Radi sa pozeráme na stredovek cez optiku temna, krutosti, špiny a dymu z horiacich hraníc. Tento obraz nám však dlhé desaťročia systematicky a cielene vtĺkalo do hláv socialistické školstvo. Komunistický režim potreboval Katolícku cirkev, náboženstvo a minulosť pred nástupom socializmu vo všeobecnosti vykresliť ako spiatočnícku, krvilačnú a zaostalú mašinériu, ktorá len potláčala vedu, brzdila pokrok a terorizovala obyvateľstvo. Ideologická mašinéria ČSSR tak vytvorila dokonalý, štátom riadený mýtus.
Kultové filmy ako Kladivo na čarodejnice (hoci ide o skvelé filmové dielo, historicky zachytáva až obdobie neskorého novoveku, nie stredoveku) alebo dobové texty v socialistických učebniciach tento naratív zafixovali tak hlboko, že mu väčšina populácie verí dodnes.
Keď ľudia študujú stredovek, väčšinou sa pod vplyvom tejto popkultúry zameriavajú na rytierske turnaje alebo naopak na rafinované mučiace nástroje a temné kobky. Utekajú nám však fascinujúce detaily. Moderná západná historiografia na základe hlbokého štúdia archívov tieto mýty dávno rozbila na padrť. Poďme si uviesť na pravú mieru najčastejšie hoaxy o stredovekej spoločnosti, ktoré nám totalitný režim predostieral ako fakty.
1. Hoax: Hromadné upaľovanie čarodejníc bolo záležitosťou stredoveku
Mýtus: Stredoveká Cirkev na každom rohu chytala ženy a upaľovala ich za bosoráctvo. Stredovek bol vrcholom čarodejníckej hystérie.
Realita: V stredoveku (cca 500 – 1500) sa čarodejnice takmer vôbec neupaľovali. Práve naopak, ranostredoveká Cirkev vieru v čarodejnice aktívne potláčala. Synoda v Paderborne (rok 785) dokonca určila trest smrti pre každého, kto by niekoho obvinil z bosoráctva a upálil ho, pretože viera v reálnu moc čarodejníc bola považovaná za pohanský blud. Skutočné šialenstvo a hromadné hony na čarodejnice nastali až v novoveku (16. a 17. storočie), počas renesancie, humanizmu a náboženských vojen medzi katolíkmi a protestantmi.
Vedecká štúdia: Levack, B. P. (2016). The Witch-Hunt in Early Modern Europe. Routledge.
2. Hoax: Cirkevná inkvizícia bola hlavným vykonávateľom upaľovania
Mýtus: Inkvizítori chodili po mestách, svojvoľne mučili ľudí a posielali ich na hranice.
Realita: Toto je jeden z najväčších úspechov čiernej propagandy, ktorý s obľubou preberali komunistickí cenzori. Drvivú väčšinu čarodejníckych procesov a popráv mali na svedomí svetské (civilné) súdy a lokálne samosprávy, často pod tlakom hysterického davu. Cirkevná inkvizícia (španielska či rímska) bola paradoxne tou najracionálnejšou zložkou vtedajšieho práva. Zaviedla prísne procesné pravidlá, zakázala anonymné udania, obmedzila mučenie a vyžadovala tvrdé dôkazy. V krajinách, kde mala inkvizícia silné slovo (Španielsko, Taliansko), sa hony na čarodejnice takmer vôbec nerozšírili, pretože inkvizítori miestne udania zmietali zo stola ako nepodložené dedinské klebety.
Vedecká štúdia: Henningsen, G. (1980). The Witches‘ Advocate: Basque Witchcraft and the Spanish Inquisition. University of Nevada Press.
3. Hoax: Kniha Kladivo na čarodejnice bola oficiálnou príručkou Cirkvi
Mýtus: Kniha Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice) bola oficiálnym kódexom Katolíckej cirkvi pre boj s bosorkami.
