Kolektívne „odvrávanie“ alebo právo ako ochranný rámec?

SNS chce znížiť tresty za extrémizmus. Kde končí sloboda slova a začína ochrana zraniteľných?

Kolektívne „odvrávanie“ alebo právo ako ochranný rámec?
Ilustračné foto. (Zdroj: Martina Lukáčová)
Písmo: A- | A+

Pozrela som si redakčnú debatu denníka Postoj s diskutérmi Lukášom Krivošíkom a Marekom Vagovičom. V rozhovore prišla na rad aj citlivá téma návrhu SNS znížiť tresty za extrémizmus, vrátane podpory a propagácie extrémistických hnutí, prejavov sympatií, hanobenia národa, rasy a presvedčenia a tiež popierania alebo schvaľovania holokaustu.

Pri takýchto bodoch sa podľa mňa už nebavíme len o „názoroch“, ale hlavne o hraniciach, ktorými si spoločnosť chráni bezpečie, dôstojnosť a historickú pamäť.

Keď sa hovorí o slobode prejavu, prirodzene sa nám vybaví predstava otvorenej spoločnosti, v ktorej sa ľudia môžu slobodne vyjadrovať, kritizovať, aj nesúhlasiť. A je to správne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lenže v tej istej chvíli si musíme položiť aj druhú otázku: čo všetko ešte nazveme „názorom“, a kedy už hovoríme o prejavoch, ktoré historicky v Európe viedli k masovému násiliu, prenasledovaniu a rozpadu základných pravidiel spolunažívania?

Pri návrhu znižovať tresty za extrémizmus, vrátane prejavov sympatií k extrémistickým hnutiam a vrátane popierania alebo schvaľovania holokaustu, sa tento názorový spor neodohráva na abstraktnej úrovni. Ide o priestor, kde spoločnosť už raz videla, čo dokáže ideológia, ktorá rozdeľuje ľudí na „hodných života“ a „tých nehodných“, na „pravých“ a „nepravých“, na tých, ktorí majú mať práva, a na tých, ktorým sa práva postupne odoberú. Ide o spoločnosť, ktorej súčasťou boli očitý svedkovia a dodnes sú potomkovia preživších obetí a aj židovská komunita, ktorá dodnes nesie pamäť aj dôsledky toho, čo sa stane, keď sa z ideológie nenávisti stane „bežný názor“ a keď sa z odopierania ľudskosti postupne stane norma. Ide o našu spoločnosť v ktorej zostali prázdne, opustené synagógy.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ak máme historickú skúsenosť, že takýto smer dokáže spustiť reťaz udalostí až k systematickému násiliu, nie je prirodzené zbystriť pozornosť?

„Stačí sa im vysmiať“ ako rada pre silných, nie pre zraniteľných

V relácii zaznel z úst pána Krivošíka aj argument: “Skrátka myslím si, že občianska spoločnosť na Slovensku by sa mala naučiť týmto ľuďom odvrávať a hlasno a môžeš sa im vysmiať, máš iné možnosti. “

Na prvé počutie to znie ako sebavedomý postoj, ako výzva k osobnej odvahe. Lenže je takáto rada univerzálna? Platí aj pre tých, ktorí sú v hierarchii slabší, majú menšiu sebadôveru, alebo sú terčom opakovaných útokov?

Zároveň pán Vagovič položil veľmi trefnú otázku ohľadne jednej kapely a jej piesni, ktorá textom pochybuje o holokauste: “Toto ako vníma bežný, priemerne vzdelaný človek? Ako si z toho urobí názor?”

SkryťVypnúť reklamu

Odpoveď pána Krivošíka ma vôbec nepresvedčila: “Môže to predsa zavrhnúť. Veď akože podľa mňa väčšina ľudí to zavrhuje”.

A nie je tento stav zavrhujúcej väčšiny priamy dôsledok pánom Krivošíkom kritizovaného represívneho právneho rámca, ktorý máme?

Navyše. A čo deti?

Deti nie sú len „malí dospelí“, ktorí si vyberú, čo budú ignorovať. Znížením alebo zrušením trestov za takého správanie z neho vlastne urobíme normálnu súčasť spoločnosti.

