Ten šál je môj dobrý kamarát, jemu šepkám príbehy, ktoré idú ulicou, keď idem ja. Idú v opätkoch, alebo ťažkopádne v mokasínach. Alebo na skejtbordoch. Kadejako idú. Jemu nadávam na ľudí, ktorých míňam. Do neho si len tak rozprávam, ako starý mladý blázon. V ňom sa modlím. Jemu šepkám...
Chúlila som sa vo svojom šále ako Don Chúlio tak veľmi, že keď som privierala oči, mihalnice sa ho dotýkali. V ten deň som mu spievala. Ja už neviem čo. Asi Elán ,,Netrpezliví“ aby som sa trochu zahriala.
Ja sa neviem stále zorganizovať. Nenávidím električky. Nechcem ich nenávidieť, ale ony nenávidia mňa. A cyklistické pruhy, čo sa križujú s normálnym chodníkom ma jedujú tiež. V pohode sa nechám zraziť už neviem koľký raz v poradí. A potom sa hanbím na zastávke a presviedčam sa, že akože pohoda. Veď to nikto isto nevidel. No určite.
No aj tak, keď sa nikto nedíva, rada sa tvárim, ako domáca.
Ako Krakowčanka. Dobre to znie, že?
Kra-kow-čan-ka.
Veď si vravím, nikto nevie, že si cudzia, že si tu ako slon v porceláne. Nikto to nevie, moja, kým neotvoríš ústa. A tak si pre dobro veci mlčím, alebo spievam šálu a neskôr v električke pozorujem ľudí, ako spomalene vystupujú a nastupujú. Šmýkalo sa ako ďas. Práve preto spomalene. Ale elegantne. No ja sa normálne musím učiť ešte aj tomu, ako vystúpiť z tej mašiny. Po krakowsky. Oni tu majú štýl na všetko, to sa musí nechať.
Ľudia, maskovaní pred zimou vo svojich tmavých teplých kabátoch sa vkusne hompáľali na tyčkách. Ešte aj v tom vidím kus cviku. Svetlá sa rozmazávali rýchlosťou, ktorá zároveň umlčala zvuky sirén kdesi v diaľke. Vonku sa pomaly zhnusievalo. A ja som si stále pod šálom spievala a dúfala, že to nie je vidno. Lebo bol by na to niekto prišiel, asi by som normálnu uhrala len ťažko, myslím si.
A vtedy sa to stalo.
No, nič také, a predsa...
Na sedadle za mnou, dieťa sediace zababušenej matke na kolenách si začalo spievať. Tak úplne normálne, spontánne a veselo, ako keby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Veď prečo by aj nie. Spievalo si dáku detskú odrhovačku a ja som za ním naťahovala krk. A matka ho nechala. Žiadne ,,tichučko buď“, ,,šššt“. Veď prečo by aj.
Spievalo si, až kým sa všetci v tej električke neusmievali. Rozmiestnila sa tam taká tá dobrá energia. Poznáte to? Taká, keď je niečo nevinné, nečakané, čisté, dobrácke. Božie. Detské a detinské, ale silné. A možno aj múdre. Až vás to zasiahne tak, že sa musíte usmiať.
Veď my sme stále deťmi. Stále si chceme spievať. Len už to tak akosi nejde. Priam to nedokážeme. Zabudli sme. Úplne. Proti svojej vôli, a pritom tak akosi prirodzene. S detstvom to nie je ako s bicyklovaním. Že keď to raz vieš, už navždy.
Škoda, nie?
A tak sa skrývame. Do šálov. Pred tým, čo sa od nás očakáva. A očakáva sa, že budeme už len normálni. Dospelí. Že sa necháme ticho a vo všetkej normálnosti, visiac na tyčke, unášať životom ako tou električkou. A že potom elegantne vystúpime.
Zvláštne je pozorovať reakciu na prirodzenosť.
A zvláštne je uvedomiť si, že už prirodzení nevieme byť.
A tak som vďačná, že to stále niekto dokáže, vystúpila elegantne, zviazaná v šále, z električky, ktorú som práve začala nenávidieť o čosi menej.
Lebo niekedy je vám niečo proti srsti, pritom v tom spočíva kus prirodzenosti.
