Anaëlle - bez lásky, ani na krok

Krátka próza o francúzskej žene, ktorú som ružou nazval.

Anaëlle - bez lásky, ani na krok
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prológ

Krátka próza písaná na pôde „Francúzskej brasserie“, kde som počas môjho pôsobenia v reštaurácii, spoznal jednu ženu, ktorá mi dávala úsmev, no neskôr aj slzy. Určite ste už čítali niekedy články o francúzskych ženách, šarme, či obliekaní. Áno, máte pravdu, tak dokonalé to môže byť. Tieto ženy majú v sebe niečo, čo nedokážem ako muž opísať, silné vibrácie ma v práci sprevádzali každý deň.

Francúzsky Gentleman

Všetko sa začalo už vo februári, keď mi môj známy napísal správu, či by som nechcel odísť pracovne do Francúzska, do jednej reštaurácie, na pozíciu úsekového čašníka za príjemné peniaze. Táto ponuka ma potešila od samého začiatku, pretože francúzština bola pre mňa nový jazyk a samozrejme aj za tie skúsenosti, či nových priateľov by to stálo. Po pár týždňoch som sa teda rozhodol a nakoniec som ponuku prijal.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

               Môj odchod bol naplánovaný v apríli, kedy som aj odletel do tejto novej krajiny. Po prílete sme ešte museli cestovať do mesta Cholet, musím povedať, že som ani nevedel, že to mesto existuje. Prvý deň som sa zoznámil s miestom, dostal som ubytovanie a nová skúsenosť sa mohla začať. Prvé dni som sa prechádzal po meste, malé uličky mi pripomínali trošku Taliansko. Navštívil som aj zopár parkov, aby som si pripomenul moju rodnú krajinu, aj keď naše lesy sa tomuto samozrejme nevyrovnajú. Rozhodol som sa, že tu občas napíšem aj nejakú poéziu, pretože je to jedna z činností, ktorá ma naozaj baví.

SkryťVypnúť reklamu

               Ľudia sa tu pre mňa obliekajú neutrálne, ale musím povedať, že majú svoj štýl, niečo ako ja.

V tomto meste uvidíte len málokoho v motýliku a košeli. Páčila sa mi ich prvá reakcia, keď som prišiel v čase voľna do práce takto oblečený. Škoda, že som si kopu oblečenia nechal doma.

               Dni v tomto meste som si užíval naplno, spoznával som každé zákutia, prechádzal sa cez parky, či v noci len tak sedel pri okne a premýšľal.     Na ďalší deň som mal voľno, tak som sa klasicky nahodil do gala a išiel som sa najesť do práce, kde som mal zabezpečenú stravu aj v čase voľna. V práci to vyzeralo byť všetko po starom, až na jednu vec. V ten deň k nám prišla nová kolegyňa „Anaëlle“, je to mladá žena s blond vlasmi, usmievavá a veľmi sympatická s dobrým zmyslom pre humor. Pamätám si, akoby to bolo dnes, pil som kávu za barom, keď zrazu išla dole po schodoch, usmiali sme sa na seba, už vtedy som vedel, že budeme dobrí kolegovia, pretože som z nej cíti naozaj pozitívnu auru.

SkryťVypnúť reklamu

Francúzska psychológia

Psychológia je časť, ktorá ma sprevádza životom, pomáha mi pochopiť osobnosť ľudí, to, ako sa správajú, myslia, aké majú priority. Keď Anaëlle začala chodiť už aktívne do práce, mohol som sa konečne pustiť do analýzy osobnosti. Vcelku je to taká zaujímavá časť, ktorú milujem, pretože snažím sa spoznať každú časť danej osoby a pochopiť aj emocionálnu stránku. Cesta myšlienkami bola náročná, zapisoval som si každý deň do hlavy poznámky, pozeral som sa na ňu stále, občas sa pozrela na mňa a usmiala sa. Určite nevedela, že tým pozeraním si ju snažím zmapovať. Samozrejme, to netreba brať ako niečo zlé, možno som jeden z mála, čo niečo také robí, ale baví ma to.

