Nie je najväčším problémom to, ako si nastavil príjem jeden konkrétny človek. Väčším problémom je, že slovenský systém už roky vytvára situáciu, v ktorej je pre mnohých ľudí výhodnejšie nebyť zamestnancom. A potom sa čudujeme, že ľudia hľadajú spôsoby, ako sa vysokému daňovo-odvodovému zaťaženiu vyhnúť.
Keď pravidlá nútia ľudí optimalizovať
Buďme féroví. Ak niekto využije možnosť, ktorú mu zákon umožňuje, nie je automaticky podvodník. Podnikatelia, živnostníci či majitelia firiem nesú vlastné riziká. Nemajú istotu výplaty, často investujú vlastné peniaze a nesú zodpovednosť za výsledok.
Ale otázka znie inak:
Je normálne, aby bol rozdiel medzi jednotlivými formami práce taký veľký, že človek s rovnakou odbornou hodnotou môže mať výrazne odlišné daňové zaťaženie iba preto, že jeden dostáva výplatu a druhý fakturuje?
Presne tu vzniká pocit nespravodlivosti. Predstavme si dvoch ľudí. Obaja sú vysoko kvalifikovaní odborníci. Obaja pracujú osem hodín denne. Obaja vytvárajú podobnú hodnotu.
Jeden je zamestnanec. Jeho príjem príde na účet po tom, ako štát automaticky zoberie svoju časť.
Druhý podniká. Má možnosť nastaviť si náklady, formu odmeňovania a spôsob, akým peniaze zo svojej práce využije. Nie preto, že by bol šikovnejší. Nie preto, že by pracoval viac. Ale preto, že systém mu dáva inú možnosť.
Zamestnanec je ten, kto nemá kam utiecť
Zamestnanec je dnes v mnohých prípadoch najjednoduchší terč daňového systému. Nemôže si vybrať, či bude fakturovať. Nemôže si nastaviť, kedy a ako si vyplatí príjem. Nemôže rozhodovať o tom, ktoré náklady si odpočíta. Jeho práca je viditeľná a jeho odvody sú automatické. A práve preto veľa zamestnancov nadobúda pocit, že sú tí, ktorí systém financujú najspoľahlivejšie, ale zároveň z neho dostávajú najmenej flexibility.
Korčok je len príklad väčšieho problému
Na celej veci je zaujímavý práve širší kontext. Ivan Korčok nie je prvý človek na Slovensku, ktorý rieši, ako nastaviť svoje príjmy efektívnejšie. Robia to tisíce podnikateľov, odborníkov, konzultantov či ľudí v slobodných povolaniach. Preto by bolo príliš jednoduché urobiť z tejto témy iba osobný útok.
Ale zároveň je pochopiteľné, že ľudí dráždi, keď verejne známe osobnosti hovoria o spravodlivosti a pravidlách, pričom samy fungujú v systéme, ktorý bežnému zamestnancovi podobnú flexibilitu neposkytuje. Nie preto, že by porušovali zákon. Ale preto, že ukazujú na problém, ktorý veľká časť zamestnancov cíti už dávno.
Slovensko vytvorilo systém, kde je práca zamestnanca najdrahšia
V posledných rokoch sa tento rozdiel ešte zvýraznil. Keď štát potrebuje viac príjmov, najjednoduchšie sa často siaha tam, kde je výber najľahší – k zamestnancom. Výsledkom je situácia, v ktorej človek, ktorý poctivo pracuje v pracovnom pomere, môže mať pocit, že je potrestaný za to, že si nemôže zvoliť výhodnejšiu formu príjmu. A to nie je dobrý signál pre spoločnosť. Nie preto, že podnikatelia majú platiť viac. Nie preto, že zamestnanci majú dostať špeciálne privilégiá.
Ale preto, že dlhodobo nie je udržateľné, aby rovnaká práca bola zdaňovaná dramaticky odlišne podľa toho, akú právnu formu má.
Menej moralizovania, viac riešenia
Možno by sme mali prestať riešiť, kto konkrétne využil systém výhodnejšie. Ak je systém nastavený tak, že aj ľudia, ktorí hovoria o verejnom záujme, prirodzene hľadajú spôsob, ako znížiť svoje zaťaženie, potom nám to niečo hovorí. Hovorí nám to, že problém nie je iba v jednotlivcoch. Problém je v pravidlách. A kým budeme riešiť iba mená a politické tábory, milióny zamestnancov budú naďalej platiť účet za systém, ktorý ich stavia do najmenej výhodnej pozície.