Realita: Knihu napísal v roku 1486 fanatický nemecký inkvizítor Heinrich Kramer po tom, čo ho miestny biskup vyhodil z Innsbrucku a označil ho za senilného blázna kvôli jeho nezdravej posadnutosti sexualitou žien. Kramer dokonca sfalšoval schválenie knihy od Kolínskej univerzity. Keď to Cirkev zistila, najvyšší teológovia tej doby knihu ostro odsúdili ako neetickú, ilegálniu a odporujúcu katolíckej doktríne. Inkvizícia Kramera v roku 1490 oficiálne odsúdila a zakázala mu ďalej pôsobiť. Kniha sa stala bestsellerom len vďaka novému vynálezu – kníhtlači – a masovo ju využívali najmä svetské súdy a neskôr protestanti, nie oficiálne orgány Katolíckej cirkvi.
Vedecká štúdia: Broedel, H. P. (2003). The Malleus Maleficarum and the Construction of Witchcraft. Manchester University Press.
4. Hoax: Obete honov išli do miliónov a išlo výhradne o ženy
Mýtus: Cirkev počas stredoveku vyhlásila genocídu žien, pričom upálila 9 miliónov nevinných obetí.
Realita: Číslo „9 miliónov“ si v 18. storočí doslova vymyslel osvietenský historik Gottfried Christian Voigt a neskôr ho prevzala nacistická a práve komunistická propaganda. Moderná historická demografia, ktorá prešla reálne súdne archívy po celej Európe, odhaduje celkový počet obetí za 300 rokov na približne 40 000 až 50 000, čo predstavuje zhruba 1 % zo všetkých obvinených (väčšina procesov sa skončila oslobodením alebo miernejším trestom). Hoci väčšinu obetí tvorili ženy, nešlo o nemenné pravidlo. V závislosti od regiónu (napr. na Islande, v Estónsku či Rusku) tvorili väčšinu odsúdených a popravených muži.
Vedecká štúdia: Behringer, W. (2004). Witches and Witch-Hunts: A Global History. Polity.
5. Hoax: Cirkev upaľovala vedcov, pretože tvrdili, že Zem je guľatá
Mýtus: V stredoveku Cirkev nútila ľudí veriť, že Zem je plochá doska, a každý, kto tvrdil opak, skončil na hranici.
Realita: Toto je dvojitý mýtus, ktorý do našich osnov prepašovali antiklerikálni autori a neskôr marxistickí ideológovia. V stredoveku každý vzdelaný človek vrátane kňazov a teológov vedel, že Zem je guľatá. Tento fakt bol vedeckým konsenzom už od čias starovekého Grécka a stredovekí učenci ako Tomáš Akvinský ho bežne používali vo svojich textoch. Cirkev nikdy nikoho neupálila za tvar Zeme alebo za vedecký objav. Prípady ako Giordano Bruno (ktorý bol mimochodom upálený až v roku 1600, teda opäť v novoveku) boli odsúdené za teologické herézy – Bruno popieral panenstvo Márie, božstvo Ježiša Krista a Najsvätejšiu Trojicu, nie heliocentrizmus.
Vedecká štúdia: Russell, J. B. (1991). Inventing the Flat Earth: Columbus and Modern Historians. Praeger.
6. Hoax: Cirkev striktne zakazovala pitvy a brzdila lekársky pokrok
Mýtus: Katolícka cirkev vyhlásila ľudské telo za posvätné a zakázala pitvy pod trestom smrti, čím uvrhla medicínu do temnoty.
