Na úvod. V čom ľudia vidia problém.
Keď mestá Hlohovec a okolie odmietajú veterný park, nerobia to len z rozmaru. Vo svojom stanovisku hovoria o obavách „zo zásahov do životného prostredia, zvýšeného hluku a ďalších negatívnych vplyvov, ktoré by mohli ohroziť miestnu faunu, flóru a kvalitu života obyvateľov“. (Pravda.sk)
Na východe, pri Michalovciach, primátor pripomína, že plánované turbíny sa nachádzajú v území, kde si mesto vie predstaviť budúcu bytovú výstavbu a občiansku vybavenosť – čiže nejde len o „pár sto metrov od polí“, ale o to, čo sa s tou krajinou plánuje o 10–20 rokov. (TVNoviny) Inak povedané: nejde len o dnešný výhľad z okna, ale o budúcnosť mesta.
Keď sa ľudia pýtajú, či im príde hluk a tzv. tieňový efekt až do obcí, či budú mať problémy s migrujúcim vtáctvom, krajinným rázom alebo pôdou, nie je to dôkaz ich iracionality. (TVNoviny) Je to úplne normálna reakcia na situáciu, v ktorej majú niesť “následky aj riziká” bez jasnej odpovede, kto bude niesť zisky – či to bude len "veľká energetická firma", alebo aj obec, v ktorej sa turbíny reálne točia. (Trend) Prípadne, či vôbec budú mať miestni obyvatelia nejaké výhody.
Paradox je v tom, že veľkú časť týchto obáv by bolo možné celkom dobre rozptýliť obyčajnými faktami. Stupava napríklad na svojom webe uvádza, že hluk z turbín vo vzdialenosti 500 metrov je približne 40–45 dB, pričom samotný veterný park by mal byť asi 2,5 km od obce a „dá sa s určitosťou predpokladať, že veterné turbíny v Stupave počuť nebude“. (stupava.sk) Takéto informácie však často prichádzajú neskoro, v momente, keď je už atmosféra v obci vybičovaná a strach má náskok.
Psychológia „veterného strachu“: neznáma technológia a dôvera
Rozhodujúci nie je len technický hluk, ale psychologický šum: pocit, že sa niečo veľké deje za našim chrbtom. Hlavne, ak máme na Slovensku s veternými turbínami minimálne skúsenosti. O jednej možsnoti “zažiť si turbíny” tu na Západnom Slovensku som písala tu. Veterný park Cerová vznikal úplne inak, ako tieto parky, pretože ten vlastní obec. No aj tak môže byť takýto projekt kompasom, ako by to mohlo ísť.
Euractiv (cez Energy-hub) cituje výskum, podľa ktorého „hoci dve tretiny ľudí deklarujú, že by veternú turbínu vo svojom okolí akceptovali, pri konkrétnych projektoch podpora rýchlo klesá“. Dôvodom nie sú len obavy z hluku či krajiny, ale najmä neistota, či proces bude „spravodlivý a predvídateľný“. (cz.energyhub.eu) Zodpovední si musia priznať, že dotarajšia celospoločenská skúsenosť s investičnými projetkmi podobného typu je skôr negatívna.
Projekty sa objavia zhora, obce “až do podlednej chvíle netušia”, čo sa im chystá za oknami a diskusia prichádza neskoro a teda v krízovom móde. Všetky možné negatívne možnosti dokážeme skombinovať takmer pri každom projekte.
Sociálny geograf Bohumil Frantál, ktorý roky skúma postoje k veterným parkom, to zhrnul jednoducho: „Výstavba veterných elektrární je téma, ktorá verejnosť všade na svete rozdeľuje.“ (tlacovespravy.sme.sk) Nie preto, že by ľudia boli „proti zelenému“, ale preto, že im veľmi často chýba pocit kontroly a férovosti.
Jeho výskumy v Česku aj inde ukazujú dve dôležité veci:
Efekt familiarizácie – tam, kde už veterné parky stoja, ich ľudia po čase začnú brať ako súčasť krajiny a akceptácia rastie. (tlacovespravy.sme.sk)
Paradox vzdialenosti – na hlučnosť a „vizuálny smog“ sa často viac sťažujú tí, ktorí žijú ďalej, než tí, čo s turbínou zdieľajú obec. (Trend)
Inak povedané: nie je to len o „objektívnych škodách“, ale o symbolike a pocite, kto si prisvojuje horizont našej krajiny. Či ide o niečo „naše“, alebo „ich projekt, ktorý nám sem prišiel padnúť zhora“.
NIMBY: ľahká nálepka, ťažká realita
Keď ľudia protestujú proti veternému parku, často sa nad tým mávne rukou: „klasický NIMBY – Not In My Backyard (Nie na mojom dvore)“.
