Takmer všetky divožijúce druhy zvierat dnes obývajú krajinu, ktorú sme sami „prekopali“ intenzívnym využívaním. Lesy sme rozfragmentovali, mokrade vysušili, polia zväčšili a z pôvodnej mozaiky biotopov sa stal jednoliaty koberec monokultúr. Práve preto by sme veterné turbíny nemali umiestňovať do lesných porastov – tie dnes patria medzi posledné súvislé útočiská biodiverzity.
Ak už majú turbíny niekde stáť, logickejšie je umiestňovať ich do poľnohospodárskej krajiny: do priestoru, ktorý sme síce výrazne zmenili (Cozim-Melges et al., 2024; Duflot et al., 2021), no zároveň ho vieme regenerovať, ozdravovať a dotvárať. V takomto prostredí môžu veterné parky fungovať nielen ako energetické projekty, ale aj ako impulz na obnovu remízok, mokradí, úhorov či medzí a na podporu „zelenej infraštruktúry“ – siete drobných krajinných prvkov, ktoré robia poľnohospodársku krajinu opäť obývateľnou pre široké spektrum druhov.
Otázka preto neznie len „škodia cicavcom turbíny?“, ale aj „využijeme veterné parky ako príležitosť na ozdravenie poľnohospodárskej krajiny?“
Poľnohospodárska krajina už nie je neutrálne pozadie
Vieme, že intenzívne hospodárenie je jeden z hlavných motorov úbytku biodiverzity na svete (Cozim-Melges et al., 2024). Zdegradované medze, zorané remízky, zmiznuté mokrade a zoskupenia stromov – to všetko zmenilo pestrú mozaiku polí, pasienkov a krov na monotónny „koberec“ repky, kukurice či pšenice (Duflot et al., 2021).
Práve preto sa čoraz viac hovorí o zelenej infraštruktúre, teda o sieťach neúrodných biotopov, ktoré sa síce nepočítajú do výnosu v tonách, ale sú kľúčové pre život:
neprodukčné plochy – trávnaté úhory, kvitnúce pásy, lúčne ostrovy uprostred polí (Rischen et al., 2021; Kemmerling et al., 2022),
remízky a stromoradia – línie drevín, ktoré fungujú ako koridory a úkryty (León de et al., 2021; Kratschmer et al., 2024),
poloprírodné biotopy – prérijné pásy, mokrade, medze, neorané brehy potokov (Aguilera et al., 2020; García et al., 2023).
Tieto prvky zvyšujú krajinnú heterogenitu, teda pestrosť a priestorové usporiadanie rôznych typov biotopov, čo je jeden z najspoľahlivejších spôsobov, ako zvýšiť celkovú biodiverzitu v agrokrajine (Priyadarshana et al., 2024).
Doteraz sa o nich najčastejšie hovorí v súvislosti s hmyzom (najmä opeľovačmi) alebo vtákmi. Ale kde majú svoje miesto cicavce?
Cicavce a veterné parky
Na rozdiel od vtákov cicavce (okrem netopierov) zriedkavo zomierajú priamo nárazom do turbín. Hlavný problém je inde: vysídľovanie a fragmentácia biotopov.
Systematická metaanalýza Tolvanen et al. (2023) ukazuje, že:
v 67 % študovaných prípadov boli suchozemské cicavce z okolia veterných fariem vysídlené,
u niektorých druhov išlo len o stovky metrov,
pri polo-domestikovaných soboch (reindeer) sa vysídlenie zaznamenalo až do 5 km od turbín, v 6 zo 6 sledovaných prípadov, avšak vysídlenie bolo spojené so zmenou biotopu, keďže bolo spustené už výstavbou veterných turbín, ale bol pozorovaný aj počas prevádzky
u psovitých šeliem bolo pozorované presídlenie 1 z 1 (líška v Poľsku sa vysťahovala až o 700 m), pričom autori štúdie to spájali s nedostatkom možností potravy
u jeleňovitých bolo pozorované presídlenie 8 z 11, vysídlenie srnčej zveri bolo pozorované do 600 - 700 m, pričom sa najviac vyhýbali vnútorným priestorom veterného parku
u malých cicavcov (ježko, hraboše, zajace) bolo pozorované presídlenie 1 z 3, pričom zajac poľný sa presunul o 700 m, zatiaľ čo tri štúdie zamerané na malé hlodavce, piskory, ježky a škrečky posun nepreukázali
Takmer vo všetkých prípadoch vysťahovania vyjadrili vedci najčastejší predpoklad, že súvisí s hlukom turbín, ktorý jednak sťažuje zveri využitie sluchu ako ochranu pred predátormi a rovnako predátorom prekážal pri love. U malých cicavcov predpokladali veľký vplyv fragmentácie biotopov.
