Značka nás viedla hore do lesov, asfaltová cesta rýchlo skončila a nasledovalo brodenie sa blatom, cez borovicové lesy a pomedzi sedliacke usadlosti. Šípka sa snažila o skratky typu cez húštinové porasty popri potoku, aby sme sa o kus ďalej a výškovo oveľa nižšie zas napojili na pôvodnú cestu. Aj spolupútnikov sa nám zdalo, že je akosi pomenej. Nijakých sme nestretali.
Obed sme si dali počas dažďovej prestávky na vyvýšenine pri starej zrúcanine. Po okolitých kopcoch sa prevaľovali oblaky a oceán v diaľke bol tiež ukrytý v hmle.
Papier so zoznamom miest, ktorý sme dostali na cestu v Irúne tvrdil, že do Santiaga nám ostáva už len 711 km a že sme kúsok za stovkou. Mokré nohy to tiež tak cítili.
Konečne sme poobede dorazili do mesta Gernika, kde sme sa tešili na albergue, ktorý sme po krátkom hľadaní aj našli. Mal len jednu chybičku krásy – na dverách bol papier „Esta completo“. Najbližší bol tak 20 km ďalej. Na informáciách nám povedali, že večer o ôsmej môžeme prísť na štadión, vraj tam je nejaká strecha. Aspoň sme si konečne kúpili sprievodcu Camino del Norte od Juanja Alonsa. Snáď budeme menej blúdiť. Zas sa rozpršalo. Opretí o kostolný múr, skrytí pred dažďom, sme čakali, kým skončí siesta a otvoria obchody, aby sme si mohli kúpiť karimatky.
Keď sme mali karimatky, snažili sme sa čo najrýchlejšie vypadnúť z mesta, s cieľom nájsť si niečo na spanie, kde na nás nebude pršať. Slabé značenie cesty v meste znamenalo ďalšie blúdenie. Za mestom viedla cesta cez borovicové lesy prerušované usadlosťami. Asi po 5 km sme našli most, ktorý sa nám páčil - nepršalo pod ním. Unavení sme sa tak akurát najedli, zapísala som si pár poznámok a ledva som stihla zaliezť do spacáku pred príchodom spánku. Posledné tri myšlienky toho dňa: „Dúfam, že v noci nepojde niečo kolesové popod „náš“ most.“ „Ako pekne svietia tie lampy na strope, aj so zvukom.“ „Niečo tu smrdí.“
5. deň pochodu – denník
Spod mosta sa nám akosi ťažko odchádzalo. Vyzeralo to na slnečný deň, ale netrvalo dlho a začalo liať. Kráčali sme väčšinou po asfaltkách obývaným krajom. Bola to kratšia trasa ako predošlé dni, len okolo 15 km. Najväčšia dilema toho dňa – ísť na „veľkú“ za kríčky k bazénu pri dome, alebo na malé kukuričné políčko pri ceste – akosi veľa domov bolo stále.
Do cieľového „mestečka“ Lezamo, sme došli okolo obeda. Albergue otvárali až o tretej, tak sme si zložili veci a šli sa poflákať pomedzi tých pár domov tvoriacich mesto. Pozreli sme si miestny kostolík (museli sme najskôr nájsť kostolníka, aby nám otvoril), detské ihrisko, mini-obchodík. Keď otvorili ubytovňu hodili sme sprchu a oprali si veci.
Hlad nás zahnal do miestneho podniku, že konečne si dáme niečo varené. Avšak zistili sme, že to môžeme dostať až po ôsmej, skorej nevaria (no nie sú divní?). Boli sme hladní, tak sme šli zabíjať čas nakupovaním do jediného miniobchodíku. Ale hladní – to nebol dobrý nápad. Kúpili sme salko a sušienky. Sadli na „námestí“ na najbližšiu lavičku a dávali. :)
Konečne bolo osem. Barman nás prebodol nepríjemným pohľadom, že už musí variť, veď je len osem. Dobre sme sa najedli a potom nám samozrejme bolo zle, snažili sme sa tú kombináciu salka a varenej večere nejako neutralizovať pivom, no, proste pútnici ako sa patrí.
Nakoniec ten piatok trinásteho neskončil až tak zle. Dokonca to bolo skvelé. Predtým než správca zhasol o 22. hod svetlo, išiel od poschodky k poschodke a každému „face to face“ zaželal „buenas noches“ – skvelá atmosféra a veselá partia spolupútnikov.
Do Santiaga už len 680 km.