Takáto nálepka je jednoduchá, pohodlná a často aj politicky užitočná, lebo okamžite presúva vinu na obyvateľov: oni sú tí egoisti, ktorí chcú elektrinu, ale nechcú žiadne turbíny. Takéto nálepkovanie je nefér a negatívne postoje v miestnej komunite iba posilňuje.
Aj sociologický výskum, od Austrálie po Nórsko, ukazuje, že „NIMBY“ je skôr skratka na umlčanie legitímnej kritiky než seriózne vysvetlenie. Štúdie ako Beyond NIMBYs and NOOMBYs (Stewart, 2015) či analýzy Burninghamovej ukazujú, že odpor sa typicky viaže na:
pocit nerovnosti rozdelenia ziskov a nákladov,
nedôveru k inštitúciám,
deficit participácie, nie iba na egoistické „tu nie“. (PMC)
Európska správa o sociálnej akceptácii veternej energie (Ellis, 2016) hovorí, že kľúčom je „community acceptance“ – prijatie projektu miestnou komunitou, nie len politická zhoda v Bratislave ani biznis plán v kancelárii. (publications.jrc.ec.europa.eu)
Wüstenhagen, Wolsink a Bürer to už v klasickom texte z roku 2007 pomenovali ako „trojuholník sociálnej akceptácie“: socio-politická, trhová a komunitná akceptácia – a práve tá komunitná býva najväčšou brzdou, ak sa ignoruje. (ScienceDirect)
Inak povedané: nemožno sa tváriť, že stačí rozhodnutie vlády a ochota investorov. Ak miestni ľudia projekt neberú za svoj, skôr či neskôr narazí – a často veľmi bolestivo. Otázna je aj jeho existencia do budúcnosti.
Argumenty „za“: klimatická spravodlivosť a energetická bezpečnosť
Aj z pohľadu aktivistov je dôležité priznať, že veterné parky majú silné argumenty „za“ aj opodstatnenie v spoločnosti:
sú jedným z najlacnejších zdrojov novej elektriny v Európe (cena)
pomáhajú energetike k odklonu od uhlia a plynu (emisie)
znižujú závislosť od dovozu fosílnych palív (energetická bezpečnosť a stabilita)
môžu (ak sú dobre nastavené) priniesť obciam peniaze, nové služby a komunitné projekty (Pravda.sk)
Ak sú veterné parky nastavené rozumne, nemusia byť len cudzím priemyselným objektom za dedinou. Môžu sa stať zdrojom veľmi konkrétnych vecí, ktoré ľudia uvidia a pocítia v každodennom živote: opravená škola, nové ihrisko, komunitné centrum, lepšie cesty, dotácie na zateplenie domov či solárne panely pre domácnosti.
V mnohých krajinách funguje jednoduchý princíp – z každej vyrobenej megawatthodiny ide malý, ale stabilný podiel do obecného alebo komunitného fondu. Nie je to charita, je to priznaná „renta za krajinu“, ktorú obec poskytla. Takýto model dokáže zmeniť optiku: vrtule už nie sú len “cudzie veci, ktoré nám berú horizont”, ale zariadenia, vďaka ktorým má dedina lepší rozpočet a môže si dovoliť veci, na ktoré by sama nikdy nenašetrila. Bez takéhoto prepojenia však všetky sľuby o „prínosoch pre región“ zostanú len frázou v tlačovej správe.
Slovenská asociácia udržateľnej energetiky napokon upozorňuje, že blokovanie veternej energie znamená vyššie ceny elektriny a riziko zatvárania prevádzok v energeticky náročných odvetviach. (ENERGOKLUB) Pre priemyselnú krajinu, akou Slovensko stále je, to nie je nepodstatný detail, je to otázka pracovných miest a konkurencieschopnosti. Sú to faktory, ktoré sa v konečnom dôsledku dotknú celého Slovenska.
Problém je, že všetky tieto „veľké“ argumenty strácajú váhu, keď stoja proti úplne konkrétnej skúsenosti ľudí, ktorým nikto nedvíha telefón a nikto im dopredu nič nevysvetlil. Vtedy sa z klimatickej politiky stáva ďalší neosobný projekt „niekoho niekde hore“. A celkom oprávnene dvíha veľkú vlnu kritiky aj odporu.
Ak chceme, aby veterné parky naozaj pomohli krajine, klíme aj ľuďom, nestačí mať dobré modely a čísla. Musíme mať aj dobré vzťahy. A tie sa nebudujú cez uznesenia vlády, ale cez férovú, včasnú a dlhodobú komunikáciu – presný opak toho, čo často vidíme dnes.
