Nepíšem tento článok ako človek, ktorý nad prokrastináciou zvíťazil. Píšem ho ako človek, ktorý ju v niektorých prípadoch pozná až príliš dobre.
Veď vlastne, samotné písanie blogov som odkladal viac ako rok.
Nie preto, že by som nemal o čom písať. Tém som mal dosť. Nie preto, že by som nemal čas. Ak si človek úprimne spočíta hodiny strávené na sociálnych sieťach, pri videách alebo rôznych nepodstatných činnostiach, zistí, že času býva často viac, než si myslí.
Odkladal som to z rovnakého dôvodu ako mnoho iných vecí v živote. Pretože začať znamenalo vystúpiť z pohodlia.
Znamenalo to ukázať svoje myšlienky ľuďom. Riskovať, že sa niekomu nebudú páčiť. Riskovať kritiku. Riskovať, že výsledok nebude taký dobrý, ako som si predstavoval.
A tak som si opakovane hovoril vetu, ktorú pozná asi každý:
„Začnem zajtra.“
Lenže zajtra má jednu veľmi nepríjemnú vlastnosť.
Keď sa z neho stane dnes, zase sa bude dať použiť slovo zajtra.
Čím viac nad tým premýšľam, tým viac si uvedomujem, že problémom nie je samotná prokrastinácia. Tá je často len dôsledkom niečoho hlbšieho.
Tým skutočným problémom je náš vzťah k nepohodliu.
Žijeme v dobe, ktorá nám ponúka pohodlie v množstve, o akom sa predchádzajúcim generáciám ani nesnívalo.
Ak sme hladní, nemusíme variť. Ak sa nudíme, nemusíme rozmýšľať, čo budeme robiť. Ak niečo nevieme, odpoveď máme za pár sekúnd. Ak čakáme v rade, vytiahneme telefón a zabudneme, že vôbec čakáme.
Moderný človek dokáže objednať večeru, nakúpiť, zaplatiť účty, pozrieť si film a stratiť štyridsať minút sledovaním videí, ktoré vôbec nechcel pozerať, bez toho, aby opustil pohodlie svojej sedačky.
Tých štyridsať minút dobre poznám. Jednoducho otváram sociálnu sieť na päť minút a o štyridsať minút ju zatváram ako "odborník" na tému o ktorej som predtým netušil, že vôbec existuje...
A práve v tom je problém.
Náš mozog miluje pohodlie. Miluje jednoduché riešenia. Miluje okamžité odmeny.
A moderný svet mu ich poskytuje neustále.
Nemyslím si však, že cieľom života je cítiť sa neustále nepríjemne. Nemali by sme si komplikovať život len preto, aby sme dokázali, akí sme odolní. Problém vzniká až vtedy, keď sa nepohodlia začneme báť.
Keď sa mu začneme vyhýbať za každú cenu. Pretože práve vtedy prestávame rásť
Nezačneme cvičiť, pretože prvé tréningy budú nepríjemné
Neprihlásime sa na kurz, pretože nechceme vyzerať neskúsene
Nezmeníme prácu, pretože nová pozícia prináša neistotu
Nezačneme podnikať, pretože neexistuje záruka úspechu
Nepovieme niekomu, čo si naozaj myslíme, pretože sa bojíme odmietnutia
A tak čakáme.
Čakáme na správny čas
Čakáme na lepšiu náladu
Čakáme na viac motivácie
V skutočnosti však často čakáme len na to, že zmizne nepohodlie. Lenže ono nezmizne.
Keď sa pozriem späť na svoj život, uvedomujem si jednu zaujímavú vec.
Takmer všetky momenty, na ktoré som dnes hrdý, vznikli v situáciách, keď som sa necítil komfortne.
Nikdy som nerástol v momentoch, keď bolo všetko jednoduché. Rástol som vtedy, keď som si nebol istý výsledkom.
Keď som začínal niečo nové
Keď som robil rozhodnutia bez záruky úspechu
Keď som musel prekonať vlastné pochybnosti
A myslím si, že väčšina ľudí má podobnú skúsenosť.
Nikto nezíska lepšiu kondíciu tým, že čaká, kým sa mu začne chcieť cvičiť
Nikto sa nenaučí nový jazyk tým, že čaká na dokonalú motiváciu
Nikto si nevybuduje sebavedomie tým, že sa bude celý život vyhýbať situáciám, v ktorých sa cíti neistý
Najväčšie úspechy zvyčajne neprichádzajú v komfortných situáciách. Prichádzajú vtedy, keď cítime určitú mieru nepohodlia, neistoty alebo rešpektu.
Nie paniku. Nie stres, ktorý nás ničí. Ale ten zvláštny pocit, keď vieme, že vstupujeme na neznáme územie.
Práve tam vznikajú skúsenosti. Práve tam vzniká odolnosť. A veľmi často práve tam vznikajú úspechy, na ktoré neskôr spomíname.
Možno teda problémom dnešnej doby nie je to, že máme radi pohodlie. Problémom je, že sme si začali myslieť, že pohodlie je cieľ.
Pritom by malo byť len miestom na oddych. Nie miestom, kde sa zabarikádujeme a zostaneme stáť.
A tak sa dnes snažím bojovať s prokrastináciou jednoduchým spôsobom.
Keď sa pristihnem pri myšlienke: „Dnes ešte nie, urobím to zajtra.“ Snažím sa neurobiť to hneď celé. Snažím sa urobiť len prvý krok. Pretože som si všimol jednu vec.
Najťažšie býva začať. Možno nepotrebujeme viac motivácie. Možno len potrebujeme prestať utekať pred prvým krokom.
Nedávno som prišiel na ďalší spôsob, ako urobiť prvý krok a začať.
Sedel som na káve s dobrým kamarátom z detstva. Téma rozhovoru prišla aj na veci ktoré sme už dlhšie odkladali. On chcel začať pravidelne cvičiť. Ja som už viac ako rok odkladal písanie blogov. Pritom ani jeden z nas nemohol povedať, že na to nemá toľko času. Koniec koncov sedeli sme na káve...
Nakoniec sme si dali jednoduchú dohodu. On začne cvičiť a ja napíšem prvý článok. Keď sa najbližšie stretneme, povieme si, ako sme dopadli.
Nebola v tom žiadna stávka. Žiadna pokuta. Len obyčajný verejný prísľub pred človekom, ktorého si vážite. A prekvapivo to fungovalo. On začal cvičiť a ja som začal písať.
A možno práve preto nie je najväčším nepriateľom osobného rastu nedostatok času, talentu alebo príležitostí.
Možno je ním pohodlie, na ktoré sme si tak veľmi zvykli, ktoré nám každý deň nenápadne šepká:
„Dnes ešte nie. Veď zajtra bude tiež deň"...
