Tak či onak vyťukal som na klávesnici adresu spomínaného blogu, prečítalúvodný brífing a zaregistroval som sa. Všetko to trvalo ani nie celúpolhodinku a stal som sa blogerom. Šťastím celý bez seba som však akosipozabudol na podmienku zverejniť ajsvoju fotografiu. Tento problém je v mojom prípade kľúčovým, pretoževlastním tvár , ktorú nie je možné odfotiť v normálnej podobe aniv špičkovom ateliéri( Verte mi mám to overené). Táto skutočnosť teda predomňa postavila obrovský balvan. Skúšal som sa odfotiť v pracovnomprostredí, domácom prostredí a aj v niekoľkých nie celkom bežnýchsituáciách a polohách, no napriek tomu nevznikla ani jedna fotka hodnáuverejnenia. Našťastie, mám skvelých kamarátov a kolegov, ktorí prišli soskvostným nápadom pohrabať sa v súkromnom archíve a vydolovať odtiaľsnímku zasluhujúcu si skvieť sa na monitore mnohých osobných počítačov. Ja sámsom s kľudom odišiel na dovolenku, zanechal som im heslo a prihlasovaciemeno v nádeji, že keď sa oddýchnutý vrátim budem môcť písať vedľa mojejskutočnej podobizne. Aké však bolo moje zdesenie keď som sa nalogoval na svojustránku. Áno uvažujete správne, je to fotka , ktorá stále visí pod mojím menom.To čo tí sviniari vyhrabali ma skorov prvom momente zabilo. Avšak počas ich hurónskeho rehotu sa mi tá fotkaakosi zapáčila. Povedal som si , že s istou dávkou recesie snáď blog Smeráta a tak som ju tam na počudovanie všetkých nechal. Dúfam, že juprijmete zhovievavo a moje príspevky nebudete hodnotiť podľa tejto fotky.
S úctou rádoby nový bloger
meno si prečítate nad tou fotkou.