Ako vzniká vedecká zhoda o klíme: čo v skutočnosti znamená „97 %“

O vedeckom konsenze sa vo verejných debatách hovorí často, no jeho podstata sa pritom neraz stráca. Stačí, aby niekto spomenul údaj o „97 percentách vedeckej zhody“ alebo vetu, že „klimatická zmena je spôsobená ľudskými emisiami CO₂“, a atmosféra diskusie sa náhle zmení.

Často sa stáva, že v momente, keď niekto spomenie vedecký konsenzus, tón diskusie sa vyostrí. Namiesto vecných argumentov sa pozornosť presunie na osobu, ktorá ho spomenula. Navyše, keď už nezostáva veľa argumentov, debata skĺzne do osobnej roviny.

V tom všetkom chaose sa vytratí pôvodné posolstvo: že výskumy z rôznych krajín, rôznych vedeckých tímov a inštitúcií po celé desaťročia ukazujú podobný obraz. Že ide o jeden z najrobustnejších poznatkov modernej vedy.

Niečo podobné sa stalo aj po publikovaní môjho článku Fakty nie sú otázkou názoru. Mojím cieľom bolo jednoducho upozorniť, že názory nemôžu nahradiť vedecké poznanie. Nie preto, že „veda velí“, ale preto, že veda je proces. Je to spôsob, akým sa svet spoznáva, nie diktát toho, čo si máme myslieť.

Je pochopiteľné, že niektorí ľudia majú pri pojmoch ako „vedecký konsenzus“ alebo „97 % zhody“ obavy. Môže to pôsobiť, akoby sa niekto snažil uzavrieť diskusiu. Cieľom tohto textu nie je nikoho umlčať, ale skôr ukázať, čo tieto čísla znamenajú a ako k nim veda dospela.

V skutočnosti konsenzus neznamená slepé prijatie. (To by bolo napríklad v prípade, že daný “fakt” potvrdzuje jedna štúdia …ktorá nebola podrobená ďalšiemu vedeckému bádaniu, ktoré ju potvrdia alebo vyvráia.) Vedecký konsenzus je súhrn dôkazov, ktoré sa najviac približujú pravde, pretože obstáli v preverovaní zo všetkých strán. Preto fakt nie je dogma, ale výsledok práce tisícov výskumníkov po celom svete.

Napriek tomu je vedecký konsenzus stále spochybňovaný. (Nezamieňajme si ale preverovanie a spochybňovanie.) Niekedy preto, že mnohí nevedia, ako veda funguje a ako sa môžeme dopracovať k vedeckému konsenzu.

Aj preto má zmysel pozrieť sa na to, ako tieto štúdie vznikli, prečo sa navzájom potvrdzujú a prečo je ich záver taký stabilný. Najcitovanejšie analýzy, ktoré sa venovali zhode vo vede o klíme, nám totiž ukazujú nielen percentá, ale aj dlhú cestu, ktorá k týmto percentám viedla.

Ak chceme rozumieť svetu, ktorý sa mení, musíme rozumieť aj tomu, ako vznikajú poznatky, o ktoré sa opierame.

1. Anderegg et al. (2010): Koho vlastne považujeme za odborníka?

Táto štúdia sa nesústredila na názory verejnosti ani politikov, ale na samotných klimatológov. Autori vytvorili rozsiahlu databázu 1 372 vedeckých expertov, pričom hodnotili: počet publikácií vedca, odbornú špecializáciu, aktívnu prítomnosť v klimatickom výskume a počet citácií (teda ako často na ich prácu odkazujú iní vedci).

Citovanosť vedca ukazuje, nakoľko jeho prácu používajú a overujú iní odborníci, vedci. Čím viac citácií, tým väčšia dôvera, že jeho výskum je kvalitný, relevantný a obstál v kritickom hodnotení komunity. Ide teda o nepriamy, ale veľmi silný ukazovateľ odbornosti a vplyvu vo vede.

Takže v tomto výskume bolo dôležité, že v autori nezisťovali dojmy, ale zisťovali vedeckú kompetenciu. Je to niečo ako keď pri remeselníkovi nehodnotíme, čo o sebe hovorí, ale koľko dobre odvedenej práce má za sebou. Takže citácie ukazujú, že vedca berú vážne iní odborníci a to je omnoho dôležitejšie než jeho osobný názor.

Následne autori štúdie analyzovali vedecké práce týchto vedcov, ktorí sa klimatológii venujú dlhodobo. Zisťovali aké závery títo vedci podporujú vo svojich štúdiách.

Záver:

Medzi najaktívnejšími klimatológmi podporuje 97–98 % tvrdenie, že otepľovanie je spôsobené ľudskými emisiami.

Prečo na tom záleží?

