Niekedy sa mi s tebou sníva (to mám tiež považovať za stretnutie?!), inokedy si ťa predstavujem s dlhými vlasmi, lopta pod pazuchou, ako kráčaš popri krajnici a slnko sa ti odráža od skiel tých otrasných okuliarov s červeným rámom, ktoré neverím, že neboli babské a ak aj nie, boli out už tak minimálne päť sezón, ver mi. Nepovedala som ti to, lebo si ich mal rád! Dokonca som si istá, že si bol na ne hrdý! Nosil si ich na tej protišmykovej podložke v renaulte, a každý, kto si sadol, si ich musel uctiť pohľadom. To boli móresy! Takisto, ako sme ti museli týždeň chváliť tú fialovú mikinu!
Moja prvá, úplne prvá spomienka na detstvo je, ako mama odišla do obchodu, kým som spala a nechala ma doma. Lenže ja som sa medzičasom zobudila. Vzala som si jej topánku a revala som v kuchyni pod stolom, lebo som zrazu ostala sama. A to bol doposiaľ nepoznaný, skľúčujúci pocit bezmocnosti. Tak som sa cítila, aj keď... Ako to len nazvať. Keď si odišiel do ,,obchodu“ ty. Sama. Mala som chuť zobrať si nejakú tvoju topánku, hocičo, čo by uspokojilo moje prosté človečenské zmysly si ťa pomyselne privinúť, a revať pod stolom. Našla som aspoň to basketbalové tričko.
A tak som vyťahovala sto rokov staré spomienky a v slzách ich utierala do toho trička. Tak úplne bezmocne ľudsky. Ako sme spolu tancovali polku v tanečnej, nohy nám šli do všetkých strán a vyzerali sme ako Eva a Sáša Mašláň, keď v Pelíškoch tancovali na ,,Ze zdi na mně tupě zírá“. Moje nervy. Vieš čo? Ja som s tebou na stužkovej nechcela tancovať spoločenské tance, lebo som sa bála, že by to dopadlo takto! (Prepááč!) Alebo ako si mi doniesol tie veľké penové cukríky, keď som mala horúčku, so slovami, že pomaranče mi donesieš iba ak do nemocnice. Ty si si fakt vedel robiť srandu v situáciách, kedy by si to nikto nedovolil. Človek by sa aj nasral, ale koniec koncov, to vyčerpávalo oveľa viac, ako keď sme si s vtipom dokázali pohovieť vo vlastnom nešťastí. A pomáhalo to. Niekedy odvážny ostrovtip, inokedy láskavá irónia. Kto by si vtedy pomyslel, že ti pomaranče do nemocnice budem nosiť ja. A že to bude posledné miesto, z ktorého si budem pamätať tvoje ,,do živého tnúce“ fóry.
Myslela som, že ti napíšem glosu, ktorá by ťa pobavila. Glosu, vieš, takú ako Lasica písal Emilovi. Aby som nachvíľu počula tvoj hlasný smiech. Miesto toho idú zo mňa len samé nostalgické somariny, na ktorých sa tak kockato zasmeješ, presne viem, až zakloníš hlavu. Nedá mi inak, veď mi hrá Nick Cave a jeho ,,People Aint No Good“ a popíjam červené. Vieš, také, ktoré sme mali radi. Veď hej, no, ty by si mi odvrkol, že my sme mali radi každé pod šesťdesiat korún.
Chcela by som mať sovu ako Potter, po ktorej posielal listy, a tá našla vždy každého, hoc bez adresy. Ja, naopak, viem veľmi presne kde si. Len sa obávam, že celá naša Slovenská pošta nemá toľko známok (inak, videl si tie s Kiskom? Keby sme hrali Aktivity a vytiahli si kreslenie, tak by sme to dali lepšie!), aby sa list k tebe stopercentne dostal.
Keď sa pozrieš na nebo, kdesi ďaleko sa obloha dotýka so zemou. Pomyselne. Takto detsky to celé vnímam. Že jednoducho sú momenty, kedy sa moje prosté človečie ja dotýka s tým tvojim. Ty farbíš nebo dostratena s týmto svetom - lebo – veľa tu po tebe ostalo. Keď sa ma niekto pýta či by som chcela niečo v živote vrátiť, vždy poviem nie. S časom sa nediskutuje. No vlastne teraz mi napadá, že možno je niečo, čo by som si na chvíľu zopakovala. (:
PS.: Chýbame ti a ty nám?!
PS1.: Nabudúce možno o tom, ako Puco oslavoval SNP dva dni so sudom piva!
