Na Facebooku na mňa nedávno vyskočilo video z jedného verejného stretnutia o veterných parkoch v malej obci. V miestnosti bol plný kulturák emócií, zvýšených hlasov a tvrdých tvrdení – a vtedy som si uvedomila, ako veľmi záleží na tom, ako sa rozhodujeme, nielen o čom.
Na Slovensku sa z veterných turbín zrazu stala symbolická bitka.
Nie je to už len technická debata o výške stožiarov a kilowattoch, ale súboj o „našu dedinu“, „našu krajinu“ a často aj o „našich ľudí“ proti „nim“.
Na jednom z mnohých verejných stretnutí v malej obci to vyzeralo presne takto:
Atmosféra hustá, hlas rečníka sa postupne zvyšuje, otázky sa menia na obvinenia, vety sa končia potleskom skôr, než by sa stihli overiť. Starostka sedí v rohu, pri stole s investorom, a namiesto diskusie sa rozbieha "súdny proces" – bez dôkazov, zato s plnou sieťou emócií. Pripomenulo mi to hon na čarodejnice v minulosti.
A práve o tom je tento blog: nie o jednej obci ani o jednom politikovi, ale o tom, ako sa rozhodujeme, keď v miestnosti znie skôr hnev než argumenty.
Keď je hlas silnejší ako dôkaz
V spomínanom stretnutí (podobných je dnes po Slovensku veľa) bolo počuť typický scenár:
„Všetky tieto projekty končia katastrofou.“
„V okruhu XY kilometrov už nie je žiadna zver.“
„Chránené vtáky sú masovo zabíjané turbínami.“
„Nebojte sa, ak vás niekto straší žalobami, len robí ramená.“
Tvrdenia znejú sebavedomo, hlas je pevný, publikum prikyvuje. V tej chvíli je takmer jedno, či sú pravdivé, hlavné je, že sú pôsobivé.
Lenže takto by sa nemalo rozhodovať o budúcnosti obce.
Ak niekto tvrdí, že okolo veterného parku „nie je žiadna zver“, automaticky by nám v hlave mala naskočiť jednoduchá otázka:
Ako to viete? Kde je štúdia, kde sú dáta, kto to meral, ako dlho, akou metodikou?
Bez toho je to len obraz v našej hlave, nie fakt. A obraz, ktorý nám niekto veľmi ochotne namaľoval.
Emócia nie je nepriateľ – ale zlý pán
Je úplne prirodzené, že keď sa hovorí o niečom, čo má stáť „za dedinou“, ľuďom stúpne tlak. Ide o ich domov, spomienky, výhľad z okna, pocit bezpečia.
Problém nie je v tom, že emócie sú silné. Problém nastáva, keď sa emócie začnú cielene bičovať:
zvyšovanie hlasu namiesto zvyšovania kvality argumentov,
podsúvanie extrémnych scenárov („všetka zver zmizne“, „budete mať zničené zdravie“),
vytváranie dojmu, že „oni“ vám chcú niečo urobiť a „my“ vás ideme zachrániť.
Takéto vystúpenia sú často politicky veľmi výhodné.
Nie je náhoda, že sa pri podobných témach objavujú politici. Ale nie ako pokojní moderátori diskusie, ale ako „obrancovia ľudu“.
No rozhodovanie o projektoch, ktoré ovplyvnia obec na desaťročia, by nemalo byť nástrojom na získavanie voličských hlasov. Nemali by sme o našej obci rohodovať my sami?
Kde chýbajú fakty, bujnie nedôvera
Treba povedať aj nepríjemnú časť tohto príbehu. Táto vlna emócií sa nezdvihla len tak „z ničoho“.
Ak projekt veterného parku začne štýlom:
najprv mapy v úzkom kruhu,
potom informácie z médií
až potom informačné stretnutia v obciach
a medzitým sa po dedine šíria polopravdy a fámy,
tak si o problémy v podstate koleduje.
Aj spôsob, akým je takýto zámer predstavený, náhle, bez dostatku informácií a vysvetlenia, výrazne ovplyvní, aké emócie sa v ľuďoch spustia ako prvé; silný šok často automaticky naštartuje skôr obrannú reakciu než pokojné premýšľanie. Tobôž nie zvedavosť.
Neinformovanosť na začiatku vytvorí prázdne miesto, ktoré okamžite zaplnia tí, ktorí vedia s emóciami pracovať, často oveľa lepšie než odborníci pracujú s dátami.
Ale aj napriek chybám na strane predkladateľov zámeru stále platí:
To, že niekto niečo pokazil v komunikácii, neznamená, že každý ďalší výrok proti projektu je automaticky pravdivý.
„Kto to povedal?“ je menej dôležité než „Z čoho to vychádza?“
V diskusii máme sklon posudzovať argumenty podľa toho, kto ich hovorí:
„Toto povedal náš človek, tomu verím.“
„Toto povedal politik, ktorého nemám rád, to je určite blbosť.“
„Toto povie investor, ten chce len zarobiť.“
Lenže elektrina, hluk, vplyv na vtáctvo či ekonomika obce sa neriešia pocitom k rečníkovi. Tie sa riešia:
odbornými posudkami,
meraniami,
zmluvami,
číslami, ktoré sa dajú skontrolovať.
Ak niekto tvrdí, že veterné turbíny zničia celé okolie, je fér sa spýtať:
Na akých dátach to stojí?
Je ten efekt porovnaný s niečím iným (napr. dopravou, inými typmi elektrární)?
Ako sa dajú riziká obmedziť?
A rovnako, ak investor tvrdí, že „žiadne problémy nie sú“, treba sa pýtať:
Kde sú zverejnené štúdie o hluku a vplyve na zdravie?
