Dobrovoľníčka OZ Človek v ohrození v Sýrii a Libanone. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
„Libanonské deti by mali mať pocit, že deti z celého sveta sú s nimi“, odpovedá doktor Nassar na moju otázku, čo je momentálne najdôležitejšie pre najmladšiu generáciu postihnutú vojnou medzi Izraelom a Libanonom.
V sobotu 26. augusta ráno sme začali na mítingu koordinátorov humanitárnej pomoci v hoteli Movenpick. Tu sa pravidelne stretávajú zástupcovia rôznych agentúr OSN, veľkých aj menších humanitárnych organizácií a predstavitelia Európskej komisie a dávajú brífingy k aktuálnej situácii.
Do Libanonu sme prišli zo Sýrie po vyhlásení prímeria pôvodne pracovať ako dobrovoľníci s miestnou mimovládnou organizáciou pri odstraňovaní škôd po vojne. Akonáhle sme sa však dozvedeli, že Človek v ohrození by mohol dostať finančné prostriedky od vlády SR, naša „misia“ v Libanone sa zmenila z dobrovoľníckej na organizačnú. Museli sme nájsť dôveryhodného miestneho partnera, s ktorým by sme sa spolupodieľali na projekte na znovu obnove tejto krajiny. A ako sme veľmi rýchlo zistili, toto nás bude stáť viac energie a námahy, ako distribúcia balíčkov s jedlom alebo zametanie ulíc.
Koncom minulého týždňa sme chalani aj my vyrazili smerom na juh Libanonu, do časti krajiny, ktorá najviac utrpela počas izraelských náletov. Emo s Matúšom išli spolu s jednou miestnou mimovládnou organizáciou, aby zistili rozsah škôd v dedinách v tesnej blízkosti izraelských hraníc a ja s Riou sme šli spoločne s Davidom z medzinárodnej humanitárnej organizácie Mercy Corps do Nabatije, kde sme mali dohodnuté stretnutie s predstaviteľmi miestneho tretieho sektora.
Do Dahiye, alebo južného predmestia hlavného mesta, nás zobral Sami, novinár z Islandu, ktorý tu pracoval na dokumentárnom filme o konflikte v Libanone. Dahiya bola pred vojnou preľudnenou štvrťou (podľa informácií od miestneho muža tam bývalo 400 tisíc ľudí). Bola to chudobná štvrť a keďže jej obyvatelia boli šiíti, Izrael ju zbombardoval pod zámienkou, že sa tu majú svoje bunky „teroristi“ z hnutia Hizballah. Počas vojny sa tunajší šiíti rozdelili na tých, ktorí utiekli potom, ako Izraelské lietadlá zhadzovali letáky s varovaním a výzvami na opustenie miesta a tých, ktorí zotrvali – alebo sámidún, ako ich nazývajú v arabčine.
V nedeľu, 20. augusta, sme sa rozlúčili s Damaskom a našimi slovenskými kamarátmi Danielom a Ronaldom a posilnení o Máriu „Riu“ Kekeliovú a Emanuela „Ema“ Bešku sme sa vydali smerom na východ, do Bejrútu. Doprava je už obnovená, aj keď autobusy zo Sýrie ešte do Libanonu nechodia a kvôli zničenej hlavnej ceste medzi Damaskom a Bejrútom sú autá odklonené na severnejšie trasu, cez libanonské horské strediská.
Sila ľudskosti v Sýrii a návrat Libanončanov domov Deň po vyhlásení prímeria v konflikte medzi Izraelom a hnutím Hizballah sa na hraniciach medzi Sýriou a Libanonom tvoria nekonečné rady áut, taxíkov a autobusov plných Libanončanov opúšťajúcich svoje dočasné bydliská v susednej Sýrii. Dvojprúdová diaľnica na juh sa zmenila na jednoprúdovú, s dopravou smerujúcou k zničeným mostom, cestám a domom v mestách a dedinách na juhu Libanonu. Po viac ako mesačnom konflikte sa Libanon vracia opäť do bodu nula – politicky, ekonomicky a spoločensky.
