Skúsme si to všimnúť na sebe. Len tak, bez predsudkov, obviňovania a bez posmechu. Len čo otvoríme sociálne siete, akoby sme vstúpili do inej dimenzie svojho ja. Akoby sa nám prepol vnútorný režim z „premýšľam“ na „cítim a reagujem“. Isteže, aj v reálnom živote cítime. Aj rozmýšľame. Ale realita života nebeží tak rýchlo, aby sme cítili potrebu niečo “preskočiť” a skrátiť.
Jedena fotka, pár slov, a náš mozog si vytvorí príbeh. Takáto rýchla intuícia nám okamžite nahradí dôkaz a my sa prestaneme zamýšľať nad tým, čo vlastne naozaj vidíme. Ak to zapadá do nášho presvedčenia a vyvolá “tie správne emócie”, cítime istotu aj bez overenia.
Pozrime sa na konkrétny príklad. Na Facebooku sa objavila fotografia vrtuľníka pri veternej turbíne s popisom, že v Nemecku rozmrazujú veterné vrtule chémiou. Bez odkazu, bez dátumu, bez miesta, bez zdroja. Fotografia je silná: zima, ľad, stroj, tekutina, náznak tajomstva. A najmä ponúka hotový rámec, do ktorého sa ľahko vlejú naše obavy, predstavy o „zákulisí“ a pocit, že „už tomu rozumieme“. Pocítime nutkanie podeliť sa s týmto “poznaním” a posilnení emóciami príspevok zdieľame.
Keď sa však vrátime o krok späť a urobíme si krátke dohľadanie obrázka, príbeh sa môže zásadne zmeniť. V skutočnosti fotografia pochádza zo Švédska a dokumentuje testovanie rozmrazovania horúcou vodou. Vznikla v roku 2014 a odvtedy sa viackrát “recyklovala” so zavádzajúcimi popismi. Viac si o tomto príbehu môžete prečítať tu, alebo tu.
Na čom si postavíme realitu?
Povieme si: OK, veď stáva sa. Pre niekoho je to len detail, ktorý prejde bez hlbšieho povšimnutia. Lenže práve na detailoch môže stáť náš vzťah k realite.
Práve takýmto postojom si sami posúvame hranicu, čo považujeme za dostatočný dôkaz. Je to tá “správna emócia”, “potvrdenie môjho presvedčenia” alebo “prvý dojem”. Kedy sa reálne zastavíme, aby sme sa zamerali aj na kontext?
Odkiaľ má "dotyčný" tú fotografiu? Neuviedol zdroj, a asi ťažko ju urobil sám… To sú minimálne prvé otázky, ktoré by sme si mali položiť, keď chceme niečo zdieľať ďalej.
Takéto jednoduché prvotné preverovanie je dôležité pre vlastnú orientáciu. Chceme sa totiž riadiť emóciami, alebo rozumom? Z čoho získavame ten pocit istoty?
Ale pozrime sa na to aj z pohľadu zdieľania. Komu sa zobrazí? Našim “priateľom”, tým skutočným, aj tým internetovým. Aký obraz o sebe tvoríme, ak zdieľame neoverené hlúposti? Iste, niektorí sa nechajú stiahnuť do prúdu a ďalej zdieľajú - spájajú nás spoločné emócie. To však nič nemení na skutočnosti, že ide o neoverené hlúposti.
Bez toho, aby sme si to uvedomovali sme sa sami, vlastným rozhodnutím vzdali poznania pravdy. Skutočnosti, ktorá sa nezmení podľa nášho želania ani zdieľania.
Sami sa rozhodujeme, kedy je “dosť dôkazov”, aby sme niečo šírili ďalej. Tu sa oplatí položiť si pár jednoduchých, takmer filozofických otázok. Čo vlastne považujeme za pravdu? Držíme sa striktne definície Aristotela, že pravda je zhoda výroku so skutočnosťou?
Možno v tom máme celkom jasno v reálnom živote. Ale sociálne siete akoby menili naše vnímanie. Zvyšujú rýchlosť našich reakcií ako aj intenzitu emocionálneho prežívania. Prečo tie najemocionálnejšie pôsobiace posty zdieľame najčastejšie? A prečo tie negatívne prevyšujú tie pozitívne?
Dokonca nepresné správy sa dokážu šíriť rýchlejšie. Často pritom bývajú “novšie, prekvapivejšie a viac podnecujú emócie”. V danej štúdii bol zistený neutrálny vplyv automatických účtov na šírenie, z čoho by sme mohli pripisovať výrazný vplyv nás ľudí na šírenie nepresných správ. Je na nás, ako posty na sociálnych sieťach vyhodnotíme, či budeme hľadať kontext, motivácie širenia a “brzdy pri zdieľaní”.
Na druhej strane, poznatky o efekte iluzórnej pravdy naznačujú, že sme náchylní opakované informácie považovať za pravdivejšie ako nové, pričom tie opakované tvrdenia môžu priamo protirečiť našim vedomostiam.
Čomu pripisujeme dôležitosť?
Ak si to spojíme, je dôležitejšie čo cítime, koľkokrát to vidíme alebo čo už vieme - teda čo považujeme za pravdivé? Ako si budujeme svoje vlastné presvedčenie? A ako ho prípadne upravujeme?
Nutne sa musíme vrátiť “k začiatku” - ako veľmi nám záleží na tom, aby sme sa zorientovali správne, na základe potvrdených faktov? Pretože naše presvedčenie je subjektívne, záleží na našom vnútornom prijatí niečoho. Ale tiež to nemusí byť postavené na pravdivých skutočnostiach. Záleží, koľko energie do spoznávania vložíme.
Čo s tým, ak nechceme žiť v stave neustáleho podozrievania, ale ani v stave ľahkej dôverčivosti?
Pomáhajú malé, konkrétne kroky. Ak ich spočiatku budeme robiť vedome, stanú sa návykmi. Začneme ich robiť automaticky a stanú sa určitou brzdou medzi impulzom a reakciou.
Ak narazíme na nejaký post, skúsme tieto kroky:
1. Zastavme sa a zistime, čo ten príspevok vyvoláva? Ak je to silná emócia, považujme to za signál, že potrebujeme viac kontextu, nie okamžité zdieľanie.
2. Urobme si miniprieskum. Nemusíme stráviť pol dňa zisťovaním, ani študovaním jedného zdroja do hĺbky. Nájdime ďalšie nezávislé zdroje a skúsme nájsť pôvod informácie. Často stačí krátke googlenie, dohľadanie fotky cez google lens a podobne.
3. Pred zdieľaním si položme otázku, či je interpretácia presná, alebo ju môžeme pri zdieľaní ešte spresniť? Akú kvalitu posunieme ďalej? Dôležité je nielen čo zdieľame, ale aj komu, ako a hlavne prečo zdieľame. V týchto otázkach by sme mali mať jasno skôr, ako stlačíme "zdieľať".