Vedci svorne uvádzali potrebu ďalších štúdií, vytvorenie metodiky porovnávania, nakoľko mnohé štúdie nemali napríklad dáta na porovnanie pred výstavbou turbín. Väčšina štúdií prebiehala v blízkosti veterných stožiarov, ktorých výška bola 50 – 99 m, ktoré patria do staršej generácie modelov.
Ako vidno z tejto systematickej štúidie, často nejde len o turbíny samotné. Pravdepodobne dôležitú rolu hrajú aj nové prístupové cesty a zmeny v štruktúre biotopu.
Výsledkom môže byť zmena migračných trás, zníženie využívania niektorých častí krajiny a dlhodobé rozdrobenie populácií (Schuster et al., 2015; Tolvanen et al., 2023).
Štúdia z Južnej Kórey sledovala srnčiu zver a diviaky v lesných ekosystémoch integrovaných s veternými farmami a ukázala, že obsadenosť územia závisela od kombinácie faktorov: typu biotopu, miery rušenia, hustoty infraštruktúry, nie len od samotných turbín. Podľa pozorovaní srnec sa vyhýbal oblastiam v blízkosti turbín, srnčík čínsky bol naopak často prítomný v oblastiach bližšie k infraštruktúre, čo môže súvisieť so zmenami vegetácie alebo zníženým výskytom predátorov. Diviak nepreukázal takmer žiadny negatívny efekt.(Kim et al., 2025).
Veľká analýza údajov z poľovníckych štatistík v Poľsku ukázala, že:
jelene a diviaky vykazovali negatívnu koreláciu s prítomnosťou veterných fariem – ich hustota v okolí turbín klesala,
u zajacov a stredne veľkých predátorov nebol efekt jasný,
niektoré druhy psovitých šeliem sa vysídľovali stovky metrov od turbín, iné z rovnakého rodu sa dokázali prispôsobiť a neprejavovali výraznú zmenu správania (Klich et al., 2024; Tolvanen et al., 2023).
Podobne zložité je to aj pri menších cicavcoch či netopieroch:
aktivita lesných netopierov klesá so zvyšujúcou sa rýchlosťou vetra v blízkosti turbín – pravdepodobne kombinácia hluku, turbulencií a zmenenej dostupnosti hmyzu (Ellerbrok et al., 2023),
u niektorých šeliem sa znižuje hustota stopových znakov pri turbínach, čo môže súvisieť so zníženou loveckou efektívnosťou v hlučnom prostredí (Klich et al., 2024).
Čo z toho plynie?
Nie je pravda, že „zver si vždy zvykne“.
Nie je pravda ani to, že „všetko utečie a krajina sa vyprázdni“.
Reakcie sú druhovo špecifické a závislé od lokality, kvality lokálnych biotopov, dizajnu veterného parku aj od toho, čo všetko sa v krajine zmenilo popri turbínach – cesty, oplotenia, intenzita poľovníctva, rekreácie či lesného hospodárstva.
Veterný park ako príležitosť na obnovu krajiny, aj pre cicavce
Dôležitá otázka teda znie:
Ak už veterné parky do poľnohospodárskej krajiny prichádzajú, musí byť ich vplyv na zver automaticky negatívny? Alebo to môžeme otočiť a spojiť s obnovou zelenej infraštruktúry?
Výskumy ukazujú, že rôzne typy neúrodných biotopov – kvitnúce pásy, trávnaté úhory, remízky, poloprírodné pásy v ornej pôde – výrazne zvyšujú biodiverzitu mnohých skupín (Rischen et al., 2021; Aguilera et al., 2020; Kemmerling et al., 2022; García et al., 2023).
Pre cicavce to znamená:
remízky a stromoradia poskytujú úkryt, hniezdne a odpočinkové miesta, kryté migračné koridory,
trávnaté pásy a úhory ponúkajú potravu a bezpečnejší pohyb v inak otvorenej krajine,
poloprírodné biotopy vytvárajú ostrovy a mosty medzi väčšími lesnými celkami, a tým znižujú fragmentáciu.
Zaujímavá je aj väzba na poľnohospodársko-environmentálne schémy (AES) – teda systémy platieb, ktorými štát podporuje farmárov, ak zavádzajú opatrenia prospešné pre prírodu (Clec’h et al., 2022).
Veterný park v takejto krajine môže (a mal by) fungovať ako spúšťač:
pri budovaní prístupových ciest môžeme plánovať stromoradia namiesto holých štrkových línií,
okolie turbín nemusí byť len „vykosená planina“, ale môže tvoriť mozaiku kvitnúcich pásov, krov a trávnatých biotopov,
obce a vlastníci pôdy môžu už pri vyjednávaní podmienok výstavby veterných parkov nastaviť kompenzačné platby tak, aby príjmy z nich smerovali na systematickú obnovu remízok, mokradí a medzí v širšom okolí.