Čím hlbšie je niekto ponorený do výskumu, tým lepšie rozumie dátam. Je preto logické, že najväčšia zhoda panuje medzi ľuďmi, ktorí ich denne analyzujú.

2. Doran & Zimmerman (2009): Dve jednoduché otázky, presne zacielené

Táto práca je často kritizovaná pre svoju „jednoduchosť“. A predsa práve jednoduchosť je jej silou.

Výskumníci poslali prieskum tisícam geovedcov, no výsledok reportovali špeciálne pre skupinu klimatológov, ktorí aktívne publikujú, riešia klimatickú problematiku detailne a pracujú s fyzikou atmosféry.

Dostali dve priame otázky:

Mení sa globálna teplota?

Je hlavným dôvodom človek?

Záver:

Medzi klimatológmi publikujúcimi o zmene klímy odpovedalo „áno“ na obidve otázky 97 %.

Prečo je to relevantné?

Predstavme si medicínu: ak by 97 % kardiológov tvrdilo, že určitý liek znižuje riziko infarktu, asi by sme to nepovažovali za manipuláciu, ale za užitočnú informáciu.

3. Oreskes (2004): Čo skutočne hovoria vedecké články?

Táto štúdia analyzovala 928 abstraktov vedeckých publikácií z databázy Web of Science. Články rozdelila do kategórií podľa toho, či podporujú ľudský vplyv, implicitne ho predpokladajú, nevyjadrujú sa, alebo ho popierajú.

Záver:

Ani jediný recenzovaný článok v prehľade nespochybnil základný záver o antropogénnom otepľovaní.

Čo to znamená pre nás?

Ak by existovali kvalitné vedecké dôkazy “proti”, určite by sa objavili v recenzovaných časopisoch. No neobjavujú sa.

Je dôležité zdôrazniť, že publikovanie v odbornom časopise nie je cenzúrované podľa výsledkov (nezverejníme s čím nesúhlasíme). Vedecké články sú hodnotené podľa kvality metodiky, transparentnosti a toho, či dáta dávajú zmysel. Recenzenti nehodnotia, či sa im záver páči, ale či je vedecky obhájiteľný.

Odborný časopis nie je ako magazín v novinovom stánku, nemôže v ňom publikovať čokoľvek. Každá štúdia musí prejsť kontrolou chyby, správnosti výpočtov, postupov a interpretácie dát. Ak niekto tvrdí opak dominantného záveru, musí to podložiť ešte silnejšími dôkazmi.

Mnohé texty, ktoré popierajú ľudský vplyv, sa objavujú mimo recenzovaných časopisov. Môže to znamenať, že neprešli recenzným procesom, napríklad pre slabú metodiku alebo nedostatočne podložené závery. Bez recenzovaného článku je pre odbornú komunitu ťažšie tieto tvrdenia vážne zvažovať a zaoberať sa nimi.

4. Cook et al. (2016): Keď porovnáme všetky štúdie dokopy

Táto meta-analýza neprodukovala nový výskum, ale porovnávala 7 prác o konsenze. Zahŕňala analýzu kľúčových štúdií, ktoré použili rôzne dostupné metódy. Okrem iného hodnotili či sa ich výsledky prekrývajú a či niektorá metóda ukázala výrazné odchýlky.

Záver:

Napriek rozdielnym metódam všetky analýzy ukazujú konsenzus 90–100 %, najčastejšie okolo 97 %.

Dôležitá myšlienka:

Ak rôzne metodiky vedú k rovnakému trendu, je veľmi nepravdepodobné, že ide o náhodu alebo omyl.

5. Carlton et al. (2015): Ako veľmi sa vedci zhodujú medzi sebou?

Táto štúdia porovnávala zhody medzi odborníkmi z rôznych prírodovedných disciplín s cieľom porovnať mieru zhody v klimatológii s inými prírodovednými odbormi. Preto analyzovali rôzne skupiny vedcov, nie iba klimatológov. Výber prebiehal cez vedecké databázy a odborné profesijné organizácie tak, aby išlo o aktívnych výskumníkov, ktorí publikujú v recenzovaných časopisoch.

Do výskumu zahrnuli nielen vedcov z klimatológie, ale aj vedcov z oblastí ako geológia, biológia, astmosférické vedy, invironmentálne vedy, fyzika a ďalšie.

Cieľom štúdie nebolo zisťovať všeobecný názor na klímu, ale overiť odpovede na dve základné otázky: či odborníci súhlasia s tvrdením, že klíma sa otepľuje a či hlavnú príčinu vidia v ľudskej činnosti.

Odpovede boli kategorizované (áno/nie/nie som si istý), aby sa dali jednoducho porovnať naprieč odbormi. Zistili, že 93,6% vedcov súhlasia s tvrdením, že klíma sa otepľuje a z nich 98,2% zastáva názor, že pôvodcom je človek. Zo všetkých opýtaných vedcov to predstavuje 91.9%.

