Priznám sa, že keď som si predstavil scénu ako sa dvaja policajti v našejkrčme vypytujú či niekto nenadával naMaďarov schuti som sa zasmial. Rovnako ma pobavilo aj vyhlásenie pána Packu,ktoré sa nieslo asi v tom duchu:,, ale sme im ukázali štváčom“. Nuž áno, teraz budú pri pive ,,určite“ ticho.
Nie som si celkom istý, ale táto akcia sa asi minie účinkom, hlavnedlhodobým. Proti extrémizmu sa podľa mňa nedá bojovať raziami po nalievárňach.Problém je zakorenený kdesi hlboko v nás, a čo ma prekvapuje nie lenv ľuďoch navštevujúcich putiky štvrtej cenovej kategórie. V tomtoboji by sa podľa mňa viac osvedčila iniciatíva štátu, a to ako Slovenskéhotak Maďarského. Predstavujem si ju v podobe šírenia osvetya presviedčania, že teraz žijúci Slováci už nemôžu za to ako Trianon rozdelil Rakúsko–Uhorsko a u nás by malo byť dávané na známosť, že tí Maďari, ktorýnás utláčali a bili našich prastarých otcov pretože nevedeli napočítať pomaďarsky do sto(to je mimochodom prípad môjho prastarého otca), už tiež nežijú.Jednoducho časy sa zmenili a život ide ďalej. Istý známy psychológkaratista raz na jednej prednáške vyslovil myšlienku s ktorou plnesúhlasím. Povedal :,, história má dlhé ruky.“ Myslím, že tá naša história sa zanami bude načahovať ešte dlhšiu dobu. Je však na nás či ju po tých rukáchpleskneme, alebo ju necháme nech nás škrtí ďalej.
