Je to detinské? Možno. No na druhej strane je v tom kus človečej zvedavosti.
Nám na staniciach môžu spať pomočení bezdomovci, Taliani môžu fajčiť. Basta.
Na nástupišti sú na podporných stĺpoch popolníky. Keď ich zočím, prestanem sa cítiť ako rebel. Škoda. Tak či tak mám tep zrýchlený zhruba ako náš pes, keď vidí vodu. Usudzujem, že dosť bolo frajeriny, či čo to vlastne bolo. Prispôsobujúc sa tamojším rituálom odhodím ohorok priamo na koľajnicovú trať ako dáky Luigi vedľa mňa so sakom Dolčepradaversače cez plece a pachuť v ústach zapíjam kávou, ktorá bola o euro lacnejšia ako čistá voda. Počítam, koľko italských eur doma denne pustím trubkami, keďže u nás pitná voda stojí jedno spláchnutie a znova rozmýšľam nad talianskou a slovenskou náturou.
A naturálnosťou.
A odpustite mi ten špak.
Automat mi na lístok vygeneruje Rím – Nettuno. Sadám do vlaku so zápachom cudziny a zvláštne nízkym stropom, a keď sa pomaly cukne, napadne mi Gombitkine: ,,No poď, ukáž mi bájny Rím.“
. . .
Keď som pred rokom šla do Ríma prvý raz, chcela som napísať reportáž, z ktorej by som sama padla na riť. Chcela som písať o tom, aké honosné je Koloseum, že Di Trevi je najkrajšie miesto v Ríme a sama tak súperiť so svojim mladším ja, ktoré s rovnakou vervou písalo o Paríži. Citlivo, ako keď niekomu chcete z rúk do rúk odovzdať svoj jediný poklad tak, aby vedel, čo pre vás znamená.
S hlavou plnou hviezd som si šla zliznúť penu z tej sladkej porcie predstáv a ukojiť tak svoje sny. Už po ceste tam som samú seba pripravovala na to, aké dojmy musím mať aby som to čo najcitlivejšie vedela predať.
Mala som.
Rím ďaleko tromfol Paríž, no pokoril moju súťaživosť samej so sebou.
Rím mi chtiac, nechtiac odhalil viac, zo svojej podstaty, z toho, ako funguje ako celok. Rím ma prekvapil v obyčajných veciach, tým, aký duch tam panoval, tým, akí ľudia ma sprevádzali a ja som pochopila, že človek nemusí mať povinne najemotívnejší zážitok z toho, že sa vydriape na Michelangelovu kupolu, ale napríklad z toho, že sa niekto s vami podelí o jedlo. Pochopila som, že nie len vtedy mám o čom písať, ak ma niekto autobusom vysadí pred Eiffelovkou, ale poctivejší zážitok mám, keď sa potím natrieskaná v metre, stratím sa, nevyhnem sa frotérovi vo vlaku. Vtedy človek prenikne viac do tej skutočnej atmosféry, ktorú mesto ukrýva.
Niekto mi povedal, že už taký článok ako Paríž nenapíšem, a aj keď také niečo človek priznať nechce, mal pravdu. Paríž bol splnený sen dievčaťa, ktoré prvý raz v živote videlo toľkú krásu a náležite o tom napísalo. Tak, ako keď sa vám zrazu stane čosi zázračné. A keď sa vám stane niečo zázračné, nebudete písať o špinavých uliciach, lebo si ich ani nevšímate.
No pokiaľ by som si v Ríme všímala iba krásu, prišla by som o veľa. Pozerala by som sa na Rím cez svoje predstavy a ideály a prišla by som o to – nazrieť, ako funguje naozaj.
Preto nabudúce možno o tom, aká krásna je Piazza Navona, no dnes o cigaretách a káve. Veď len uznajte, čím by bol Rím bez sigarety a kapučina!