SkryťVypnúť reklamu

Musím povedať, že francúzske ženy majú niečo v sebe výnimočné, čo som ešte v živote nezažil, ani to neviem opísať, bolo to niečo, ako keď objavíte nový svet, všade plno motýľov, vôňa ruží, jazierko a lavička, počuť len jemný žblnkot vody. Znie to trošku komicky, ale bol to naozaj pre mňa čudný pocit, ktorému som dlho neveril, až kým som to nezačal pociťovať intenzívnejšie, hlavne vtedy, keď bola blízko mňa.

Srdce v rytme     

Začal ďalší deň, vonku svietilo slnko a ja som sa práve zobudil na tej najhoršej posteli. Na očiach mi bolo vidieť, že som práve vstal, no snažil som sa aspoň tváriť sviežo. Prišiel som do práce ako zvyčajne, smeroval som rovno do kuchyne, aby som sa naobedoval. V ten deň, som sa cítil nejak čudne, akoby sa niečo zmenilo a ešte stále som nevedel, čo to vlastne je. Premýšľal som, či to je vo mne, alebo to je niečo vo vzduchu. Mnohokrát som večer zaspával a mal som pocit, že na mňa niečo dýcha, že sa na mňa niekto pozerá, možno som si to len namýšľal.

Nasledujúce dni som chodil normálne do práce, neriešil som tie zmeny, ktoré sa mi diali, bral som to, že to je len nejaký náhodný jav. Zrazu som začal pociťovať akési vibrácie v srdci. Už sa mi to párkrát stalo, keď som sa zamiloval do jednej ženy, ešte na strednej škole. Bál som sa, že sa to stane znovu, aj keď som nevedel, že kto by to mohol byť, pretože som si s nikým nepísal a keďže neviem dobre po francúzsky, tak konverzácie sú bohužiaľ náročné, čo ľutujem asi najviac.

Hovoril som vám o tej francúzskej psychológii, ktorú som si na tomto mieste aplikoval a využíval. To je ten dôvod, prečo je moje srdce stále v rytme, silno bije do hrude, pretože som mal pred očami stále tú istú a jedinú ženu, ktorá mi nedávala spať. Je to presne tá, nádherná žena, ktorú som prvýkrát uvidel na schodoch, je to Anaëlle. Zakaždým, keď prešla popri mne, rytmus srdca bol nezastaviteľný, deň išiel za dňom a ja som ju mal rád stále viac a viac, ale nemiloval som ju.

Utekal som pred myšlienkami, chcel som myslieť na niečo iné, ale nešlo to. Zakaždým, keď som zatvoril oči, videl som ju pred očami. Hovoril som si, čo sa to deje, zobuď sa zo sna, ale nezobudil som sa. Pracovný čas plynul rapídne a ja som sa snažil odvracať myšlienky, myslieť na prácu, ale skrátka bol to pre mňa problém, ostal som omámený francúzskym šarmom.

Noty smutnej piesne

Kráčal som ulicou, keď mi práve hrala jedna pieseň v hlave. Často som počúval francúzsku hudbu, pri ktorej som mohol premýšľať, bol to pre mňa oddych. Práve mi hrali noty, ktoré som veľmi dobre poznal a vytvárali mi priestor pre myšlienky o Anaëlle. Všetko sa zdalo byť krásne, ale necítil som sa vo svojej koži. Pulz nebol rovnaký, mozog prestal pracovať s časťami tela a ja som ostával nepoznaný. Noty smutnej piesne prenikavo hrali cez moje uši, miestami som sa usmial, miestami som len pohľadom ignoroval všetko na okolo. Zvuk gitary a klavíru jemne prenikali cez moju izbu, sedel som v rohu, mal sklonenú hlavu a vytváral sa mi príbeh priamo pred očami. Vtedy sa snažím vyhýbať ľuďom, snažím sa byť sám a cez to všetko, sa preniesť vlastnými silami, no nakoniec som skončil na dne jazera.

Francúzsky Šarm

Retrospektívne s vrátim do minulosti, keď som si povedal, že Francúzsko bude miesto, kde si chcem oddýchnuť, načerpať nové sily a popremýšľať o budúcnosti. Všetko to zmenil jeden jediný deň, stretnutie s Anaëlle. Nikdy by som nepovedal, že niekoho budem mať tak rád, ako práve ju. Občas nerozumiem ani sám sebe.

