je v politike, som uňho nezbadal jeden jediný vážny prešľap. Prešľapy som síce nezbadal ani u pani Radičovej, navyše pre mňa je tiež nositeľom ideálov Nežnej revolúcie, predsalen je však v politike o niečo kratšie ako pán Mikloško.
A tak som mu dal svoj hlas. Už vtedy som ako znamenie mohol brať fakt, že pri jeho krížikovaní som zhodil celú plentu...
Prišli výsledky (s ktorými som bol spokojný) a do druhého kola postúpil Ivan Gašparovič a Iveta Radičová. Pre mňa (a myslím, že aj pre všetkých súdnych ľudí) je to jasná voľba. O to viac ma sklamali vyjadrenia pána Mikloška po prvom kole volieb. Rozhodol sa nevyjadriť podporu ani jednému z nich, dávajúc ich na jednu úroveň.
Tá zásadovosť, ktorú som uňho tak obdivoval, prekročila istú hranicu a stala sa čírou nezodpovednosťou. Dnes, v rok 20. výročia novembra 1989, nám hrozí, že sa prezidentom opäť stane človek zaťažený bývalým režimom. Človek, ktorý vedome a opakovane konal protiústavne aj po porážke komunizmu. Človek, ktorému podporu vyjadruje strana SMER (ktorej predseda si „nevšimol 17. november“), SNS (tu k predsedovi netreba nič dodať) a najnovšie aj KSS. A pán Mikloško sa k tomuto stavia ľahostajne. Ten Mikloško, ktorý bol pre mňa (a mnohých ďalších) stal symbolom toho dátumu, ktorý si predseda SMERu (usmievajúci sa na nás z plagátov Ivana Gašparoviča) nevšimol.
Toto predsa nie je zásadovosť, toto je prvý vážny prešľap Františka Mikloška. Ostáva mi veriť, že svoj postoj ešte prehodnotí, nech svoj hlas v prvom kole nemusím ľutovať...