Realita: Komunistické učebnice v ČSSR často citovali pápežskú bulu De sepulturis (1300) od Bonifáca VIII. ako jasný dôkaz zákazu pitiev. Táto bula však v skutočnosti len zakazovala vtedajší bizarný zvyk krájať a variť telá križiakov padlých v cudzine, aby sa ich kosti dali ľahšie prepraviť domov do Európy. Nemala nič spoločné s medicínou. Naopak, boli to práve stredoveké univerzity založené a spravované Cirkvou (Bologna, Padova, Montpellier), ktoré koncom 13. a začiatkom 14. storočia zaviedli oficiálne a legálne pitvy ľudských tiel ako povinnú súčasť výučby budúcich lekárov.
Vedecká štúdia: Park, K. (2006). Secrets of Women: Gender, Generation, and the Origins of Human Dissection. Zone Books.
7. Hoax: Duchovní boli len krutí a sebeckí hlupáci
Mýtus: Kňazi sú v popredných dielach socializmu zobrazovaní ako nemilosrdní, spiatočnícki a prospechárski ľudia, ktorí vykorisťovali ľud.
Realita: Bežní dedinskí kňazi boli v stredoveku úplne obyčajní ľudia, ktorí žili bokom so svojimi susedmi. Žiadna rozumná ľudská bytosť sa nepozerala rada na to, ako jej blízki horia na hraniciach – a ako sme si ukázali vyššie, tieto excesy sa začali masovo diať až v novoveku. Duchovenstvo ako celok bolo navyše v stredoveku absolútnou chrbtovou kosťou spoločnosti, výskumu, literatúry, vzdelanosti a technologických vynálezov. Bez ich mravčej práce v kláštorných knižniciach by sme dnes o antickej vede nevedeli takmer nič.
Historický prameň: Roger Pearse / Život v stredovekej Európe: Fakty a fikcia.
8. Hoax: Obyčajní ľudia sa v stredoveku nikdy neumývali
Mýtus: Stredoveká Európa bola plná špinavých, zapáchajúcich ľudí, ktorých socialistické učebnice stavali do kontrastu s „pokrokovou robotníckou triedou súčasnosti“.
Realita: Stredovekí ľudia sa o hygienu starali a umývali sa, často denne – a to vrátane chudobných vrstiev. Zmätok pochádza z toho, že zamieňame pojmy „kúpeľ“ a „umývanie“. Napustiť veľkú vaňu horúcou vodou bolo mimoriadne prácne (vyžadovalo to nosenie vedier, zohrievanie nad otvoreným ohňom), preto bol plný kúpeľ skôr sviatočnou alebo rituálnou záležitosťou.
Získať menšie množstvo teplej vody na každodennú hygienu však bolo jednoduché. Stačilo vložiť kamene do krbového ohňa (ktorý horel takmer neustále) a hodiť ich do vedra s vodou – teplota vody stúpla na 80 stupňov za tri minúty. Už od rímskeho historika Tacita vieme, že germánske kmene začínali svoj deň kúpeľom. Pápež Gregor Veľký (cca 540 – 604) zasa bežne odporúčal nedeľné kúpele, hoci varoval, aby sa z nich nestal „luxus strácajúci čas“. Starostlivosť o čistotu tela nachádzame napokon aj v Biblii (Kniha Numeri). O tom, že hygiena bola každodennou rutinou, svedčí aj lekársky text lekára Taddea Alderottiho z 13. storočia (O ochrane zdravia):
„Keď ráno vstanete, natiahnite si končatiny, aby sa stimulovalo prirodzené teplo. Potom si vlasy vyčesajte... Umyte si tvár studenou vodou, aby mala pokožka dobrú farbu... Vyčistite si nos a hruď a vyčistite si zuby a ďasná kôrou nejakého voňavého stromu.“
Historické pramene: P. C. Tacitus: De origine et situ Germanorum; Taddeo Alderotti: O ochrane zdravia (13. storočie); Prof. Elizabeth Archibald: prednáška „Baths of Bliss in the Middle Ages: Fact and Fiction“.
9. Hoax: Mydlo bolo neznámym luxusom
Mýtus: Ľudia nepoznali mydlo a ak sa aj čistili, tak len čistou vodou, čo malo dokazovať „zaostalosť“ predchádzajúcich vekov.