Počas mnohých týždňov sme sa spolu smiali, rozdávali si komplimenty. Vždy som rád za ňou prišiel a len ju pohladil po líci, možno to nie je typický skutok, ktorý sa robí medzi priateľmi, ale moje srdce v rytme mi nedokázalo učiniť inak. Milujem sa na ňu pozerať, všetka láska, ktorá mi prechádza cez oči, mi v konečnom dôsledku prináša mnoho sĺz, prúdi cez moje srdce ako vietor. V jeden večer sme išli spolu do baru aj s kolegyňami z práce, klasicky som si dal drink, v pozadí hrala hudba a miesto mi vynáralo kopu spomienok. Keď som mal v sebe už dávku alkoholu a bar sa zatváral, prišiel čas, aby sme odišli. Nebol to ničím výnimočný večer, až keď sme sa na križovatke nerozlúčili s objatím.

Bolo to silné objatie pod holým nebom, tisícky hviezd svietilo nad nami, človek niekedy potrebuje len objať, pretože aj to je znak lásky bez slov. Príjemné teplo mi prešlo po celom tele, srdce sa mi rozbúšilo na všetky strany, pustil som ju a rozlúčil sa.

Cestou sa mi premávalo v hlave, aké krásne objatie som mal po dlhej dobe, cítil som takú radosť a lásku, bola to práve ona, ktorá mi rozsvietila svetlo na hrudi. Otváram dvere a kráčam hore schodmi do svojej izby, všade je tma a úplne ticho. Sadám si na svoju posteľ a snažím sa vstrebať, čo sa vlastne stalo. Zamrzol som asi na dvadsať minút, sediac som bol stále oblečený, obutý a ak by na mňa niekto prehovoril, asi by som nereagoval.  Okolo mňa prešiel chladný vánok cez najbližšie okno, zrazu chlad do mňa vrážal všetky myšlienky, v hlave mi jazero zamŕzalo a cítil som sa na dne. Pozrel som doprava, tam bol jej úsmev, pozrel som doľava, tam boli dotyky, až na tretíkrát som sa pozrel pred seba, usmial sa a so slzami v očiach jej na dne jazera povedal, ako ju mám rád. Jemným dotykom som jej prešiel po tvári, utrel slzy a objal ju. Všetko je to len príbeh v mojej hlave, som na dne svojich síl, prišiel čas, aby som si oddýchol.

Na dne jazera

Milujem prechádzky a občas som sa šiel prejsť do rôznych parkov, ktoré toto mesto prináša. Niekedy dlhšia prechádzka len predsa pomôže, pretože človek si nájde čas pre seba a bol to v podstate môj relax. Mnohokrát som prešiel cez menšie jazerá, páčilo sa mi to prostredie, všetko vyzeralo ako miesto, kde by ste chceli stráviť romantickú prechádzku. Počas chôdze som si písal riadky prózy do hlavy, premýšľal som o tom, ako to bude pokračovať a ako by to malo skončiť. Veľakrát som sa ocitol na dne svojich síl, keď som pociťoval iba slzy v očiach, bol som ako na dne jazera, pretože som nemal dostatok síl vyplávať na povrch.

Pamätám si, akoby to bolo včera, keď som sedel po práci s kolegami a rozprávali sme sa. Kamarát sa ma opýtal, či sa niečo deje. Povedal som mu, že som smutný, pretože píšuc prózu o Anaëlle, mi dáva silné emócie, ktoré nedokážem v sebe dlhodobo udržiavať. Skoro som sa tam rozplakal. Rozhodol som sa, že odídem na izbu si ľahnúť, bol som unavený a necítil som sa vo svojej koži. Prešiel som pár metrov a posadil som sa na menší schodík, vravím si, že chvíľu ostanem sedieť pod nebom a potom pôjdem.

Zrazu sa mi pustili slzy, ktoré som nedokázal zastaviť. Pociťoval som bolesť na hrudi, tvorili sa mi rany po chrbte, jazero zamŕzalo, myšlienky ostávali nepoznané a ja som potichu kričal, prečo sa mi to deje, čo sa stalo. Nerozumel som svojmu správaniu, nerozumel som už ničomu, akoby som to nebol ani ja. Bojoval som s emóciami, chcel som prestať plakať, chcel som prestať, ale nešlo to. Úsmev, ktorý som kedysi mal, v sekunde zmizol. Sediac na schodíku, som si zapol mobil a mal som tam správu od Anaëlle. Napísala mi, prečo sa neusmievam a čo sa so mnou deje. Nevedel som, čo jej na to napísať, tak som len odpísal, že je toho na mňa veľa a už to nezvládam. Posledné, čo som chcel, aby vedela, že mám slzy kvôli nej, čo v konečnom dôsledku jej môže byť jedno, ako sa momentálne cítim, ale je pravda, že bola jedna z mála, ktorá vždy prišla za mnou a zaujímalo ju, ako sa cítim, možno aj preto som v nej videl úžasnú ženu, ktorá má emocionálnu inteligenciu.