Výsledok:

Štúdia odkazuje v porovnaní na predchádzajúce práce, ktoré uvádzajú konsenzus klimatológov 97%. Klimatológovia vykazovali najvyššiu mieru zhody zo všetkých odborov. To naznačuje, že čím hlbšie odborník rozumie klíme, tým vyššia je pravdepodobnosť, že sa zhoduje s vedeckými dôkazmi.

Ostatní vedci sa zhodovali, že klíma sa otepľuje, ale zhoda o tom, že hlavnú príčinu predstavuje ľudská činnosť, bola nižšia než u klimatológov (stredné hodnoty, nie vysoké). Teda čím ďalej od klimatológie bol odbor, tým viac klesala zhoda o príčinách otepľovania. Najnižšia zhoda bola v odboroch, ktoré sa klíme nevenujú priamo, napríklad fyzika, geológia či chémia.

Ak je klimatická veda údajne „nejasná“ alebo „sporná“, prečo práve tam vidíme najväčšiu odbornú zhodu?

6. Lynas et al. (2021): Keď je zhoda ešte silnejšia, než sme čakali

Najnovšia a zároveň najrozsiahlejšia analýza preskúmala 88 125 vedeckých publikácií. Autori použili kombináciu strojového učenia, ručnej kontroly a presnej tematickej klasifikácie.

Záver:

Viac ako 99 % vedeckej literatúry pripisuje otepľovanie ľudskej činnosti.

Dnes ten, kto tento záver spochybňuje, ide proti veľkej väčšine dostupnej vedeckej literatúry. Aby bol takýto postoj udržateľný, potrebuje veľmi silné a dobre podložené dôkazy.

Teda ak dnes niekto spochybňuje vedecký konsenzus ohľadne klímy, tak to robí z vededomosti a pomôžu mu zorientovať sa vyššie spomenuté štúdie.

Môže sa stať, že niektorí ľudia spochybňujú konsenzus aj napriek tomu, že majú prístup k dátam. Dôvody môžu byť rôzne. Pre bežného človeka je ťažké posúdiť, kto má aké motívy, preto je užitočné vracať sa k tomu, čo je verejne overiteľné: k dátam, metodikám a spôsobu, akým veda pracuje.

Konsenzus nie je nemenný, ale…

Konsenzus teda znamená len to, že veľká väčšina dôkazov ukazuje jedným smerom. A kým sa neobjaví kvalitnejšia alternatíva, tento smer je najlepší kompas, aký máme.

Ak chceme diskutovať ďalej, tak je nutné prísť s relevantnými dátami, ktoré môže vedecká komunita preveriť, otestovať a vysloviť ďalší záver.

Pretože “protiargumenty” nie sú zakázané. Ale vždy sú podrobené preverovaniu.

Vedci na YouTube, či inde na sociálnej sieti?

V protiargumentácii som sa stretla s odkazom na prácu uznávaného vedca Richarda S. Lindzena - repsektíve jedno jeho video na YouTube. YouTube a iné sociálne siete sú skôr priestorom na popularizáciu a zdieľanie názorov. Samotný vedecký výskum však prebieha v odborných časopisoch a na konferenciách, kde články prechádzajú recenziou. Ak chceme posúdiť, nakoľko sú tvrdenia spoľahlivé, je dôležité sledovať práve tieto zdroje.

Richard S. Lindzen je uznávaný americký atmosférický fyzik, dlhoročný profesor na Massachusetts Institute of Technology a autor mnohých významných vedeckých prác v oblasti dynamiky atmosféry, stratosféry, tropickej cirkulácie a fyziky oblakov. V týchto oblastiach patrí medzi špičku a jeho prínos je neodškriepiteľný. Zásadne prispel k pochopeniu procesov, ktoré formujú globálnu klímu a správanie atmosféry.

Kontroverzie okolo neho vznikajú najmä kvôli jeho klimaskeptickým hypotézam, predovšetkým Iris-hypotéze a tvrdeniam o veľmi nízkej klimatickej citlivosti. Tieto teórie predpokladajú, že prírodné spätné väzby (najmä oblačnosť) výrazne tlmia účinok skleníkových plynov, takže otepľovanie spôsobené CO₂ by malo byť slabé. Nezávislé štúdie však tieto mechanizmy overili pomocou satelitných meraní, fyzikálnych modelov aj historických dát a ukázali, že Lindzenove závery sa nedajú zosúladiť s pozorovanou energetickou bilanciou Zeme ani s reálnym vývojom teploty. (štúdie uvádzam na konci článku)

Moderná klimatológia preto jeho skeptické interpretácie nepovažuje za správne, nie z politických dôvodov, ale preto, že boli dôkladne otestované a neprešli skúškou preverenia.

