Jeden večer som tak sedel v mojej izbe, bola veľká tma a ja milujem noc, patrím medzi ľudí, ktorí sa skôr zaraďujú medzi nočné sovy, ani vlastne neviem prečo, ale skrátka mám rád, keď všetci v dome spia a ja pociťujem také ticho a pokoj, kedy môžem myslieť na rôzne veci, či už píšem básne alebo len tak premýšľam o zmysle života. V mnohých mojich básňach som spomínal, že pod hviezdami píšem riadky. Niekomu sa to môže stať čudné, že človek sa snaží prehovoriť s niečím takým, ako je práve nebo.
Moja osobnosť sa delí na dve časti. Jednou časťou vo mne vrie život introverta a v tej druhej, život extroverta. Keď som niekomu vysvetľoval, že naozaj som taký a že jednoducho, nedokážem stopercentne určiť, ľudia sa po mne pozerali, akoby som bol blázon. Viac menej, je to jednoduché. Milujem samotu a ako každý muž na zemi, svoje problémy si riešim sám, pokiaľ nepožiadam o pomoc niekoho blízkeho. Možno raz napíšem aj časť o tom, že protiklady sa priťahujú, ale teraz späť k téme. Som tajomný človek, nepotrebujem, až tak spoločnosť, ale zase, ak príde príležitosť, nechýbam niekde v bare, či na tanečnom parkete. Ťažko sa to vysvetľuje, ale určite nie som jediný, kto sa tak cíti a radí sa medzi tieto dve časti.
Vrátim sa späť k tomu, že prečo hovorím o tom, keď hviezdy prehovoria. Určite sa nájdu ľudia, ktorí robia veci, ktoré prídu nenormálne pre iných, akoby ste boli psychicky narušený človek, keď hovoríte niekomu o tom, ako sa každý večer rozprávate s hviezdami. Ak, to takto napíšem, aj mne to príde ako dosť nepravdepodobné.
V čase, keď som bol zamilovaný do jednej ženy, ešte cez strednú školu, som hľadal východisko z mojich problémov, či hľadal som riešenia ako sa z toho dostať. Sedel som na svojej stoličke, v izbe som mal hrobové ticho a cez okno som sa pozrel na nebo. Ani neviem prečo, ale niečo mi v hlave hovorilo, že by som mal skúsiť, sa porozprávať sám so sebou a aby mi to neprišlo, až tak hlúpe, pozeral som sa na hviezdy, veľmi rád som pozoroval, hľadal malý či veľký voz a teraz som sa s nimi začal aj rozprávať. Raz som sa pozrel hore a opýtal som sa jednu otázku, pri ktorej som pozeral na jednu hviezdu, ktorá svietila veľmi slabo a aby som sa presvedčil, povedal som po otázke, že nech sa rozsvieti aspoň trochu, aby som tomu veril, že ma počuje. Určite si teraz hovoríte, že som blázon, ale ono to dosť pomáha, typy introvertov to určite pochopia, či ľudia, ktorí milujú pozeranie sa na hviezdy a nebo.
Po mojej otázke, sa tá hviezda náhle rozsvietila. Nepochopil som, čo sa vlastne stalo. Povedal som si, že to bola asi iba náhoda a v momente, keď som dopovedal moju otázku, sa náhle rozsvietila. Položil som tú otázku znovu a niečo mi v mojej mysli hovorilo, že čo mám spraviť, aby som sa cítil lepšie.
Rozhodol som sa, že to urobím. Potreboval som ukončiť moje city voči žene, ktorú som miloval dva roky, také silné emócie, puto, sa mi ešte nestalo. Vždy som pri nej horel, srdce mi búchalo ako na bicie na rokovom koncerte, začal som sa potiť a dúfal som, že to prestane. Retrospektívne sa vrátim ku hviezdam, tie mi dali návrh v mojej mysli, aj keď možno som si to vtedy iba namýšľal a jednoducho ma to v tom momente napadlo, keď som sa pozeral na nebo. Dostal som nápad. Zbavím sa zamilovania jednoducho. Napísal som zamilovaný list pre ňu a na druhý deň som si dal objednávku v kvetinárstve na 11 ruží. Toto číslo nemá žiadnu symboliku v našom priateľstve, ale prišlo mi to, ako najlepší nápad, dať najavo, že som to vždy myslel s ňou vážne.
O dva dni, som prišiel do školy a list spoločne s ružami som nechal na recepcii. Napísal som jej správu, že niekto jej nechal balík a nech si ho vyzdvihne. Za ten čas, som ja prišiel domov, s pocitom, že som urobil najviac, čo som mohol. Nič neľutujem a nič z toho som nemusel urobiť, ale vnútorný pocit mi vravel, že aj keď nič nezískaš, minimálne si jej dal najavo, čo si k nej cítil.
Ešte v ten večer, keď som šiel do postele, pozrel som sa na nebo, opäť ich tam bolo viac než tisíc a iba som im jemne poďakoval, že to pomohlo. Neviem, prečo ma to napadlo a ako je možné, že toto pomohlo, ale som rád, že som sa z toho dostal. Odvtedy píšem verše a všetky emócie, dávam na papier, či už sú zo života priamo, alebo nie, za každou básňou sa skrýva príbeh rovnako ako za mojimi prózami.
Odvtedy prešlo už pár rokov, ostali sme priateľmi a k tomu ešte je súčasťou mojich básní, ktoré boli písané presne v čase, keď to všetko bolo ešte čerstvé a hlavne pamätajte, hviezdy z Vás neurobia bláznov, ale ľudia áno.
Láska niekedy bolí, hlavne tá úprimná.