Anaëlle         

           Každý riadok novej kapitoly, sa zdá byť ťažší a ťažší. Napísať to presne tak, ako to práve cítim, nie je jednoduché. Stretol som úžasnú ženu na druhej strane sveta, o ktorej sa mi ani nesnívalo. Doslova moje srdce bolo jej prítomnosťou liečené  a v deň odchodu sa všetko stratilo. Bolesť a rany, ktoré sa prestali hojiť, miestami som smutný, že všetko sa končí a na druhej strane sa snažím usmievať cez riadky tejto prózy. Žena, ktorá mi dala veľkú lásku, úsmev, mnoho sĺz a nespavosti. Niekedy by som najradšej neexistoval, navonok som chodiaca silná osobnosť a vo vnútri horí každý kúsok zo mňa.

          Posledné riadky tejto krátkej prózy, píšem 28. septembra na území Francúzska. Červené ruže, ktoré sú znakom lásky, som práve dnes dal Anaëlle, nič silnejšie som nezažil, obzvlášť, keď ste na konci svojej cesty a čoskoro sa vrátite späť tam, kde je život iný, kde sa ľudia k sebe nesprávajú tak, ako tu.

         So slzami v očiach som sa ocitol v tmavej izbe, kde som prežil svoj krátky čas. Spomínam na to, ako som ju objímal, ako som videl jej úsmev, ako som mal vždy potrebu sa jej dotýkať a najviac mi je ľúto to, že ju nikdy nebudem môcť mať pri sebe.

Epilóg

               Krátka próza o Anaëlle je takmer u konca, prišiel čas, aby som sa vrátil domov a všetko tu zanechal. Prežil som opäť ďalšie obdobie, keď sa do môjho srdca dostala žena, ktorú by som dokázal nadovšetko milovať, ale život to zariadil inak. Jedna z najhorších vecí v živote je, keď by ste dokázali milovať, ale láska končí ako neopätovaná. Láska je silnou časťou nás všetkých, či už je to v rodine alebo skrátka ju dokážete rozdávať navôkol. Niekedy človek sa musí vzdať niekoľkých svojich cieľov, niekedy musí človek padnúť na úplné dno, aby pochopil mnohé veci v živote. Všetko začalo príchodom do mesta Cholet, neskôr prácou, až nakoniec som ostal očarený francúzskym šarmom. Láska ostane navždy neopätovaná, ale aj vzhľadom na to, že sme od seba stovky kilometrov, nikdy nezabudnem na niečo tak krásne, čo ma stretlo. Posledné vety, poslednej kapitoly ostávajú pre mňa, že bez lásky, ani na krok.

Marek Košík

Marek Košík

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Zdravím, mám 23 rokov, bývam na strednom Slovensku. Píšem básne, prevažne o láske k ženám v slovenskom jazyku, ale snažím sa aj v talianskom. Mnoho básní som začal písať počas strednej školy, kedy to moje vnímanie prechádzalo na okolitý svet. Začal som premýšľať, prečo sa niekto chová tak, ako sa chová. Od mojich 15. rokov som začal sledovať medziľudské vzťahy, správanie žien a mužov vo všeobecnosti, aj vo vzťahoch. Rád filozofujem, pozerám sa na hviezdy a nepohrdnem ani pohárom dobrého vína. Dúfam, že sa Vám moja poézia bude páčiť a som rád, za akúkoľvek odozvu, či už tu alebo na inej sociálnej sieti. Všetkým prajem pekné čítanie a vneste sa do príbehov, kde je mnohokrát smútok, ale aj láska, pochopenie a hlboké cítenie. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

735 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

63 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

44 článkov
SkryťZatvoriť reklamu