,,Čo si myslíte o stvorení sveta? Bola Mária panna? Existuje Boh vôbec?" Padali otázky. Chcela som dopiť a vypadnúť, ale rodičia ma učili taktnosti... V tej krčme Pánu Bohu za chrbtom sa mi podarilo úspešne vyhnúť všetkým otázkam na telo. No doma som sa zamyslela. Zamyslela som sa nad tým ako už miliónty raz a odpovedala si aspoň sama pre seba. Hoci v otázke o Bohu, v tej mám jasno už dávno.
Púšťať sa do debaty o Bohu je ako beh na dlhé trate pre chromého. Nikdy nie ste v cieli - milión otázok produkuje milión odpovedí a naopak. Neraz som sa dostala do, dajme tomu, konfrontácie s ateistom, jehovistom. Neraz som sa cítila ako zbitý pes, lebo som nevedela správne argumentovať a odôvodniť PREČO a ČOMU vlastne verím. Vravela som si: ,,Bože, aké ťažké je si ťa zastať." Mnoho krvi sa v histórii prelialo kvôli moci a náboženstvu. A keď nie kvôli moci a inokedy kvôli náboženstvu, tak potom kvôli Cirkvi, ktorá má moc. Nepoznám všetky detaily dejín, nepamätám každé slovo Písma... Sú fakty, sú omyly, za ktoré sa Cirkev ospravedlňuje, že ich spáchala a ktoré i ja, ako príslušník Cirkvi odsudzujem a považujem za chybné. No predsalen - Cirkev je božsko - ľudské spoločenstvo. A ľudia, hoci v mene Boha, chyby robia.
Ja viem, prečo verím JA. Viem, čo mi viera dáva a nezanevriem na ňu ani preto, že Križiackych výprav sa účastnili deti, ani preto, že vo Vatikánskej banke sa deje niečo nekalé... Nie som voči tomu ľahostajná, trápi ma to, hľadám odpovede tak, ako sa snažím zodpovedať si otázku začiatku sveta. O počatí Panny Márie, o Márii Magdaléne, o zakázaných Aristotelových knihách. Tiež sa pýtam - koľko nám toho Cirkev tají, kde je pravda? ... No toto všetko je pre mňa druhá koľaj.
Som kresťan - katolík, verím v Boha, Svätú Trojicu. Moja viera nikomu neubližuje. Verím, pretože keď vstúpim do chrámu, je to akoby som zavítala do domu starého priateľa. Tam môžem nechať všetky svoje starosti, tajomstvá, sňať bremená. Tam môžem prosiť, pohladiť ducha, očistiť dušu z hrdze. Tam cítim pozitívnu energiu, ktorá ma celú objíma, pokoj, čo sa mi valí do srdca. A o tejto energii budem ťažko rozprávať ateistovi, budhistovi, hoc i kresťanovi, ktorý má vykonané všetky sviatosti, no necíti to tak. Sú ľudia, ktorí sa budú s Vami do krvi hádať o Cirkvi, no nepustia Boha do svojho domu. Títo ľudia na to, aby uverili, potrebujú fakty, vysvetlenia. No láska k Bohu sa nedá vysvetliť slovami. Rada by som našla menej otrepanú vetu, ale je to tak.
Preto sa po skúsenosti - že téma viery je, bohužiaľ, ako mínové pole, nepúšťam do hrdinských, mudrlantských debát o Bohu. Nie som ten typ človeka, čo potrebuje presvedčiť, že jeho VIERA je jediná. S porozumením si rada vypočujem aj názor ateistu, aj pohľad Jehovistu... Ale nesúdim. Nekritizujem, nepoúčam. Necítim sa byť hodná. Pretože je to každého veľmi citlivá a osobná vec. A ja to chápem, lebo je citlivá i pre mňa. Kedysi mi šlo veľmi o to, zastať si svoju pravdu, obhájiť si svoju vieru. Lenže slová - sú vec ľudská. Slovami nie vždy presne vyjadríme to, čo cítime. A je nanajvýš zložité rozprávať o pocitoch neznámemu človeku - o pocitoch voči Bohu ani nehovoriac.
Preto vždy odpoviem, že verím. Viem prečo, v čo verím, a čo mi viera dáva. Možno v budúcnosti nezabránim slovným súbojom na túto tému... Človeku by však predsa malo ísť najmä o to, aby za jeho vieru nehovorili iba slová, lebo tie často nestačia, ale aby jeho život bol zrkadlom jeho viery.
