Je utorok. Znova práca. Znova ten istý kolobeh...
Konečne teplo. Sedím na balkóne a rozjímam. Držím v ruke rozbitý pohár. Nie nie som poranená...Črepiny vraj prinášajú šťastie.
Zrazu sa prichytím pritom ako si cez polámané kúsky skla prezerám oblohu. Aká krásna nekonečnosť obnažená svetlom a malými muškami... Koľká nádhera, akú toľko ľudí nevidí...
Hviezdy spolu vytvárajú rôzne obrazce...aká krása...prečo človeka nikdy nenanášajú do života farbou? Červenou, ružovou, žltou...
Asi to tak niekto hore robí, ale po čase začneme stekať. Chceme odísť. Opustiť všetko pretože sa nám momentálne nedarí a naopak ak je všetko v poriadku, usmievame sa na ľudí len tak...a oni si potom myslia či sú normálny. Aj mne sa občas stáva, že sa prichytím pritom ako sa usmievam na úplne cudzích ľudí. Niekedy venujem zo svojho úsmevu, len tak tete ktorá predáva v stánku noviny. Viete ako ju taká maličkosť občas dokáže potešiť?
Sledujem ako v tom skle svietia hviezdi. Stojím ako blázon na balkóne a mám chuť z neho zoskočiť. Ľahnúť si na trávu, položiť sklíčko k oku a ďalej sledovať hviezdy...Pozerať sa ako nerušene stoja na svojom mieste a ani sa nepohnú. Sú skvelé...Vyrozprávať im všetko čo sa mi za dnešný deň stalo...
Len tak sa usmievať na nebo (a pri prichytení sa v tomto stave sa kľudne nechať odviesť do blázinca..)
Sledovať všetko navôkol cez sklíčko pokým sa nezlomí. Nepoláme na ešte menšie kúsky...
A zaspať v objatí hviezd a ich tepla....






