Marián Lacko
Čo teraz? Alebo Ako pomaly odchádza jedna nezabudnuteľná partia
Legendy odchádzajú. Celkom normálny, prirodzený jav. Čas, totižto, nemožno zastaviť. Jedine v spomienkach. A tak dnes, možno trochu dojatý, píšem tieto slová. Písal sa rok 1994. Mal som jedenásť a v hranatej prilbe sa po klziskách preháňal Peter Šťastný. Počas olympiády v Lillehammeri sme ako deti prvýkrát pocítili veľkú hokejovú radosť i sklamanie zároveň. Porazili sme Kanadu, čomu vtedy nikto nechcel od radosti uveriť. Následne na to sme zažili aj prvé sklamanie – prehrali sme v predĺžení s Rusmi. Podstatné však bolo, že sme sa s odstupom času všetci tešili z pravej hokejovej eufórie a najmä z „generačnej“ výmeny a spolupráce v podobe Peťa Šťastného a Mira Šatana