Konflikt v Libanone a postoj Európy a USA v tomto konflikte len posilnil nenávisť Arabov voči Izraelu a zahraničnej politike Spojených štátov a podporu Hizballahu, ktorý tu väčšina ľudí aj médií označuje slovom „rezistencia“ alebo „odboj“. Hizballah je Libanončanmi vnímaná ako jediná neskorumpovaná politická strana a jej vodca Hassan Nasrullah ako charizmatická osobnosť a autorita, ktorá čo sľúbi, to splní. Všetci utečenci, s ktorými sme sa rozprávali, boli na strane Hizballahu.
Ráno po vyhlásení prímeria sa nám vstávalo dosť ťažko. Do sídla Červeného polmesiaca v Homse sme mali prísť už ráno o siedmej, aby nám budúci doktor Hussam Faisal povedal plán činnosti a koordinácie pri odchode Libanončanov na hraničných prechodoch Dabusieh a Jusieh.
Náš druhý deň v Homse sme strávili s mladými dobrovoľníkmi sýrskeho Červeného polmesiaca. Spolu so skupinkou asi piatich chlapcov a dievčat sme si sadli do mikrobusu, ktorý nás mal odviezť do mestečka Al-Qusair blízko hraníc s Libanonom. A znovu sme absolvovali úvodnú predstavovaciu časť, keď som im povedala, že ja hovorím po arabsky, ale spisovnou (štandardnou) a dialektom veľmi nerozumiem. A že Matúš po arabsky nevie. Načo sa celá skupinka zhodla, že ten deň budú hovoriť len spisovnou arabčinou, čo v podaní ktoréhokoľvek Araba na ulici znie dosť smiešne. Ani im netrvalo dlho, kým si zo seba nezačali robiť srandu: Ilhab sa spýtal Hany: „Hej, Hana, prečo hovoríš po mexicky?“ (mexické telenovely sú tu dabované do klasickej arabčiny, miestna produkcia je v dialektoch) a Hussam vyhlásil ten deň za svetový deň klasickej arabčiny. A mali sme nových priateľov...
Popoludnie v Homse, kam sme prišli z Damasku – aby sme videli situáciu aj na iných miestach, sme strávili s Hussamom Faisalom, koordinátorom záchranných akcií v pobočke sýrskeho Červeného polmesiaca v Homse. Po krátkom rozhovore o našej práci v niektorom z dočasných utečeneckých táborov sme sa do jedného z nich išli pozrieť.
V nedeľu 13. augusta sme sa konečne dostali mimo Damasku, aby sme videli, aká je situácia inde a trochu si oddýchli od byrokracie hlavného mesta. Homs je mesto na sever od Damasku a miestna pobočka sýrskeho Červeného polmesiaca má na starosti aj dva hraničné prechody – Dabussieh a Junieh. Oficiálne čísla uvádzajú počet libanonských utečencov v Homse a okolí 25 tisíc, ale toto čislo môže byť len špičkou ľadovca, keďže veľa Libanoncov býva v rodinách a títo sa neregistrujú v centrách. Len ich hosťovské rodiny prídu do centra Červeného polmesiaca v Homse pre balíčky, alebo požiadať o pomoc. Okrem toho, do Sýrie stále prichádzajú noví utečenci a niektorí sa naopak vracajú naspäť do Libanonu.
Zatiaľ pomerne krátka, no mimoriadne tragická história práve prebiehajúcej vojny v Libanone je ďalšou skúškou krehkých vzťahov medzi Sýriou a Libanonom. Pred začiatkom konfliktu panovala v Libanone napätá atmosféra spôsobená zlyhaním národného dialógu a protisýrskymi náladami, ktoré krajinu ovládli od násilnej smrti bývalého libanonského premiéra Rafika Haririho. Izraelské ostreľovanie libanonského juhu však zjednotilo nielen Levant, ale celý Blízky východ. A solidarita a nezištná pomoc Sýrčanov znovu zblížila dve krajiny, ktoré rozdelila vlna vrážd politikov a novinárov v Libanone.
Od začiatku konfliktu na Blízkom východe, pred takmer mesiacom, opustilo svoj domov viac ako 860 tisíc Libanončanov, z toho okolo 140 tisíc utieklo do Sýrie a susediacich krajín. Toto sú oficiálne štatistiky medzinárodných humanitárnych organizácií, ktoré tu v Sýrii spolupracujú s miestnym Červeným polmesiacom.