Deti sú ovplyvniteľné, citlivé na atmosféru, potrebujú bezpečné prostredie, aby sa vôbec mohli rozvíjať. Máme právo povedať, že obrana pred zraňujúcimi a dehumanizujúcimi prejavmi je len otázkou osobnej odvahy a schopnosti „odvrávať“? A navyše, nie je práve právny rámec jednou z foriem kolektívnej ochrany (“odvrávania”), ktorá chráni aj tých, ktorí sami hlasno reagovať nevedia?

SkryťVypnúť reklamu

Ak spoločnosť rezignuje na kolektívnu ochranu, koho tým posilní? Tých najsilnejších, najhlasnejších, najotrlejších? Je to model, ktorý naozaj chceme?

Zneužívanie práva je problém, ale rieši sa poistkami, nie vyprázdnením ochrany

Ďalšia línia argumentácie v diskusii hovorí o zneužívaní právnych nástrojov, o šikanóznych podaniach a o „zmrazovacom efekte“. Toto je reálna obava. Môže existovať tlak, ktorý sa tvári ako ochrana, ale v praxi to vyzerá inak. V diskusii je spomenutých niekoľko prípadov.

Lenže čo je logickejšie? Ak vidíme zneužívanie, tak riešime zneužívanie. Nastavíme rámce, poistky, prahové podmienky, rýchle odmietanie zjavne účelových podaní, transparentné pravidlá. Ale je riešením „radšej celé zrušiť, aby sa to nedalo zneužiť“? Aká je v tom logika?

Skúsme si to predstaviť na inom príklade. Keď niekto zneužíva sociálny systém, zrušíme sociálny systém? Keď niekto zneužíva zákon o ochrane spotrebiteľa, zrušíme ochranu spotrebiteľa? Alebo hľadáme lepší dizajn pravidiel, lepšiu kontrolu, lepšie vyhodnocovanie?

Prečo by to pri extrémizme malo byť inak, obzvlášť ak sa bavíme o prejavoch, ktoré môžu budovať prostredie strachu a nepriateľstva?

Roger Garaudy bol francúzsky filozof, ktorý v 90. rokoch vydal knihu, ktorú prezentoval ako politickú kritiku Izraela. Vo Francúzsku ho však odsúdili, lebo časť textu súdy vyhodnotili ako popieranie zločinov holokaustu a podnecovanie nenávisti. Garaudy sa potom obrátil na Európsky súd pre ľudské práva so sťažnosťou, že mu bola porušená sloboda prejavu. Súd jeho sťažnosť odmietol s tým, že popieranie holokaustu sa môže považovať za taký prejav, ktorý nepožíva ochranu slobody slova, lebo útočí na základné hodnoty a znevažuje obete.

Hoci to môže byť niekedy ťažké, ale je dôležité pýtať sa: Kde je hranica medzi serióznym historickým skúmaním a provokáciou, či prejavom, ktorý slúži na legitimizáciu nebezpečnej ideológie?

Nemecký príklad: miešame urážky politikov s extrémizmom?

V debate zaznieva aj argument, že v niektorých krajinách polícia „nestíha“ kriminalitu, ale je „hyperaktívna“ pri online príspevkoch. Toto môže byť legitímny podnet na diskusiu o primeranosti zásahov. Lenže je dôležité rozlíšiť, o čom sa bavíme.

Spomenutý prípad z Nemecka ohľadne ministra Roberta Habecka rozprúdil debatu o hraniciach slobody prejavu po tom, čo podľa údajov z Bundestagu jeho ministerstvo podalo od septembra 2021 spolu 805 trestných oznámení (najmä pre urážky a vyhrážky). Ale do pozornosti sa dostal najmä prípad meme “profesionálny hlupák”, po ktorom nasledovala domová prehliadka u 64-ročného muža. Kritici to vnímajú ako neprimerané zasahovanie do satiry a kritiky, zástancovia ako snahu brzdiť online nenávisť. Pre úplnosť však treba spomenúť legislatívny kontext. V Nemecku je urážka politických predstaviteľov posudzovaná prísnejšie než bežná urážka, ak môže sťažiť ich verejné pôsobenie, čo je predmetom častej kritiky zo strany opozície a aktivistov za slobodu prejavu.

Preto musíme rozlišovať, či je použitý príklad v skutočnosti o urážkach a o tom, či majú mať politici osobitnú ochranu, alebo je to debata o extrémizme, ktorý zahŕňa popieranie alebo schvaľovanie holokaustu, podporu extrémistických hnutí a prejavy sympatií? Sú to rovnaké kategórie?

