Kedysi som snívala o všetkom. Detailne a prehnane. O laminátových podlahách bytu s výhľadom na najkrajšie historické štvrte. O moderných líniách, dobrom pití, o vysvietenom nočnom veľkomeste, kde by večerný vzduch voňal vzruchom, no nie menej ako dnes a nie väčšmi ako zajtra. O tom, že budem mať veľa šálov a cestovať, nechutne veľa a nechutne ďaleko. A že toto všetko uživím ako Carrie Bradshaw napísaním jedného stĺpčeka do novín za týždeň, haha. Predstavovala som si krásnu presklennú pracovňu (ako v Ally Mcbeal), veľký, časopismi a výstrižkami zaprataný stôl, organizovaný chaos a nedopité šálky kávy s odtlačkami rúžu.
Sny sa živia samé. Živia sa samé až do chvíle, kým ich realita nezametie pod koberec. Tak veru.
Traja kamaráti. To musela byť nejaká kniha. Alebo film. Ten názov zosenilnel a stal sa epickým a zakaždým mi hučal v ušiach keď som si predstavila nás troch. Magda, Tibor, Betka. Chvíľu sme spolu dospievali, pili litre vína, ktoré sa nachádzalo na najspodnejších regáloch a bez strachu si prezrádzali svoje predstavy o živote. Presklenné kancelárie. Chaty v kopcoch. Cesty po Albánsku. A ja som si písala vymyslené príbehy z budúcnosti, osobnú futuramu o tom, že hoc ako ďaleko budeme žiť svoje vysnívané životy, neprestaneme pestovať spoločnú lásku k vínu a priateľstvu.
Naše sny stoja a padajú na tom, ako veľa sme im ochotní obetovať. Ako veľmi po nich túžime a ako veľmi k srdcu si berieme protiveň okolia. V snoch si dovoľujeme rátať s prízrakmi, ktoré sa nenachádzajú v našej prítomnosti, ale radi by sme ich videli v našej budúcnosti. Rátame však s tým, čo máme už dnes aj v našich zajtrajškoch? A či ráta zajtrajšok vôbec s nami?
Tibor zomrel.
Rakovina.
Jeho súhvezdie snov sa za rok zrazilo na jediný.
Pre nás ostatných to znamenalo, že sme stiahli hlavy z hviezd, vyprášili čiapky snov a viac začali pozerať viac do zeme. Ak si nedáme pozor, život veľmi rýchlo zvädne. Všetky ťažkosti, povinnosti, veci, ktoré sa od nás očakávajú, všetky bolestivé zranenia, ktoré nás postretli, nás jedného dňa prerastú a už nebude čas alebo dôvod na snívanie. Alebo chuť. Odvaha. Sama som po čase precitla, ako dlho som po ničom nezatúžila. Tak smiešne s nádejou, prirodzene a bez obáv.
Čokoľvek máme vo svojich predstavách a akokoľvek uletene či reálne práve v tejto chvíli žijeme, čistá realita je iba naša minulosť. To, čo sa stalo. Pretože minulosť si nijakovsky nevysnívame späť. Čo ako dlho by sme spali. A keď nás život kopne, opatrne sa pýtame, čo s budúcnosťou, takou, o ktorej vieme, že už nikdy nebude. Čo s dlaňami, ktoré už nikdy nezovrieme.
Niektoré veci sa nedajú urýchliť- ako budúcnosť, o ktorej snívame, iné sa nedajú spomaliť. Ako choroby, ktoré nás dlávia. V oboch prípadoch však platí jediné. Veriť. Musíme to aspoň risknúť. Zas a znova. Sny sú potravou pre dušu. Akú by sme mali nádej na lepšie zajtrajšky, keby nám nebolo dovolené v ne dúfať. Čo by nás v zdraví či v chorobe držalo pri živote?
Nezanevrime. Snívajme veľa, dúfajme, verme, želajme si. Rýchlo, tu a teraz, kým sa naše dlane môžu dotýkať.
