Poľsko je krajina dobroty. Pre mňa. Dobro a Ty. Naučila som sa tu chodiť do kostola. Tak úprimne a radostne. Tak, ako som to mala robiť už dávno. Ľudia tu chodia do kostola ako do kina. Tak úplne normálne. Prirodzene. Známi sa objímajú pred chrámom a potom idú spoločne dnu. Sedia na zemi, vzadu za oltárom, ba sedia aj na schodišti. Všade sedia. Sedia a prijímajú Boha. Spievajú mu. Spievajú deti, mladí čítajú listy. A snáď všetci idú na prijímanie. Dominikáni v hnedých remienkových sandáloch im podávajú ruky. Nemci a hŕstka Čechov si stisnú dlane. Vinšujú si pokoj. Niektorí z ľudí vyzerajú ako Turci. Alebo Arabi. Improvizovanými pohybmi tiež si ctia túto udalosť. Toto vôbec nemusí byť ich viera, nehovoriac o jazyku. Boh vie. No dôležitý je jazyk, ktorým hovoria tu prítomní všetci. Dôležitá je láska k blížnemu.
Poľsko je krajina ochoty. Aspoň podľa mňa. Mladí sú tu naučení nekompromisne a s vervou, neustále dávať prednosť starším. Muži ženám. Zdraví chorejším. Automaticky a všade. V autobuse. V kostole. U lekára. Tu klapky na oči už vyšli z módy, ľudia si všímajú jeden druhého so zámerom byť pre niekoho užitočný. Učila som sa to. Po ďalšie: koniec striktných hierarchických štruktúr, lebo autobusy aj električky zastavia chodcom na prechode! Občas má každý zlý deň, preto pokladníčka na stanici na vás kričí. No nestáva sa to často. Častejšie mi pani v obchode vysvetľuje nové poľské ekvivalenty pre potraviny, sama mi zabalí nákup, ešte aj výdavok mi hodí do peňaženky. ,,Miluj blížneho“ tu existuje aj v praxi. Také to vzájomné rešpektovanie sa. Vedomie, že nie som na tomto svete jediný. Odpútanie sa od vlastnej zaujatosti a prirodzenej sebeckosti.
Poľsko je krajina, ktorej nedostatky ignorujem. Hej, pokojne, veď no a čo. Občas som nespokojná. Občas je každý. Ale vcelku sú tu moje dni krajšie ako dúhový jednorožec a rovnako tak fantastické. A je to aj vďaka ľuďom.
Lebo, ja neviem, ale ľudia tu žijú tak trochu viac (morálne) normálne...