Ak chceme poukázať na otázky primeranosti zásahov, alebo ich obhájiteľnosť, debata by sa mala držať tejto témy. Ale ak sa popritom otvára priestor uvoľniť hranice pre extrémistické prejavy, nie je to úplne iný smer s úplne inými rizikami?

„Nacisti využívali súdy ako tribúnu“

Zaznelo aj argumentovanie, že extrémisti aj tak využívajú súdy ako tribúnu na šírenie svojej ideológie. To je síce pravda, ale môžeme to považovať za menej škodlivé ako “bežné šírenie v spoločnosti”? Pretože aj súdny proces je v určitom zmysle jasný signál, ktorý ukazuje, že spoločnosť niečo také považuje za prekročenie akceptovateľnej hranice.

Ak by sme sa však mali zaoberať témou právneho konania ako neželanej tribúny, nemali by sme riešiť skôr otázky ako pracovať s témou, aby nepôsobila ako mediálna šou? Alebo ako nastaviť procesy tak, aby sa z nich nemohla stať propaganda?

Ktoré riešenia sú logickejšie a ktoré skutočne efektívne?

Čo je lepšie? Nechať extrémistické prejavy bez jasnej spoločenskej hranice, a spoliehať sa, že ich vždy ‘zatienime’ v racionálnej debate, alebo mať hranicu nastavenú vopred a zrozumiteľne, aby bolo jasné, že určité ideológie nepatria do kategórie ‘len názor’, ale do kategórie ‘riziko pre bezpečie a práva iných’?

Kde presne je bod, v ktorom už nejde o polemiku, ale o normalizáciu dehumanizácie? A kto má v takejto atmosfére “navrch”, sebavedomý dospelý diskutér, alebo tí, ktorí sa bránia najťažšie, napríklad zraniteľné skupiny?

________________________

Použité zdroje:

Bundesministerium der Justiz. (n.d.). Strafgesetzbuch (StGB) § 188: Gegen Personen des politischen Lebens gerichtete Beleidigung, üble Nachrede und Verleumdung. https://www.gesetze-im-internet.de/stgb/__188.html

Council of the European Union. (2024, March 19). Anti SLAPP: Final green light for EU law protecting journalists and human rights defenders. https://www.consilium.europa.eu/en/press/press-releases/2024/03/19/anti-slapp-final-green-light-for-eu-law-protecting-journalists-and-human-rights-defenders/

European Court of Human Rights. (2003). Garaudy v. France (dec.), no. 65831/01 (HUDOC). https://hudoc.echr.coe.int/eng?i=002-4830

European Union. (2024). Directive (EU) 2024/1069… on protecting persons who engage in public participation from SLAPP. https://eur-lex.europa.eu/eli/dir/2024/1069/oj/eng

OHCHR. (2020). One pager on incitement to hatred: The Rabat threshold test. https://www.ohchr.org/en/documents/tools-and-resources/one-pager-incitement-hatred-rabat-threshold-test

ZDF. (2024, November 15). Nach Beleidigung: Habeck stellt Strafantrag. https://www.zdfheute.de/politik/deutschland/habeck-beleidigung-plattform-x-ermittlungen-100.html

Müller, K., & Schwarz, C. (2021). Fanning the Flames of Hate: Social Media and Hate Crime. Journal of the European Economic Association, 19(4), 2131–2167. https://academic.oup.com/jeea/article/19/4/2131/5917396

United Nations. (2023). Countering and addressing online hate speech: A guide for policymakers and practitioners. https://www.un.org/en/genocideprevention/documents/publications-and-resources/Countering_Online_Hate_Speech_Guide_policy_makers_practitioners_July_2023.pdf

Deutscher Bundestag. (2025, September 12). Abschaffung des Straftatbestandes der Politikerbeleidigung (§ 188 StGB). https://www.bundestag.de/dokumente/textarchiv/2025/kw37-de-abschaffung-188-1108618

Martina Lukáčová

Martina Lukáčová

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  135x

Píšem o záhrade, klíme a všetkom s tým súvisiace – od kompostu po klimatickú politiku. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená,  Záhrada ,  Veterné parky

Prémioví blogeri

Marcel Rebro

Marcel Rebro

339 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Roman Kebísek

Roman Kebísek

129 článkov
Marian Nanias

Marian Nanias

350 článkov
Anna Brawne

Anna Brawne

127 článkov
Martin Bača

Martin Bača

100 článkov
reklama
SkryťZatvoriť reklamu