Keď nad tým všetkým uvažujem, nevychádzam z údivu. Nevychádza mi to. Nemôžem si to dovoliť. Ani tak, ani onak. Skrátka nijako. A hotovo. Som malý pán na to, aby som si mohol kúpiť byt. O dome nehovoriac. A hypotéku si na svoj mladý krk zatiaľ uviazať nechystám. Čo mám teda robiť?
Neviem. Byt ani dom sa sám od seba nepostaví. Len uvažujem nad logikou našich rómskych spoluobčanov, ktorí bývajú na košickom Luníku IX. Byty úplne rozbité a zdemolované. Statika žiadna. Všetko to drží len silou vôle. Teraz sa ale starosta rozhodol, že bytovku dá za sedem miliónov zrovnať so zemou. Samozrejme, že pôvodní obyvatelia dostali za zničené byty adekvátnu náhradu (rozumej nový byt).
Nechcem ich hádzať všetkých do jedného vreca, ani proti nikomu z nich nič nemám. Nepoznám ich. Len hľadám tú povestnú spravodlivosť, ktorá sa Slovensku (a hlavne slovenským súdom, ale o tom zasa inokedy..) v posledných rokoch vyhýba stokilometrovým oblúkom. Veď uznajte, že keby som si ja zdemoloval celý byt, radiátory poodnášal do zberu a s oknami si zakúril, asi by som od štátu (a tým pádom aj všetkých daňových poplatníkov) nemohl čakať ani len malú finančnú injekciu. Bola by to skrátka len a len moja chyba a ako sa hovorí, za chyby sa platí. Celú opravu by som si musel zatiahnuť sám. A to len preto, že nie som Róm (že by to bol prvý zdokumentovaný prípad diskriminácie bielych???).
Keď sa po tejto úvahe vraciam k pôvodnej otázke, nezostáva mi nič iné, len prestať myslieť na veci patriace do skupine nevyriešiteľné (aspoň z mojej pozície) a s pohľadom zapichnutým do zeme povzdychnúť, že "na Slovensku je to už raz tak"...
PS: opakujem, že som nijako nechcel uraziť naše etnikum, len sa zamýšľam nad istými skutočnosťami, súvisiacimi s touto problematikou.
