V predchádzajúcom blogu som vyvrátil fámy o tom, že pacienti sú húfne prekladaní z malých nemocníc (I. a II. typu) do tých väčších (III. a IV. typu). Spočítané dohromady za všetky fakultné a univerzitné nemocnice, len 1,58 % pacientov liečených v týchto koncových štátnych nemocniciach bolo preložených z menších nemocníc. Podrobnosti v tomto odkaze .
Teraz sa pozrime na porovnanie nákladov spojených s liečbou pacientov v malých a veľkých nemocniciach. A zase optikou čo všetko vám LOZ-ácki odborári zamlčali.
Povedané jednou vetou, aj veľké nemocnice operujú varixy a žlčníky!
Takto platíme nemocnice
Z čoho teda pozostáva platba za hospitalizáciu? Zjednodušene povedané, závisí to od dvoch vecí- tzv. casemixu a základnej sadzby. CM index určuje tzv. DRG, teda platba za diagnózu. V skratke sa dá povedať, že čím je pacient medicínsko-ekonomicky náročnejší, ľudovo povedané je to zložitejší prípad, je chorľavejší a má zdravotné komplikácie, tým je jeho tzv. casemix vyšší. Napríklad jednoduchá operácia žlčníka (laparotomická cholecystektómia) u staršieho zdravého pacienta (nad 70 rokov) má index 0,26 ale u rovnako starého, avšak chorľavého pacienta je to 0,95. Mimochodom, tá istá operácia žlčníka u zdravého dieťaťa má index 1,8.
Prečo?
Pretože ide o náročnejšieho pacienta ako zo zdravotného, tak aj ekonomického hľadiska. To znamená, že ak má nemocnica náročnejších pacientov, dostane aj viac zaplatené – a tak to má byť.
Spomínaný index sa ale v praxi ešte vynásobí základnou sadzbou, ktorú určuje ministerstvo zdravotníctva. Keďže náročnosť už zohľadňuje CM index, základná sadzba by mohla byť pre každú hospitalizáciu rovnaká. Ale nie je to tak.
Štátne nemocnice majú vyššiu základnú sadzbu. Inými slovami, tým, že liečia náročnejších pacientov, majú nielen vyšší CM index, ale aj vyššiu základnú sadzbu.
A sme pri tom, o čom som písal minule, keď som vyvracal fámy odborárov o tom, že malé a stredné nemocnice preferujú len ľahkých pacientov a ťažších prípadov sa snažia zbaviť a posúvajú ich do fakultných a univerzitných nemocníc a tie sa preto zadlžujú.
Prečo to spomínam opäť? Nuž za január až august tohto roku sme evidovali 37 296 poistencov ošetrených na urgente a následne hospitalizovaných v slovenských nemocniciach.
Viete koľkých z nich následne museli hospitalizovať v štátnych, teda fakultných alebo univerzitných nemocniciach? Presne 915 poistencov, teda len 2,19 percenta z celkového počtu (pozn. pri započítaní ústavov je to 2,45%). Ohromujúce nízke číslo, že?
Pravda je taká, že malé a stredné nemocnice majú nižší casemix (0, 77) ako fakultné (0,93) a univerzitné nemocnice (1,12), pretože vo fakultných a v univerzitných nemocniciach sú náročnejší pacienti, ako po medicínskej, tak aj po ekonomickej stránke. A takto má byť. Pretože opäť, náročné operácie majú byť sústreďované do vybraných koncových nemocníc a za náročnejších pacientov oprávnene dostávajú vyššie platby.
Pozor, fakultné a univerzitné nemocnice neriešia len komplikovaných pacientov, naopak, liečia aj bežné a ľahké prípady. A viete čo? Aj za tie dostávajú od zdravotných poisťovní vyššie platby ako menšie a stredné nemocnice. Pretože základná sadzba je vyššia pre všetkých ich pacientov, teda tých komplikovaných, aj tých ľahkých.
A ak by sme vybrali 5 percent najnáročnejších pacientov z fakultných nemocníc, tak zvyšných 95 percent pacientov majú medicínsko – ekonomickú náročnosť na úrovni všeobecných nemocníc. To sú tie odborármi kritizované malé nemocnice.
Čo vám páni „experti“ zamlčali
Takže áno, vo veľkých štátnych nemocniciach riešia viac komplikovaných pacientov, ale to číslo nie je dramaticky vysoké. Výraznú časť ich pacientov totiž tvoria bežní pacienti.
Toto vám však šéf NKÚ Ľubomír Andrássy či šéf lekárskych odborov Peter Visolajský nepovedia. Šéfovi odborov to chcel vysvetliť aj náš riaditeľ Martin Kultan už v dvoch plánovaných dueloch v médiách osobne. Peter Visolajský sa však už dlhodobo vyhýba odbornej diskusii. Tak aj preto môj blog. Možno sa dostane aj k nemu.
