Sto krát som si kládla otázku, prečo je to tak a prečo práve ja. A potom sa človek cíti, ako neschopák, ktorý si nevšimol školácke chyby ľudí, ktorí nám v tejto pseudoilúzií dopomáhali.
Ja som žila dva roky v pseudoilúzií, že som milovaná, že môj život má jediný a správny smer a že to inak nebude iba tak, ako to bolo v danej chvíli. Zrazu prišiel deň, ktorý ukázal, že som žila v sladkom omyle. Že tá energia, ktorú som investovala do všetkých svojich aktivít a myšlienok vyšla navnivoč. Bola márna. Niekto, kto na to nemal najmenšie právo ju zničil a udupal. Stratený čas, stratené peniaze. Zbúrané všetky "sladké" ilúzie o budúcom živote. Všetko preč a človek tápa, topí sa vo vlastných myšlienkach, ktoré nevie zatriediť. Nevie čo s nimi, prenasedujú ho denno denne. Stále sa vracia k momentom, kedy žil v pseudoilúzií šťastia a cítil sa fajn a bolo mu dobre. A ten čudný pocit na hrudi mu stále vraví, že pseudoilúzia odišla a viac sa nevráti.
Potom nastane moment, kedy človeka chytí panika z toho, že ako odhalí pseudo šťastie. Bojí sa, má strach. Čo keď sa to stane aj nabudúce.
Vraj stačí pozitívne myslieť. Netreba myslieť na "pseudo", lebo si to pseudo privoláme zas.
Ilúzie sú nádherná vec, keď sú v našich myšlienkach a pozitívne nimi vieme pretvoriť našu prítomnosť na nádherné okamihy, ktoré náš čakajú.
Tak oddnes už žiadne "pseudo" .