Ako budú riešené sťažnosti obyvateľov, ak nastanú?
Argument bez zdroja by pre nás mal byť len začiatok, nie koniec rozmýšľania. Mal by v nás skôr naštartovať zvedavosť: „Je to naozaj tak? Kde si to viem overiť?“ Ak sa pri každom silnom tvrdení aspoň raz spýtame „z čoho to vychádza?“, postupne si budujeme vnútorný kompas, ktorý nás ochráni pred manipuláciou. Nie je hanba nevedieť – hanba je prestať sa pýtať vo chvíli, keď ide o našu vlastnú budúcnosť.
Príkladom je aj diskusia o veternom parku v Močenku, kde sa v spomínamom videu hovorí, že „súhlas bol zrušený“. Znie to dramaticky a zapamätateľne, ale pri pohľade do oficiálnych dokumentov vidno, že nejde o rušenie už udeleného povolenia – Ministerstvo životného prostredia po procese EIA nevydalo súhlas s výstavbou veterného parku. Jadro tvrdenia (projekt sa neuskutoční) je síce pravdivé, no spôsob, akým je podané, je skreslený tak, aby vyvolal silnejšiu emóciu. A práve tu sa ukazuje, aké dôležité je nespoliehať sa len na to, čo niekto povie do mikrofónu, ale pozrieť sa aj na to, z čoho to vychádza.
Osobná zodpovednosť: nie sme len „publikum“
Je lákavé sedieť na obecnom stretnutí a mať pocit, že úlohou občana je:
zatlieskať tomu, kto hovorí „za nás“,
zabučať, keď vystúpi „ten druhý“,
a potom sa rozísť domov s pocitom, že sme „bojovali“.
Lenže konečné rozhodnutie, či v obci veterný park bude alebo nebude, nezostane na pódiu.
Dopadne na:
hodnotu pozemkov,
možný príjem obce,
infraštruktúru, ktorú možno projekt prinesie – alebo neprinesie,
budúce príležitosti pre mladých ľudí v regióne.
Je jednoduché povedať: „My nechceme turbíny, a hotovo.“
Ale rovnako férové je položiť si aj druhú polovicu otázky:
Čo budeme mať o 10–20 rokov, ak dnes povieme nie?
Možno bude výsledkom ochrana výhľadu, ktorý si ceníme viac než príležitosť vykročiť k čistejšej energii.
Možno však bude výsledkom aj premrhaná príležitosť, ktorú neskôr už nik neponúkne.
Ako sa dá rozhodovať rozumnejšie?
V jadre každého sporu, každej voľby a každého hlasovania je vlastne tá istá otázka: vieme sa rozhodnúť tak, aby sme raz nemuseli ľutovať sami pred sebou?
Schopnosť zvažovať dôsledky, pozerať sa ďalej než len na zajtrajší deň a nepodľahnúť prvému výkriku je jedna z podstát múdrosti ľudstva – a týka sa rovnako veľkej politiky aj malej obce.
Ako sa teda rozhodovať rozumnejšie? Nie je to návod, ako hlasovať. Je to skôr návod, ako nad vecami rozmýšľať:
Spomaľ reakciu.
Ak niekto v tebe vyvolá veľmi silnú emóciu (strach, hnev, pocit zrady), skús si položiť otázku:
Nepokúša sa práve toto niekto využiť?Pýtaj sa na zdroje.
„Odkiaľ to viete? Máte k tomu nejakú štúdiu?“
„Kde si to môžem prečítať?“
„Kto to meral a kedy?“Over si aspoň jednu vec sám.
Nemusíš čítať stovky strán. Stačí si vybrať jedno tvrdenie (napr. o hluku, vtákoch, ekonomike) a skutočne si k nemu niečo nájsť mimo politických statusov.Zváž pre aj proti – nie len proti.
Pri každom „nie“ by mali existovať aj vedomé dôvody, čo tým získame a čo tým stratíme. Rozhodnúť sa správne je rozhodnúť sa na základe faktov a nie emócií alebo ideálov.Vnímaj politikov ako vstup, nie ako návod.
Môžu otvoriť dôležité otázky, môžu upozorniť na riziká.
Ale nie sú to oni, kto bude žiť s dôsledkami rozhodnutia – to budú ľudia v obci.
Stretnutie, ktoré som spomínala, je „len jedno z mnohých“. Politik, ktorého meno je nepodstatné, si však na ňom robil to, čo politici robia často: postavil sa na vlnu emócií, trochu ju priživil a nechal sa niesť. Zbieral vlastné politické body. Namiesto toho, aby sa (hoci aj kriticky) pýtal a podporoval vzájomnú diskusiu, tak iba chrlil monológ.
To, čo však potrebujeme my ako spoločnosť, sú ľudia, ktorí dokážu urobiť niečo oveľa ťažšie:
nenechať sa uniesť prvou emóciou,
pýtať sa, keď niečo znie až príliš dramaticky, alebo príliš dobre
uznať, že veci nie sú len čierno-biele,
a niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutie, či už bude „za“ alebo „proti“ veterným parkom.
Lebo veterné turbíny raz možno prídu, možno nie.
Ale spôsob, akým sa učíme rozhodovať, s nami zostane pri každej ďalšej téme, či už pôjde o energiu, školstvo, zdravotníctvo alebo budúcnosť našich detí.
Rozhodovanie by sme nemali delegovať na tých, ktorí odídu, keď sa kamery vypnú a volebné obdobie skončí. Proces, ktorým sa dopracujeme k vlastnému názoru, je naša výsada. Je to naša sila aj naša zodpovednosť.
A práve v tejto schopnosti premýšľať, váhať, pýtať sa a nakoniec sa rozhodnúť sami za seba je ukrytá aj nádej na lepšiu budúcnosť.