Čím rôznorodejšia je krajina (viac typov biotopov a rozumnejšie usporiadanie), tým lepšie pre celú škálu druhov – od chrobákov cez vtáky až po cicavce (Priyadarshana et al., 2024; Yousefi et al., 2024).
Čo môžeme pri cicavcoch kompenzovať a čo musíme jednoducho chrániť?
Aj pri cicavcoch platí tá istá hierarchia, ktorá by mala byť zlatým štandardom každej zelenej infraštruktúry:
Najprv sa vyhnúť (avoid) – neumiestňovať veterné parky do kľúčových migračných koridorov veľkej zveri, do oblastí s vysokou hodnotou biotopov a do území, kde už je krajina maximálne fragmentovaná.
Potom minimalizovať (minimize) – zoskupiť turbíny, aby nezarezávali do krajiny ako hrebeň, obmedziť počet a šírku ciest, vyhnúť sa oplocovaniu, ktoré bráni pohybu zveri, plánovať trasy tak, aby nerozdelili posledné súvislé lesy a súvislú zeleň.
Na záver, no rovnako dôležité kompenzovať (compensate) – obnovou remízok, úhorov, mokradí a inej zelenej infraštruktúry v okolí, ktorá zlepší podmienky pre cicavce aj ďalšie skupiny (Tolvanen et al., 2023; Marques et al., 2021).
Sú veci, ktoré kompenzovať vieme:
zníženie kvality biotopu v už degradovanej poľnohospodárskej krajine vieme čiastočne vyvážiť tým, že krajinu urobíme pestrejšou,
lokálne vysídlenie časti populácie v relatívne bežnom prostredí vieme zmierniť zlepšením biotopov v širšom okolí.
A sú veci, ktoré kompenzovať nevieme alebo len veľmi ťažko:
zničenie kľúčového koridoru, ktorým prechádzajú stáda veľkej zveri generácie dozadu,
rozsekanie posledného väčšieho lesného komplexu sieťou ciest a turbín,
dlhodobé vytlačenie citlivého druhu z regiónu, kde nemá kam ustúpiť.
Tam už nejde o jemné dolaďovanie, ale o zásadnú otázku:
Má tu veterný park vôbec čo hľadať?
Veterná energia nie je nepriateľom zveri – ale ani automatickým spojencom
Pri cicavcoch sa ukazuje to isté, čo pri vtákoch a netopieroch: veterná energia sama o sebe nie je ani čiernobielym hrdinom, ani jednoznačným zlosynom.
Je dôležíté sa otvorene postaviť k faktom. Veterná elektráreň môže:
zhoršiť situáciu tam, kde už dnes krajina balansuje na hrane únosnosti a kde je každý ďalší zásah klincom do rakvy miestnych populácií,
ale aj pomôcť, ak ju spojíme s obnovou zelenej infraštruktúry, znížením intenzity využívania krajiny a premysleným plánovaním.
Rozhodujúce sú naše voľby:
kde veterné parky umiestnime,
aké podmienky im nastavíme,
či budeme požadovať len „lacné MWh“, alebo aj živú krajinu, v ktorej má svoje miesto zver, opeľovače, vtáky aj pôdne organizmy.
Kompenzácie pri cicavcoch, rovnako ako pri iných skupinách, nie sú technickou formalitou, ale výsledkom zodpovedného vyjednávania. Nejde o sumu, ktorou sa problém jednoducho „vyplatí“. Kompenzácia je záväzok, ktorý má odrážať skutočný dopad projektu na krajinu a druhy, ktoré v nej žijú.
Ak už veterné turbíny menia priestor, v ktorom sa pohybujú jelene, diviaky, šelmy či drobné cicavce, potom je našou povinnosťou vyjednať také podmienky, aby sa v krajine zachovala rovnováha:
aby sme chránili klímu,
a zároveň neoslabovali druhy, ktoré z tejto krajiny robia živý ekosystém, nie len produkčnú plochu.
Kompenzácie sú teda širokou otázkou zodpovednosti, odolnosti krajiny, spravodlivosti voči dotknutým územiam a férových vzťahov medzi investormi, obcami a vlastníkmi pôdy.
Sú prejavom odvahy pýtať si viac: od projektantov, od úradov, od investorov a aj sami od seba, keď sa zamýšľame nad tým, čo chceme od „zelenej energie“ v praxi a nie iba v sloganoch.
Zoznam použitej literatúry a vedeckých zdrojov nájdete v priloženom dokumente. Obsahuje všetky štúdie, na ktoré sa text odvoláva, aj ďalšie doplnkové materiály pre tých, ktorí chcú ísť viac do hĺbky.
