Tento týždeň začal sviatkom, ktorý má osobité a nezastupiteľné miesto v našich novodobých dejinách - 17. november je oslavou slobody, pripomienkou a vyjadrením vďaky tým, ktorí za ňu priniesli veľkú obetu. V tomto roku mal tento dôležitý deň trpkú príchuť. Jednak kvôli zrušeniu dňa pracovného pokoja, ale aj kvôli nedobrému stavu našej vlasti. Zrušenie dňa pracovného pokoja ukázalo mentálny stav súčasnej vládnej koalície a charakter a vzťah Roberta Fica a jeho partnerov k demokratickým princípom.
KDH je hnutím, ktoré hrdo nesie odkaz Novembra ´89. Aj preto, lebo sme vznikli na základoch odvážnych ľudí, ktorí sa nebáli postaviť čelom komunistickej totalitnej moci alebo sa v tichosti zapájali do zápasu o slobodu v podzemných tajných štruktúrach.
Aj napriek nepriaznivému počasiu bolo potešujúce vidieť desaťtisíce ľudí, ktorí svojou prítomnosťou na námestiach po celom Slovensku prišli ukázať, že si slobodu a demokraciu vážia, a že si ich nedajú vziať. A to je silný odkaz pre každého, kto si myslí, že naše miesto nemá byť v EÚ, či NATO, ale medzi nedemokratickými režimami.
U nás, v KDH, oslava sviatku Novembra ´89 v Bratislave začala ako každý rok na pietnej spomienke na obete komunistického režimu, ktorú organizuje Konfederácia politických väzňov Slovenska pri pamätníku Brány slobody na Devíne. Vzdali sme tu ,položením venca, úctu tým, ktorí obetovali častokrát aj to najcennejšie – vlastný život za slobodu. Po Devíne sme zamierili na cintorín do Vrakune, kde si každoročne členovia a sympatizanti Kresťanskodemokratického hnutia spomíname na tých, pre ktorých bola sloboda tou najvyššou čnosťou. Odtiaľ sme sa pobrali na námestia naprieč Slovenskom osláviť slobodu, ale aj prejaviť obavy z trajektórie, ktorou súčasná vláda ťahá našu krajinu. V Bratislave sme zakončili oslavy ďakovnou svätou omšou v Dóme sv. Martina. Po nej sme sa presunuli na Rudnayovo námestie, kde sa k nám prihovorili ľudia, ktorí aktívne viedli náš zápas o slobodu alebo boli priamo účastní historických chvíľ spred 36 rokov.
Nie je náhodné, že aj pri Bráne slobody v Devíne, kde naša spomienková púť začala, aj na Rudnayovom námestí, kde sme ju uzatvárali, rečnil o.i. aj pán Branislav Borovský, ktorý bol v roku 1985 (vtedy študent) odsúdený zločinným komunistickým režimom na 14 mesiacov odňatia slobody. A to za „zločin“ prenášania biblií a duchovnej literatúry. Tak symbolicky Branislav Borovský uzavrel kruh spomienkových akcií k sviatku Novembra´89 v Bratislave.
A prečo to spomínam? Pri pamätníku obetiam komunistického režimu na cintoríne vo Vrakuni, som o.i. povedal:
„Sloboda a demokracia, pre niekoho len slová - pre nás znamenajú, o to viac v dnešný deň, obrovský kus hodnotnej práce, ktorú za nás odviedli tí, ktorí nabrali odvahu a vzopreli sa komunistickému režimu.
Odvaha tých, ktorí stáli na námestiach, či už počas Sviečkovej manifestácie v marci 1988, ale aj v Novembri 1989 bola väčšia ako strach z toho, že môžu prísť o svoju prácu, že ich neprijmú do zamestnania alebo do školy, ktorú si vysnívali.