Lindzen zostáva rešpektovaným vedcom vo svojom odbore, no jeho klimaskeptické teórie dnes predstavujú vedeckú menšinu, ktorá je v rozpore s dôkazmi získanými z meraní, satelitov a fyzikálnych analýz.

To je dôkaz, že vedecká zhoda nie je prejavom autority, ale výsledkom procesu, ktorý neustále preveruje sám seba. Pravda sa tu nevynucuje, ale postupne sa vyjasňuje. A práve preto má vedecký konsenzus v otázke klímy takú váhu. Nie preto, že ho niekto vyhlásil, ale preto, že obstál v opakovanom preverovaní naprieč celým svetom.

Štúdie, ktoré sa venujú Lindzenovým hypotézam:

Chambers, L. H., Lin, B., & Young, D. F. (2002). Examination of New CERES Data for Evidence of Tropical Iris Feedback. Journal of Climate, 15(24), 3719. https://doi.org/10.1175/1520-0442(2002)015<3719:eoncdf>2.0.co;2

Chou, M.-D., Lindzen, R. S., & Hou, A. Y. (2002). Reply to: “Tropical cirrus and water vapor: an effective Earth infrared iris feedback?” HAL (Le Centre Pour La Communication Scientifique Directe). https://hal.archives-ouvertes.fr/hal-00295189

Dessler, A. E. (2010). A Determination of the Cloud Feedback from Climate Variations over the Past Decade. Science, 330(6010), 1523. https://doi.org/10.1126/science.1192546

Dessler, A. E., & Loeb, N. G. (2013). Impact of dataset choice on calculations of the short‐term cloud feedback. Journal of Geophysical Research Atmospheres, 118(7), 2821. https://doi.org/10.1002/jgrd.50199

Eisenman, I., & Armour, K. C. (2024). The radiative feedback continuum from Snowball Earth to an ice-free hothouse. Nature Communications, 15(1), 6582. https://doi.org/10.1038/s41467-024-50406-w

Forster, P. (2018). Homing in on a key factor of climate change. Nature, 553(7688), 288. https://doi.org/10.1038/d41586-018-00480-0

Fu, Q., Baker, M., & Hartmann, D. L. (2002). Tropical cirrus and water vapor: an effective Earth infrared iris feedback? Atmospheric Chemistry and Physics, 2(1), 31. https://doi.org/10.5194/acp-2-31-2002

Gillett, N. P., Kirchmeier‐Young, M. C., Ribes, A., Shiogama, H., Hegerl, G. C., Knutti, R., Gastineau, G., John, J. G., Li, L., Nazarenko, L., Rosenbloom, N., Seland, Ø., Wu, T., Yukimoto, S., & Ziehn, T. (2021). Constraining human contributions to observed warming since the pre-industrial period. Nature Climate Change, 11(3), 207. https://doi.org/10.1038/s41558-020-00965-9

Hartmann, D. L., & Michelsen, M. L. (2002). No Evidence for Iris. Bulletin of the American Meteorological Society, 83(2), 249. https://doi.org/10.1175/1520-0477(2002)083<0249:nefi>2.3.co;2

Hegerl, G. C., Zwiers, F. W., Braconnot, P., Gillett, N. P., Luo, Y., Orsini, J. A. M., Nicholls, N., Penner, J. E., Stott, P. A., Allen, M., Ammann, C., Andronova, N. G., Betts, R., Clement, A., Collins, W. D., Crooks, S. A., Delworth, T. L., Forest, C. E., Forster, P., … Planton, S. (2007). Understanding and Attributing Climate Change. HAL (Le Centre Pour La Communication Scientifique Directe). https://hal.science/hal-03026507

Ingram, W. (2007). Detection and attribution of climate change, and understanding solar influence on climate. Space Science Reviews, 125, 199. https://doi.org/10.1007/s11214-006-9057-2

Lin, B., Wielicki, B. A., Chambers, L. H., Hu, Y., & Xu, K. (2002). The Iris Hypothesis: A Negative or Positive Cloud Feedback? Journal of Climate, 15(1), 3. https://doi.org/10.1175/1520-0442(2002)015<0003:tihano>2.0.co;2

Otto, A., Otto, F. E. L., Boucher, O., Church, J., Hegerl, G. C., Forster, P., Gillett, N. P., Gregory, J. M., Johnson, G. C., Knutti, R., Lewis, N., Lohmann, U., Marotzke, J., Myhre, G., Shindell, D., Stevens, B., & Allen, M. (2013). Energy budget constraints on climate response. Nature Geoscience, 6(6), 415. https://doi.org/10.1038/ngeo1836

Stauffer, C. L., & Wing, A. A. (2022). Properties, Changes, and Controls of Deep‐Convecting Clouds in Radiative‐Convective Equilibrium. Journal of Advances in Modeling Earth Systems, 14(6). https://doi.org/10.1029/2021ms002917