Realita: Mydlársky priemysel bol v stredovekej Európe obrovský a rýchlo si vyžiadal vznik špecializovaných cechov. Neapol mal cech výrobcov mydla už od 6. storočia, Francúzsko o sto rokov neskôr. Výrobe mydla sa venovali dobre vyškolení muži aj ženy. Mydlo sa pritom v Európe používalo celé tisícročia – poznali ho Gréci, Galovia, Kelti aj germánske kmene ešte pred rímskou érou (Rimania paradoxne mydlo dlho nepoužívali a na čistenie tela preferovali oleje).
Vedecká štúdia/Prameň: Plínius Starší: Naturalis Historia; Giulia Guizzi: Čistenie a hygiena: globálna história.
10. Hoax: Stredoveká spoločnosť bola upätá a puritánska
Mýtus: Ľudia boli neustále zahalení od hlavy po päty pod hrozbou krutých cirkevných trestov.
Realita: Pokiaľ ide o veci, ktoré dnešného človeka (a najmä moderných kresťanov) prekvapia, je to fakt, že nahota bola v stredoveku až do protestantskej reformácie veľmi bežná a spoločensky akceptovaná. Verejné kúpanie bolo mimoriadne populárnou kratochvíľou, čo dokazujú aj početné zachované rukopisy a ilustrácie zo 14. storočia. Nahota bola v stredovekom chápaní často symbolom čistoty, nevinnosti a prirodzenosti pred Bohom. Spoločné kúpanie, tance, hry a hostiny v „Eva/Adam kostýme“ neboli medzi vyššou spoločnosťou žiadnym tabu. Svet na to zabudol až po protestantskej reformácii a následnej prísnej protireformácii Katolíckej cirkvi (16. a 17. storočie), kedy sa z nahoty spravil hriech, začali sa cenzurovať umelecké diela a ničiť fresky.
Historické pramene: Trotula de Ruggiero: De Ornatu Mulierum; Daniel of Beccles: Urbanus magnus (Kniha civilizovaného človeka).
11. Hoax: Šľachtici len leňošili a užívali si bohatstvo
Mýtus: Kráľ a šľachta len bezcieľne parazitovali na práci utláčaného ľudu – obľúbená téza marxisticko-leninskej teórie o triednom boji.
Realita: Šľachtici v skutočnosti pracovali veľmi tvrdo. Ich denná agenda sa nápadne podobala práci dnešného generálneho riaditeľa (CEO) obrovskej poľnohospodárskej korporácie s množstvom dcérskych spoločností. Poľnohospodárstvo bolo dominantným odvetvím hospodárstva a šľachtic musel všetky pozemky neustále monitorovať a spravovať. Musel vedieť, ktoré jednotky fungujú, poskytovať finančnú a materiálnu pomoc po prírodných katastrofách, obsadzovať manažérske pozície na svojich panstvách a prijímať inovácie na zvýšenie výnosov. Okrem toho niesli plnú zodpovednosť za výkonnú, legislatívnu a súdnu moc (pôsobili ako sudcovia) a v prípade vojny museli na vlastné náklady postaviť armádu a osobne jej veliť v prvej línii.
Historické štúdie: Život v stredovekej Európe: Fakty a fikcia; Sprievodca po cestovaní po stredovekom Anglicku.
12. Hoax: Každý hrad bol monumentálny a postavený z kameňa
Mýtus: Hrady boli len obrovské kamenné pevnosti vyciciavajúce poddaných z posledných peňazí.
