Anketa:
1. Čím si myslíš, že si? Sčítaný odľud.
2. Prečo si to myslíš? Ja si to nemyslím - ja to viem.
3. Kde bude stáť tvoja socha? V Univerzitnej knižnici.
4. Na čo čakáš? Na spasenie v podobe modrej knižky.
5. Čo je to Obžgoň? Obrovský bruchatý žabiek grotesne obskakujúci ňufák… alebo… Obžgoň je pre každého niečím iným, je výrazom demokracie, ako biedne živoriaceho elementu slovenských hôr. Každý občan totiž má právo na svoj vlastný názor… na Obžgoň.
6. Čo budeme robiť o 10 rokov? ... Ja… keby som len ja vedel… Vymyslite za mňa…
7. Na čo myslíš? Momentálne na túto anketu a sladkú kokosovú tyčinku, ktorú pri jej písaní chrúmem.
8. Kam sa podel? Nerozumiem otázke. Kto sa vlastne stratil?
9. Prečo sme študovali? Aby sme postupne magorili, spromujúc na totálnych magorov.
10. Na čo máš chuť? Na desiatu otázku.
11. Prečo chceš/nechceš bývať na internáte celý život? Chcem. Minimum nábytku a zariadenia spĺňa staré dobré heslo - “šťasten ten, kdo nic nemá, nestará se, co kam schová…”
---
Typy
Sledujem tváre. Na sedadlách v autobuse. Na malom priestore - veľký protiklad. Nehybná maska devy klasických tvarov s mramorom líc a úbeľom pier mrazí.
Hneď za ňou sedí štíhla osôbka s gombičkovým nosom a trnkovými očami. Tu slovko, tam dve prehodí, kučeru vlasov si nadhodí, kúsok z jablka odhryzne. Neveľké pery sú stále v pohybe, odhaľujú strojčekom nespútané predné zuby. S tou chybou krásy si dáma táto - asi ako veverička pripadá… Neposedná, živá a vrtká.
Možno, že, určite, tisíc ráz… Zmocňujú sa ma pocity nenávisti k domovu, ktoré som zakúšal, kedykoľvek sme sa vracali z nedeľňajšieho výletu na naše špinavé sídlisko. Po menlivých obzoroch ciest zasa tie isté baraky. …A kontajner stále stojí na rohu - nie a nie sa pohnúť… Ani poloha lámp sa nemení… No kdeže nostalgia - znechutenie! Odpor! Znesväcujúci, hriešny.
…Ja, antipatriot a nepriateľ antiky, ateista a tvrdohlavec sa teda veziem popri televízii. A veverička - pre zmenu - hýbe lícami. Cmúľa cukríky. Mám chuť vyskočiť cez okno, vyšplhať sa do koruny neďalekého ihličanu, odtrhnúť šušku, dať jej ju k ušku - a šepnúť : “Dobrú chuť! A do mňa nechceš zahryznúť?”
---
ZOOSTORY
(z okna N 38)
Pod oknom mám džungľu výkrikov. Chechtavý plač opice, ktorá si pricvikla prsty medzi mreže, snažiac sa uchmatnúť roztržitému návštevníkovi zmrzlinu, koktavé erdžanie potýkajúcich sa žirafých samcov, dýchavičný rev tygrov.
Nastražím uši. Lovím zvuky. Predstavujem si, že som neohrozený, opálený, ba vetrom ošľahaný a maláriou šľahnutý lovec afrického safari.
Škreky ma vítajú hlavne zrána. Zvery zdravia vynárajúci sa žeravý kotúč disharmonickými fanfárami, koriac sa mu ako bohu. Nepokojné kvílenie ma varuje pred búrkou, či zmenou počasia.
Orchester pritom nikdy neznie celý. Ráno ma zobúdzajú maškrtné opice, netrpezlivo čakajúce na kŕmenie. Popoludní zabučia smädné antilopy. Ovplyvnené africkými šamanmi privolávajú dážď (tohto roku mimoriadne úspešne). Večer, podnietené mňaukavým chórom, počuteľným z internátu, sa ozvú šelmy. Ich hlasy sú drsné, veľkolepo-velebné vo svojej hrozivosti, evokujúce trblet diamantov očí na tmavom pozadí a plavné prískoky neviditeľných tiel. Na rozdiel od zmäkčilej melódie páriacich sa kocúrov vytvárajú priliehavé pozadie upokojujúcemu cvrkotu.
Teplá tmavá noc. V diaľke zaskučí lev. Tiger mu odpovedá - “Len počkaj, ohava ošklbaná! Pakone pri Blue River budú moje!” Zatajím dych, natiahnem kohútik - cvak - a letím do krajiny snov. Spím ako v oleji… Krvavá uspávanka sa nesie k manželákom. Evokuje atmosféru doby. Hrdličky nad kolískami už dohrkútali a perníkové chalúpky vystriedal Terminátor.
Nuž, lovu zdar, úbohí väzni! Vaše symfónie sa neškodne trieštia o mreže klietok, podobné jalovej prchavosti holywoodských snov.
Vonku sa však odohráva iná dráma. Zákerne tichá. Pes, ktorý hryzie, nešteká. A preto - kým úprimne škriekate, revete, skučíte, zavýjate - ani trochu sa nebojím. Kto, kedy a ako však zapchá papule Vám?
----
Bonmoty
I.
Veci majú svoje rozmary. Šnúrka na pravej topánke sa tvrdošijne rozväzuje, ceruzka figliarsky mizne z miest, kam som ju položil, kľúč viazne v zámke… Vyčíňajú. Robia si, čo sa im páči. Podľa nálady a počasia. Aspoň ony prežívajú demokraciu…
II.
Sú dni, keď ani nezbadáš, že si vyšiel von. Rovnomerné fluidum izbovej teploty ťa sprevádza všade. Priestory sa spájajú, múry rýchlo padajú, bariéry sa rušia. A kuvici čušia…
III.
V húšťave černičia chalúpka sa skrýva…
Spacáky dva, varič, fľaše od piva…
Domček, domček, kto v tebe býva?
---
Zápalky
Tenké kúsočky dreva. Vystrkujú dopredu zvedavé čierne očká. Dvadsať zreníc sa derie na svetlo, pritesnú škatuľku otvára.
Podarilo sa. Navzájom popritískaní priekopníci uzreli svetla jas. Nuž ležia. Opojení úspechom. Hrdí, spokojní. Nehybne pokojní. Bez cieľa. Len tak. Nebudem ich predsa vyrušovať z idylky bezstarostného bezúčelu. Používam plynový sporák so zapaľovačom. Otvorené ohnisko ako zarputilý ekológ a domased neuznávam. Nefajčím - otcovi som kúpil zapaľovač. Sviečku potrebujem raz do roka na Všechsvätých - pripálim ju však od plamienkov už horiacich. Proti hrôzyplnej a hrčevyvolávajúcej tme som sa vyzbrojil priamym a rovným lúčom baterky. Na chvejivý plameň sviece sa spoľahnúť nedá, a napokon - kto by v naozajstnej tme nahmatal tenučké zápalky? Jemné, štíhlo-graciózne paličky, fungujúce po desiatky rokov a na tisíckach strán dobrodružných románov ako symboly civilizácie, ako minifakle pokroku. Vytúžené sny Nattyho Bumppa, Davida Crocketta, či Cyrusa Smitha dnes zbytočne ležia na stole…