Ja si živo pamätám a spomínam na to, ako nás v 80-tych rokoch, mňa a môjho brata, otec pravidelne brával na Mariánsku horu v Levoči. Otec, ktorý tento rok odovzdal dušu Stvoriteľovi, patril medzi hlavných organizátorov púti v Levoči, kde sa pravidelne začiatkom júla zhromaždilo aj vyše 200 000 ľudí. Prišli, lebo sa nebáli verejne prejaviť svoju vieru, aj keď im hrozili represálie. A my sme každý rok, vždy, celý máj a jún chodili popoludní po škole, pripravovať toto veľkolepé podujatie, ktoré malo silný duchovný ale aj občiansky rozmer. Režim sa týchto pútí nesmierne bál. O počtoch odvážnych ľudí reportovali zahraničné médiá.
Nebolo to jednoduché. Bolo tam veľké množstvo eštebákov, ktorí si nás fotili. Mne to vtedy, ale, pripadalo samozrejmé a až s odstupom času, keď sme si po Novembri 1989 postupne začali skladať všetko dohromady, sme si uvedomili, že sme boli súčasťou podzemnej cirkvi - hoci my sme to robili verejne.
Pripadalo mi samozrejmé, že sme večer po omši chodili skladať na biskupský úrad, ktorý nebol obsadený biskupom, samizdaty. Až po čase sme sa dozvedeli, akej širokej disidentskej siete sme boli súčasťou. Siete spolupráce mnohých s jedným cieľom - stať sa slobodnými. A to ostalo vo mne ako odkaz tej doby - začať robiť dobré veci bez toho, aby nám to pripadalo ako niečo zvláštne a výnimočné.
Aby boli permanentnou výbavou každého jedného z nás.
Aby sme si uvedomovali, že takto je to normálne, prirodzené - nebáť sa robiť dobré veci.
Dnes na námestí, už o pár hodín, budú stáť rôzni ľudia.
Budú tam aj tí, ktorí chodia do kostola, aj tí, ktorí možno budú mať pripnutú dúhovú vlajku. Možno tam budú bývalí komunisti. Budú tam liberáli, či progresívci. A ktovie kto každý. Nie vo všetkom sa s nimi zhodneme. V niečom sa veľmi rozchádzame. To isté sa dialo aj v Novembri 1989. Nie s každým sme sa zhodli. Boli tam ľudia, s ktorými sme absolútne nesúhlasili. Boli tam ľudia, ktorí predstavovali ten strašný komunistický režim - bývalí komunisti a eštebáci tam stáli - áno aj na tribúnach stáli, aj pod tribúnami s ľuďmi, ktorí boli prenasledovaní a mnoho trpeli. Aj taký obraz vytvoril November 1989. Ale sloboda, po ktorej sme túžili, nám umožnila stáť tam jeden vedľa druhého.
A toto by malo platiť aj dnes. Vidíme, kam ženie súčasný premiér Slovensko. Hodnoty používa ako klišé, či dekoráciu alebo kulisu.
Nemôžeme si nechať uniesť našu krajinu. Hodnoty, o ktorých rozprávame nielen tu, ale aj na mnohých iných miestach, musíme aj žiť.
A vtedy sa stanú oporou krajiny.
A na tom nám všetkým záleží.
Ďakujem vám, že aj vy ste stále nositeľmi týchto hodnôt a prinášate ich všade tam, kde je to potrebné. Všade tam, kde je zneužívaná moc, či politická funkcia.
Niekedy možno iba kriedou, niekedy hlasom, niekedy tichým protestom, ale vždy tak, aby sme dali najavo, že sloboda a demokracia sa nedá ukradnúť, nedá sa kúpiť, dá sa iba chrániť. A sloboda vždy znamenala aj zodpovednosť.“
November ´89 má spájať, nie rozdeľovať. Toto je hlavný odkaz dní, keď sa rodila novodobá história slobody a demokracie. A toto nám nikto a za žiadnych okolností nemôže vziať.
„Poďte s nami!“