Realita: Stavba kamenného hradu bola extrémne drahá a trvala často niekoľko generácií. Hoci každý šľachtic chcel vlastný hrad pre ochranu a prestíž, titul automaticky neznamenal rozprávkové bohatstvo. Menší šľachtici preto masovo využívali drevo – odhaduje sa, že minimálne 60 % stredovekých hradov a opevnení bolo postavených z dreva. Zvyčajne to začalo len opevneným palisádovým dvorom (donjon), ktorý slúžil ako ochrana pred zlodejmi. Neskôr sa pridávali zemné valy a priekopy, čím vznikali typické hrady typu motte (opevnený pahorok s vežou a priľahlým predhradím). Dôvod, prečo dnes vidíme už len kamenné hrady, je pragmatický – drevo zhnilo, zatiaľ čo kameň prežil storočia.
Historické štúdie: Urszula Sowina: Zásobovanie vodou neskorého stredoveku...; portál Going Medieval.
Ako teda stredoveký svet v skutočnosti voňal?
Ak sa ľudia umývali, prečo máme pocit, že stredovek musel zapáchať? Odpoveďou je dym. Bez ohľadu na to, ako často sa vtedajší človek umýval, či používal mydlo, parfumy alebo pral šatstvo, on aj celé jeho okolie voňali dymom. V každom dome a takmer v každej miestnosti horel otvorený oheň. Bol základom prežitia – udržiaval teplo, varilo sa na ňom a zabezpečoval spomínanú teplú vodu. Dymom bolo nasiaknuté všetko.
Keď v 14. storočí udrela pandémia čiernej smrti (moru), nešlo o dôsledok stredovekej európskej špiny. Mor vznikol v Ázii a zabíjal milióny ľudí bez ohľadu na kontinent – v Afrike aj na Blízkom východe. Hoci bol mor prenášaný blchami z hlodavcov, v Európe existovali mestá a oblasti, ktoré sa mu takmer úplne vyhli, pričom ich hygienické podmienky sa nijako nelíšili od tých najviac zasiahnutých.
Záver: Prečo históriu vnímame tak temne?
Skutočná bitka sa neodohráva na bojisku, ale v mysliach ľudí. Historická realita ukazuje, že stredovek nebol dobou absolútneho temna. Cirkev bola v mnohých oblastiach nositeľkou vzdelania, univerzitného pokroku a pre poddaných bola často inštitúciou ochrany pred bezhlavou svojvôľou svetských veľmožov. Spoločnosť bola v mnohých ohľadoch uvoľnenejšia a pragmatickejšia, než sa nám snažili nahovoriť neskoršie storočia.
Prečo ju a celé toto obdobie teda vnímame tak negatívne? Odpoveď leží v 19. a najmä 20. storočí. Komunistický režim v Československu mal zálusk na cirkevný majetok, obmedzenie náboženského vplyvu a úplnú kontrolu nad myslením ľudí. Siahol preto po osvedčenej zbrani, psychologickej démonizácii a cielenej ideologickej manipulácii.
Cez masívne štátne školstvo, ktoré zasahovalo deti od raného veku, režim systematicky prepisoval minulosť a vyrábal z nej barbarskú „dobu temna“, aby ukázal, aké bolo kresťanstvo a starý svet zlé, a ako až príchod socializmu priniesol skutočný pokrok a svetlo. Rovnaké hrubé ohýbanie histórie na politické ciele koniec koncov vidíme v totalitných režimoch (napríklad v Rusku) aj dnes.
Netreba si stredovek idealizovať, bola to drsná a zložitá doba. Ak ju však chceme spravodlivo hodnotiť, robme to na základe historických faktov a vedeckých štúdií, nie na základe cielenej propagandy z dielne totalitnej ČSSR. Práve tieto mýty totiž dodnes deformujú naše vnímanie minulosti a viery ako takej.
Súhrnná rozširujúca literatúra pre hlbší kontext:
Julius Caesar: De Bello Gallico (k predstredovekej histórii hygieny)
Ruth Goodman: How To Be Tudor: A Dawn-to-Dusk Guide to Tudor Life
Vedecké portály a projekty: Going Medieval, Today I Found Out, Ancient History Encyclopedia, Aeon.
