Som vyhľadal dílera

Písmo: A- | A+

Možno je to ročnou dobou. Tou jesennou hrdzavou prázdnotou. Možno krátkymi dňami, chladnými ránami. A možno je to závislosť.

Zavolal som na pár miest, napísal správy. Dostal som neurčité odpovede, vyhýbavé ako pánty na dverách úradu. Do správ som formuloval záujem vlažne, aby som nezdvihol cenu. Až po neúspechu som prestal vlažne a začal prihadzovať. Najskôr mince, potom papierové, takmer lopatou som hádzal do kotla.

Prišla kladná odpoveď. Potešil som sa a vypočul inštrukcie. Nič nenechali na náhodu, postup bol striktný. Všetky body bolo nutné dodržať. Systém mal ozubené kolieska, na ktorých boli umiestnené čipy.

Autobusom som sa odviezol presný počet zastávok. Tie na znamenie som nemal rátať. Prestúpil som na električku a tri zastávky pred konečnou som vystúpil. Potom pešo ku stanovisku taxíkov. Prvý vodič v rade. Pristúpil som k oknu a predklonil som sa. Taxikár okno stiahol a ja som sa opýtal čo bolo treba. 

Pôjdete rovno a pri fontáne doprava. Odvetil pokojne, tak ako už asi veľa krát.

Pri fontáne som odbočil doprava, stál tam starý panelák. Vchod so zelenými dverami som našiel hneď. Stlačil som kľučku, dvere boli odomknuté a ja som zaváhal. Je to v poriadku? Otvoril som dvere, hneď za nimi stála veľká pani a razantne sa ma spýtala.

Za kým idete?

Čakal som nejakého potetovaného borca. Ale tento prístup ma zaujal, bolo to prirodzené a nenápadné. Prezradil som poschodie. Až potom sa veľká pani zaškerila a ustúpila mi z cesty. Hoci ustúpila, chodba bola úzka, musel som sa pretlačiť. Prehliadka, napadlo ma. Usmiala sa, spokojná, nemal som pri sebe nič, čím by som mohol prekvapiť.

Pokračoval som po schodoch na štvrté poschodie. Výťah tam nebol. Na druhom poschodí za jednými dverami začal štekať pes, asi doga. Alarm, napadlo ma. Dokonale vymyslené. Na štvrtom poschodí som zaklopal na staré dvere, vyslovene bolo povedané, nezvoniť. Vyzerali ako staré. Ilúzia, pomyslel som si a predstavil si koľko panciera sa asi skrýva za tou drevenou dyhou.

Dvere sa otvorili. Vo zväčšujúcej štrbine dverí stál starček. Bol tak krehký, až som sa zľakol aby ho prievan nesfúkol niekam do útrob bytu. Jedným okom skúseného chlapa si ma premeral. Prečítal mi myšlienky. Hneď vedel za kým idem.

Hľadáte Jozefa? Opýtal sa. Jožko. Zakričal silným hlasom.

Potom to už malo spád. Prišiel Jozef so širokým úsmevom a uviedol ma do bytu. Priateľsky ma chytil za plece.

Stodvadsať som toho priviezol. Všetko už mám rezervované, ale našiel som pre vás, päť kilo. Bude stačiť?

Vošli sme do kuchyne, ktorá bola plná krabíc. A v tých krabiciach očistené vlašské orechy. Privrel som oči a nadýchol som sa. Predstavil som si všetky tie dobroty, ktoré na mňa čakajú.



Skryť Zatvoriť reklamu