Na lavičkách pri aleji ešte nerozkvitnutých stromov sedia zadumaní dôchodcovia, ktorých túžim odfotiť, ale keďže nenaberiem odvahu, opýtať si povolenie k pár snímkom, míňam očami ich usmiate tváre. Teší ma, že si prišli vychutnať prvé jarné dni práve na toto miesto. Blízko k bytovke, krokom v parku, s primeraným ruchom, aby bolo kam hľadieť. Pohľad mi skĺzne na druhú stranu smerom k žene, ktorá jednou nohou vkročila na kraj vozovky, akoby však stále váhala, či prejde k priechodu pre chodcov, alebo si to strihne rovno cez cestu. Povedľa stoja ešte dvaja školáci, ktorí zvažujú rovnaké možnosti. Jeden zo spolužiakov je však rozumnejší, potiahne kamaráta za tričko a hlavou pokynie k bielej zebre, kam si to našťastie i nasmerujú. Teta sa rozbehla, moje vnútro niečo zovrelo, možno výkrik, a stŕpnutá strachom som si dlaňami zakryla oči. Počuť škrípanie kolies, šofér to v poslednej chvíli ubrzdí. Roztrasená žena stojí na mieste, ostatní vodiči trúbia, okoloidúci nad celou situáciou nechápavo krútia hlavami. Snáď dostatočná výstraha pre nerozvážnu chodkyňu, a viac, takémuto riziku nevystaví svoj život, ani život ostatných. Nabudúce takéto šťastie mať nemusí.
Neraz sa mi stalo, ako chodcovi, že mi dal šofér zprava prednosť, ale zľava som sa videla bezohľadnosťou iného šoféra na kapote vozidla. V mysli sa mi útržkami zobrazil celý život, vidím sa pod kolesami plechového monštra. Neraz, my chodci nie sme v bezpečí, ani na priechode pre chodcov. Mnohí sme mali možnosť, pocítiť to na vlastnej koži, myslím. Osobne počkám, kým nás pred zebrou stojí viac, lebo sama som na priechode pre chodcov, domnievam sa, neviditeľná.
