Ako som len už potreboval vypadnúť niekam do lesa ! Strašne. Nekonečné hmly konečne opadli a tak sa pýtam bračeka Joka, či ideme. Jasné, že hej. Tesne po siedmej odchod z domu, o ôsmej ráno sme v Tatranskej Lomnici.
V Lomnici parkujem na hlavnom parkovisku na autobusovej stanici. Platím 15 EUR za celý deň, dobre poznám miestne taxy za parkovné, v Tatrách som pracoval 13 rokov. Chlapec - parkár, mi ochotne pomáha s platbou v automate a upozorňuje ma, že ak pôjdem ešte potom do Smokovca, určite tam už nezaparkujem. Ale, že lístok mi platí aj na parkovanie tam. Na gut, dankeschön.
Potrebujeme sa odtiaľto dostať do Tatranskej Lesnej, malej osady vzdialenej od Lomnice cca 3 km, smerom na Smokovec. A je to tá najmenej záživná časť našej cesty, ktorú si odtrpíme. Kráčame po chodníku popri Ceste slobody. Aspoň počasie je ukážkové, mierne pod nulou a bez vetra.
Konečne nastupujeme na žltú značku, pripravení stúpať. Chodník je ale takmer po celý čas nenáročný, s miernym prevýšením, vinúci sa popri koryte Studeného potoka. Ku Rainerke tu prekonáte cca 397 m výškových a po ceste narazíte len na jedno mierne zložitejšie miesto nad korytom potoka. Samotný chodník je ale prekrásny. Vedie krásnym prostredím, vyslovene sa na ňom nachádza viacero pekných zákutí a po pravici vám šumí tatranský potok. Žltá značka na Rainerku bola menej využívaná, aj teraz tu stretávame len málo ľudí, ale odkedy je uzatvorený červený chodník z Hrebienka a zelená značka z Bilíkovej chaty, frekvencia turistov tu bude asi väčšia. Je to takisto miesto, kde sa bola kúpať neslávne slávna politička, pani Romana Tabak, čiže je to approved.
Celý čas kráčame v tieni, potok striedavo buráca a šumí. Má krištáľovo čistú vodu a vo vyšších polohách je pekne zamrznutý. Najprv v diaľke vidíme Lomničák a spol., neskôr sa majestátne ukáže Slavkovský štít. Jedným z najväčších highlightov na trase sú jednoznačne Vodopády Studeného potoka. Popri chodníku je spravených viacero vyhliadok na Dlhý, Veľký i Malý vodopád Studeného potoka. Na jednej z nich stretávame exoticky vyzerajúcich turistov, pravdepodobne niekde z juhovýchodnej Ázie. Fotia sa ako o dušu.
Čím stúpame vyššie, tým viac ľudí pribúda. Na Starolesnianskej poľane, kde sa Rainerka nachádza, je už ľudí ako maku. Neverím, že všetci títo ľudia neprišli z Hrebienka, pričom ako som spomínal vyššie, červený chodník je zatvorený z dôvodu jeho zosuvu, no a zelený zase preto, že na neho padajú skaly z toho červeného. Je tu veľa detí, viacero rodičov tu ťahá sane alebo boby s detvákmi. S Jokom sa smejeme na obuvi niektorých dám, ktoré akoby len práve vybehli z Auparku. Apres ako vyšitý.
Na Rainerke som nebol od strednej školy, čiže naposledy niekedy medzi rokmi 2001 až 2003, ešte pred víchricou. Musím povedať, že prostredie sa odvtedy prirodzene zmenilo. Jasné, chýbajú stromy, vtedy ich tu bolo viac. Od chaty vidno Slavkovský štít, Prostredný hrot ale aj trochu Lomnický či Pyšný štít. Snehu je pomenej, ale je. Či sa dajú robiť skialpové túry netuším, výrazná zeleň na skalách hovorí, že asi veľmi nie.
Rainerova chata alebo aj útulňa, leží na dôležitom rázcestí do Veľkej a Malej studenej doliny, v nadmorskej výške 1 301 mnm. Z Hrebienka je to sem tiež len na skok. Je najstaršou fungujúcou chatou vo Vysokých Tatrách, postavenou v roku 1865 Jurajom Rainerom, vtedajším nájomcom Smokovca. Po jeho smrti však bola chata málo využívaná a pustla. Keď vedľa nej postavili v roku 1884 Chatu Kamzík, osud Rainerky bol nadobro spečatený s využitím ako skladisko a na iné hospodárske účely. Kamzík však kupodivu nejako neprežil. Napriek obľúbenosti chaty, prestal byť využívaný, Horský hotel Hrebienok a Bilíkova chata preberali turistov a tak ju v roku 1978 zatvorili. Chatu Kamzík o dva roky na to zbúrali, Rainerka ale zostala. Odvedy započala jej dlhá cesta renovácie a reinkarnácie sa dočkala od konca 90 - tych rokov, prostredníctvom legendárneho Petra Petrasa, ktorého sme stretli aj dnes, pri stavbe snežného betlehemu. Tu prítomné panie si mohli na ňom oči vyočiť.
Vbehnem teda rýchlo dnu, malý priestor je ale úplne preplnený ľuďmi. Sťažovať sa, že je niekde veľa ľudí a pritom ja sám som medzi nimi, nemá vôbec význam. Pozriem aspoň expozíciu na stenách, nadýchnem sa vyhriateho vzduchu od kamennej pece, opýtam sa kde majú pečiatku a idem von. Atmosféru teda chata určite má, ktorá chata v Tatrách vlastne nemá, však.
Poďme preč od tohto davu. Trochu sa po chodníku vrátime späť, prejdeme cez most popod Veľký vodopád a napájame sa na modrú značku do Lomnice. Všetok ten ruch a vravu nechávame za sebou, tu už je turistov výrazne menej. Ostáva nám len prejsť lesom do lyžiarskeho a horského strediska Tatranská Lomnica. Cesta je menej zaujímavá, slúži ako nástupovka a spojnica, nuž, aspoň kecáme a hodnotíme výlet.
Obchádzame aj vodnú nádrž určenú na zasnežovanie, vyzerá ako parádne klzisko, len bez ľadu. Pod zjazdovkou je už národa a národa. Parkoviská plné, lyžiari sa lyžujú, stánkari predávajú, hudba buráca. Už chýba len kapela na pódiu a je to. Ešte posledný kuk hore na štíty a poďme my k autu. Síce bolo veľa ľudí dnes, ale dalo sa to zniesť. Holt, si v Tatrách braček.
Celý okruh mal 12.7 km, trvať by vám to malo niečo okolo štyroch hodín.
Výlet sa uskutočnil v sobotu 27. decembra 2025.
