Kus môjho chleba, možno práve kôrka z neho

Možno vám prirástol k srdcu niektorý pracovný problém, ktorý v „nepríjemnej“ pracovnej dobe riešite. Kto z nás sa teší ráno do práce? Kto by nechcel voľno?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ja mám taký pracovný problém v podobe jedného žiaka. Môžem sa v práci roztrhať koľko chcem, nevypiť v práci kávu, nestihnúť na záchod, ale všetko moje úsilie zmaže nie on, ale to ako ho ľudia v práci okolo mňa berú. Hodnotia vždy triedu podľa najhorších žiakov.
Kto vidí tých dobrých, kto vidí tie pozitívne stránky? Pozitívne stránky života vidím výlučne na blog.sme, lebo módou je opisovať ich. To krásne, čo máme v živote, akoby sme mali len to.
Ja to v práci nemám! Mám, pokiaľ ide o mňa, o kolegyne, skôr o medziľudské spolunažívanie medzi dospelými – učiteľmi. Málokedy počujem, aby sa učitelia rozplývali nad žiakmi a nad tým, čo dosiahli. Proste to vyzerá, akoby ste sa chválili, keď rozprávate o radostných stránkach alebo nápadoch v práci. Skôr vám aj učitelia tolerujú, keď rozprávate o čomkoľvek, než len o práci, pokiaľ nekritizujete, to môžete. Možno chcú skôr počuť, že máte problémy, myslím si, že je za tým aj prirodzená rivalita medzi učiteľmi, možno aj strach o miesto, keby som vyzeral horší.
Zvykla som si na to. O práci v práci mlčím, o tom môžete len s najbližšími, aj sa posťažovať, alebo pochváliť, alebo rozohniť.
No najviac ma trápi, keď učitelia vidia na žiakoch, len to horšie, lebo to prečnieva a viac upútava pozornosť. Nevidia celý rad dobrých žiakov, to ma byť samozrejmosť. Keď chcem nadiktovať do rozhlasu čo najviac mien na pochvalu, povie mi kolegyňa: „Kto to ma písať, prepisovať?“ A sme za to vôbec platení? Ako ľudia?
Nie sme, ale to mi nebráni, byť akosi človekom, ktorý by ten zoznam nadiktovať chcel.
Mám agresívneho žiaka, mám to na papieri. Taký malý Quasimodo, už som spomínala. Nie taký škaredý, ale tak enormne tučný a nesympatický a ešte k tomu aj agresívny. Môj najväčší, skoro najväčší a živý pracovný problém. Aj dnes ma potrápil. Každý ho pozná, pritom doteraz nepoznajú celú desiatku mojich podľa mňa vzorných žiakov, tých je proste veľa a tí sú samozrejmí. Mne sa ani tí samozrejmí nezdajú, častokrát obdivujem ich úsilie, aj od malého žiaka si môžete zobrať príklad o postoji k práci a povinnostiam. Veru, často by som povedala dospelým, ale to by ich skôr urazilo, že možno ani rodičia nie sú takým vzorom pre deti ako by mohli byť rodičom ich deti. Kto vie, či oni tak v práci usilovne pracujú? Veru, možno aj ja by som si mohla brať zo svojich vlastných žiakov príklad.
Ešte aj hádky medzi sebou vedia riešiť niekedy ľudskejšie, keďže sa stále vidia ako rodičia tých žiakov, ktorí sa navzájom nevidia a niekedy mám pocit, že by cudzie deti aj roztrhali. Keby boli všetky ich, videli by to inak a nielen zaujato.
Dnes ma potrápilo to, že vraj niektorí bežali dolu schodmi a ten najväčší drgol kolegyňu. Isteže, kam tento svet speje, keď toto budeme tolerovať. Ale ja toho žiaka nezmením zo dňa na deň a už vôbec nie v prostredí, kde bude cítiť, že každý uvidí hlavne len jeho zlé vlastnosti ako keby celý zlý bol.
Napríklad mi povedali, nenechávaj ho v triede, izoluj ho, veď je ostatným nebezpečný. No ja cítim, že toto jeho agresivitu nezmení, keď sa bude cítiť vylúčený a vyradený. A všetko moje úsilie je vraj len moja slabosť nevedieť s nim správne zatočiť.
Mnohá výchova totiž vyzerá tak, ako mračno, ktoré kdesi nad hlavou pláva a úplne bez zmyslu, bez smeru, bez záujmu sa náhodne vyprší ako pri nečakanej búrke.Dostáva nezmyselné tresty, krik, vysvetľovanie, ktoré mu nič nehovorí, lebo v nich cíti len nesúhlas so sebou, nie však ciel. Ciel, ktorý by bol niekde blízko a preňho dosiahnuteľný.
Nevysvetľovala som mu toľko ako inokedy iným, už týždne ho len ukľudňujem v novom prostredí. A nie je už to výhra, že myslím si, že už pochopil, že v lepšom než predtým? Nie je už to cesta?
Myslím si, že nedá sa prerobiť agresívny človek zo dna na deň, ani keď je malý. A individuálny prístup mnohým tak malo hovorí. Napríklad to, že keby som so zápalom rozprávala ako sa už za tie dni, hoci len pre mňa zmenil v našej triede, mysleli by si asi, že som šiši, keď ešte z tohto sa radujem. Veď je to žiak, čo sa rúti po chodbách! Proste nemôžem byť všade. A nie pri každej ruke je hlava, ktorá vie o ňom viac, lebo ako sme individuálne len „šiši“ v svojich pokrokoch, to sa nerozpráva, a ktorá by ho zastavila a povedala mu opäť trpezlivo, prečo sa tu nemôže behať, lebo je tu veľmi veľa detí, a tie malé by zvalil atď... bla bla bla...
Už ani na to bla bla bla, nemáme nervy.
A hlavne, jeden nestihne mat vzťah k toľkým. Veď neľudskosť – cudzota nad nami vyhrávajú. Nebáť sa teda počuť aj o tých minimálnych úspechoch. Nie všetko sa láme len normami a trestami, keď tie evidentne už zlyhali. Asi niekde inde bola chyba. Aby to mračno, plné bleskov, malo aj smer alebo blízky ciel.
Myslím si, že všetci cítia, že len norma ešte záujem nie je. Neznamená záujem.

Mária Malinová

Mária Malinová

Bloger 
  • Počet článkov:  356
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mám väčšinou menšinové názory. Zoznam autorových rubrík:  VzťahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu