Hurá, kričia kresťania, narodil sa spasiteľ.
Sakra, vzdychajú židia, kresťania si zase robia žúr, lebo si myslia, že sa narodil spasiteľ.
Ach jo, rezignujem ja, zase prichádza vymývanie mozgov komerciou.
Akosi sme si ani nevšimli, ako sa z Vianoc vyparili sviatky oslavujúce Božieho syna. Stará generácia si určite zavzdychá, aké je to všetko nespravodlivé a s novou vervou sa pustí do pečenia koláčov, upratovania a kupovania drahých darčekov z malých výplat (a dôchodkov).
Skúsim popísať, ako to vyzerá na ten najštedrejší deň, aký náš kalendár oficiálne pozná...
Všetci sa zobudíme, s reptaním zjeme ten náš suchý krajec (alebo nič). Každého napadne,ktorý zakomplexovaný anorektik vymyslel pôst. A potom... Nuda. Dlhé čakanie krátené iba pozeraním Vianočných filmov, ktoré vysielajú každý rok a ktorých texty už odriekam spolu s hercami. V kuchyni prebiehajú posledné prípravy, kapor padol za obeť nenásytnému nožíku, trochu zábavy s plynovým mechúrom, odložím si rybiu šupinu pre šťastie a do večera ju stratím. Obaľovanie podkovičiek, tajné rýpanie do zemiakového šalátu. Kapustnica začína rozvoniavať. A zase telka, zase ďalší film s namemorovanými textami, ktorý pozerám iba zo zotrvačnosti. Vonku nikoho, za oknami pobehujú ľudia a tvária sa, akí sú šťastí. Veď sú Vianoce. Večer sa prezlečieme do sviatočného, sadneme si za stôl, odriekame modlitby (vždy tie isté. Prečo musí viesť cesta k Bohu práve skrz nejaké básničky, ktoré vymyslel niekto iný a ktoré nikdy nebudú tak úprimné ako tie vlastné?), Nasledujú medové oplátky (aby sme si trochu osladili život, tradícia, nenamietam), pupáčiky, kapustnica, ryba. Ale koľkí skutočne vedia, prečo tá ryba? Ježiš bol rybár. Fajn, jedno vysvetlenie. Ale bol aj stolár, tak prečo nie nejaké sladké drievko? Nekomentujem. Rozkrojíme jablko, aby sme vedeli, či budeme zdraví (tvar jaderníka, to sa mi vždy páčilo, možno preto, že mám rád jablká), pustíme si lodičky so sviečkou, kedysi aj prskavky a hurá na darčeky, ktoré sme pod stromček navláčili pred večerou. Nikdy si vopred nezisťujem, čo dostanem, nech je to aspoň aké-také prekvapko. Chvíľka rozbaľovania, pokocháme sa tým, čo si naši milovaní mysleli, že by nás mohlo potešiť. Nutno povedať, že sa vo väčšine prípadov trafia a to čo dostanem aj skutočne zužitkujem. A obišiel by som sa aj bez toho. O darčekoch predsa Vianoce nie sú (a na to sa teraz s radosťou zabúda, hlavne obchodné reťazce sa nám snažia nakecať niečo iné). Návštevy príbuzných (aj to mám rád, to je ten pravý duch Vianoc, byť s blízkymi) a do hajan... A o rok znova...
Trochu si kladiem otázku, čo z toho všetkého ten Ježiš má. Oslavujeme Jeho narodenie, vravíme, že to on nám dáva darčeky, pričom ten najväčší nám už dal (aspoň podľa Biblie, lenže ja neverím knihe, v ktorej nám Boh dal slobodnú vôľu a za jej použitie nás vyhodil z Raja). Obdaruvávame svojich blízkych, často iba preto, aby sme im ukázali, že na to máme. Vytratila sa tá atmosféra. Keď sa dakoho spýtam, prečo sa teší na Vianoce, odpovie, že kvôli voľnu, koláčom a vianočným filmom. Kde sa podela viera? Kde sa podel Boh? Oslava narodenia niekoho, kto bol predurčený na príšernú smrť (sakra, ako sa to vlastne dá oslavovať?). Zúfam, pretože neverím, že toto je ten správny spôsob, zatiaľ čo svet ma presviedča o opaku... Tak kde je pravda?