Babička bola milá, usmiala sa na mňa, bola zjavne rada, že má konečne nejakú spoločnosť. A ja že mám miesto na sedenie. Otvorila som noťas, pripojila sa, dala na uši slúchatká a viac som nevnímala okolitý svet. Preberali sme s mamou všetko možné, od chlapov cez varenie (ktoré nepraktikujem), počasie, choroby až naspäť k chlapom a zas dokolečka dokola. Medzitým som si pár krát všimla, že babička sa mi snaží niečo povedať, tak som zložila slúchatká a hovorím jej „Teta, ja práve volám s mamou, ja Vás nepočujem!" a pokračovala som v taľafatkovaní. Babička si rozprávala ďalej, občas monológ prerušila krátkym spánkom zrejme zapríčineným pivkom, ktoré popíjala. Ja som jej sebecky nevenovala žiadnu pozornosť, akurát som raz naschvál mykla stolom, aby som sa presvedčila, či ešte žije (pri spánku sa jej vôbec nehýbala hruď, akoby ani nedýchala). Babka ma však dobre znervózňovala. Hovorím mame: „Bohvie, čo si tá chudera stará rozpráva, asi ani poriadne nevie, kde je a čo robí".
Keď som sa vyrozprávala s matkou a dochádzala mi už aj baterka, začala som sa zberať na odchod. Usmiala som sa na babičku, spokojná z dobrého rozhovoru a šťastná, že už odtiaľ idem preč. Keď som sa dvíhala, babička ma chytila za ruku a hovorí „Děkuji Vám děvenko za milý rozhovor, už dávno jsem si s nikým tak dobře nepopovídala". Úplne som ztuhla od hanby, ale zmohla som sa len na trápne „Nie je začo, rado sa stalo" a zdrhala som domov. Celou cestou som si vyčítala, ako som mohla byť taká sebecká, že som sa zmohla len na to, aby som babku upozornila, že ma vyrušuje. Ani ma nenapadlo sa jej spýtať, ako sa má, alebo či niečo nepotrebuje. Dosť úbohé. Jediné, čo ma utešovalo bol fakt, že babička žila v presvedčení, že som posledné dve hodiny venovala iba jej. Urobila som dobrý skutok bez toho, aby som o tom vedela. Ale dobrý pocit z toho nemám. Nabudúce sa s babičkou naozaj porozprávam, keď ju stretnem. Teda keď tam ešte príde...
Zdroje a fotografie: