Robím malé kroky do prebúdzajúceho sa dňa po Via Gioberti smerom k veľkej metro-vlakovej stanici Termini. Zívam a žmúrim na jedno oko krátko po siedmej, ale tachometer môjho senzorického vnímania je na plné otáčky. Pri kameninovom obrubníku vedľa úzkeho chodníka sú zaparkované Smarty, skútre a smeti, že by takú kopu nenazbieralo ani päť ľudí na jarnej brigáde okolo nášho paneláka. Dynamicky by sa mi tu možno hodilo napísať, že ľudia pomaly otvárali svoje krámky, z bistier rozvoniavala ranná take away káva, ale kdeže. Sme v Taliansku. Po siedmej ráno je príliš skoro a príliš ďaleko do siesty, aby sa robilo. Jedine predavači počernej pleti, s plachtou prehodenou cez plece, opretí o múry budov, vydychovali do toho jasného rána šedé kúdolčeky dymu, v ktorých sa nieslo, že ich deň už začal. Dokonca omnoho skôr, ako ten môj.
Fascinuje ma Vatikán. Je to skladačka zmontovaná z toľkých kúskov vážnej histórie, až zabúdaš zatvárať ústa. Cez Sixtínsku kaplnku, Vatikánske záhrady, Michelangelovu kupolu, kde sa božskosť a večnosť prelína s malosťou človeka, Pietu, Múzeá, v ktorých je umenia k neuvereniu, až po typické farebné uniformy a vážne tváre gardistov, hrobky pápežov, až po samotný fakt, že brány Vatikánu sú pilierom Cirkvi, ktorá bude naveky mystická, akokoľvek sa snaží byť transparentná. Chrám Svätého Petra je ako kolíska pozemských nebies. Kam pozrieš, krúti sa ti hlava. Je to skvost. Vatikán je kancelária Boha tu na Zemi.
Vatikán, ale nie len jeho históriu a architektúrou, je ako duchovné šapitó, pod ktorým sa dejú zázračné veci tak, ako sa dejú v cirkuse z pohľadu dieťaťa, v porovnaní s ostatným svetom. Darmo, všetci sme deťmi. Božími. Túžiacimi po zázrakoch. Preto sa tu desaťtisíce a desaťtisíce ľudí striedajú pri každej audiencii, nakupujú sa hromadne ružence pre celé rodiny, ktoré pápež počas omší spoločne požehná. Amulety, talizmany, obrazy svätých, prosto čokoľvek, čo by zhmotňovalo spomienku na energiu tohto miesta, ktorá je slovom neopísateľná, ale veľmi blízko by som ju prirovnala k tomu, že aj keď Boha nosíte vo svojom srdci, tu máte k Nemu akýmsi zvláštnym spôsobom ešte o tlkot bližšie. Keby som nebola veriaca, poviem si, toto je biznis jak hovado, denne sa tu melú veľké peniaze.
. . .
Margo /:Marchó:/ má belgické meno a je z Mauritánie? Neviem ale presne, nerozumiem dobre, a ani to, odkiaľ vie vlastne po anglicky. Predáva, ako väčšina obchodníkov tmavšej pleti, úplné blbosti. Vyzerá to ako drevená podložka pod hrniec, ale urobíš jeden chvat a je z toho košík. ,,Keď máš klobúky, to ešte ide, ale dajú ti ponožky...", nedokončí. ,,No kto ti kúpi letné ponožky." Sedím na múriku, prezentuje mi ten podložko-košík a hodí hlavou smerom ku mne, či nekúpim. ,,Áj dont hev many", zatvárim sa. A on na mňa, že ,,nevr májnd, že next tájm". Margo má ozaj atletickú postavu, trochu smutné oči, krásne zuby a motto rodnej krajiny ,,česť, bratstvo, spravodlivosť". Čosi mi však hovorí, že nie to budú dôvody, prečo obchoduje s vlastným časom v tejto ukrutnej páľave.
Po Via della Conciliazione sa zakrádam nocou, okolo pol dvanástej. Chcem si do pamäti odfotiť vysvietený Vatikán. Je to tá dlhá ulica na jednom konci s Castel Sant Angelo, na druhom konci Piazza San Pietro. Stojím takmer v strede ulice, autá už skoro nechodia. Naskytne sa mi takýto pohľad. Predomnou Chrám Sv. Petra, v celej svojej paráde, na jednej strane cesty billboard so sloganom ,,Feel at home. Wherewer you are.", a na druhej strane cesty sa pod prístreškom budovy tlačí na matracoch mnoho takých, Margovi podobných.
A my sme zvredení, keď nás na ulici oslovia a často ani neplytváme odpoveďou. Veď otravná háveď.
Hranica medzi tým, ako veľa máme, a tým, čo nemáme a chceli by sme, je ostrie noža.
Vatikán je reklama na to, že ani najsvätejšie miesto na zemi, nie je dostatočne sväté, aby sa za jeho hradbami nechúlili bezdomovci. Bájny Rím. Takýto je. Bohatý a krásny Vatikán, na krídlach s utečencami spiacimi pod oblohou oblečenou iba do hviezd, pre ktorých je matrac na Via della Conciliazione vždy lepšou voľbou ,,ako by ti mali za chrbtom vybuchovať granáty."
A ty si nahnevaný, keď zistíš, že v cene hotela nemáš raňajky. Len si pekne bež kúpiť kroasantík, lebo deň už sa začal, Margov deň dokonca oveľa, oveľa skôr. A možno ani nespal, lebo nebolo kde.
La dolce vita
