Slováci prišli k samostatnosti bez toho aby sa o to akokoľvek pričinili. Neboli početnejšie obete, nikoho to nebolelo a aj napätie v uliciach slovenských miest vyvolané československými žandármi a vojakmi poľahky utíchlo. Stačilo iba povedať: „Áno, chceme.“ Nemci sa už postarali, aby všetko prebehlo podľa ich predstáv. Vzniká tu paralela medzi poslednými mesiacmi štátu, keď v príhodnej chvíli počas SNP nevznikla žiadna iniciatíva na zachovanie Slovenskej republiky v pôvodných hraniciach. Politickú vôľu na to nemal nikto: komunisti sebavedome hovorili o pripojení k Sovietskemu zväzu, pričom po spoločnej vianočnej kapustnici v štyridsiatom treťom sa zhodli na podriadení podzemného hnutia Benešovmu Londýnu. Čiže snívali o obnovení stavu spred marcových udalostí a všetkým bolo jasné, že tentoraz nenechajú vývoju voľný priebeh pre zmenu Rusi. Snáď minister národnej obrany Ferdinand Čatloš perspektívne rátal s budúcou existenciou štátu, ale jeho aktivita smerom k uskutočneniu vojenského prevratu zlyhala na plnej čiare a Nemci vojsko bez výstrelu rozpustili. Ján Golian sa ocitol na poste lídra odboja veru v neľahkej situácií, avšak už na strane Beneša a nakoniec ani jeho vojenské nadanie nepresvedčilo. Skrátka, nemal sa kto pevne chopiť oprát aj keď príležitostí i času bolo akurát dosť.
V tomto svetle sa mi vnucuje otázka, kto by bol býval v horúcej dobe schopne riešil situáciu v prospech zachovania republiky, ale v demokratických rysoch. Vtedajšie politické a armádne elity neboli pripravené v medzinárodnom kontexte obhájiť 14. marec. Vedie ma to k utopickej fantázií a návratu k osobnosti, ktorá svetový rozmer mala. Vyslúžilý politik a hrdina z prvej svetovej vojny generál Milan Rastislav Štefánik by v šesťdesiatich štyroch rokoch vyšiel z ústrania v správnu chvíľu, aby rozdúchal na Slovensku oheň a vyliečil ho od fašizmu. Možno by sme mali druhého Charlesa de Gaulla. Ale dosť! Nebudem predsa pliesť chudáka Štefánika do doby, s ktorou nemal nič dočinenia. Leda v prípade jeho podozrivej smrti sa podľa mnohých dostávame opäť k menu Edvard Beneš. Vrátim sa radšej späť. Ide mi o poukázanie na skutočnosť, že sa nenašiel vo vojnových časoch človek, ktorý by razil jasnú politickú líniu smerom k zachovaniu štátu a prinajmenšom by preniesol v správnej chvíli bojovú iskru medzi vojenské posádky, ktoré počas odzbrojovania 30. augusta zostali na vážkach, na ktorú stranu sa pridať. Ktovie, ako by sa v opačnom prípade u nás vyvinula situácia.
Jozef Tiso ako symbol vojnovej Slovenskej republiky v tomto smere Slovensko úplne sklamal a prejavil sa ako osobnosť so slabou politickou predvídavosťou, keď ostal fašistom až do poslednej chvíle a muselo mu byť zrejmé, že ho už ani Nemci viac nepodržia. Malinkou útechou ostáva, že ten kúštik zeme v strednej Európe bol do tej miery do akej to vo vojne len bolo možné naším vlastným a nemali by sme na to zabudnúť. Ktovie, možno sa raz vytvorí atmosféra, keď aj dátum 14. marec bude očistený od nánosov spájajúcich ho výlučne s fašizmom a zreteľnejšie sa objavia hlasy neprehliadajúce kladné spoločenské hodnoty z obdobia Slovenskej republiky. A možno nie; veď vojna akiste právom zostáva v povedomí ľudí príliš nešťastnou spomienkou...
