Trapani
A. sa podarilo na internete nájsť neuveriteľné ubytovanie. Nielenže bol ich balkón takmer nad morom, čiže keď sa ráno pozreli z postele, privítalo ich hravé romantické šumenie vĺn a už o niečo menej romantický (no o to viac otravný) škrekot čajok na oblohe, navyše bolo aj blízko centra a prístavu.
Maroško blízkosť centra ocenil hlavne preto, lebo sa rád túla úzkymi autentickými uličkami starých miest, spoznáva a vychutnáva ich atmosféru.
Blízkosť prístavu potom z čisto logistického hľadiska. Jednak v ňom parkujú lode, čo je teda dosť podstatná výhoda, keď chcete navštíviť nejaký ostrov (čo teda Maroško rozhodne chcel), a jednak preto, lebo v ňom má zastávku aj autobusová linka prímestskej dopravy z letiska do mesta a späť.
Trapani má veľmi staré korene. Nevzniklo primárne ako pekné pobrežné mesto, ale predovšetkým ako strategický prístav a centrum obchodu so soľou, rybami a koralmi.
Keď sa teda Maroško s A. prechádzali po starom meste, túlali sa naprieč viac než 2 700 rokmi histórie, tešil sa z toho, že predsa len existuje na svete niečo staršie, než je on sám.
Prešli si historické centrum (Centro Storico), srdce mesta, ktoré je najviac definované ulicami Corso Vittorio Emanuele a Via Garibaldi. Našli v ňom barokové paláce, ďalšie úzke dláždené uličky aj elegantnú Cattedrale di San Lorenzo.
Poprechádzali sa po promenáde Mura di Tramontana a užili si najkrajšiu prechádzkovú trasu v meste, ktorá vedie pozdĺž starých mestských hradieb kopírujúcich morské pobrežie. Pri západe slnka je to úžasný zážitok.
A keďže Maroškovi bolo ešte málo, vybehli k Torre Ligny, obrannej veži zo 17. storočia, ktorá stojí v samotnom cípe mesta.
Dobre vedieť
Prechádzky v starom meste majú svoje čaro aj úžasnú atmosféru. Sú plné obchodov, obchodíkov a reštaurácií. O ich čistotu sa mesto viditeľne stará, ibaže ďalej od centra to už také čisté a voňavé nie je (s vôňou Chanel 5 tu nepočítajte). Mnohé uličky boli vážne desivé, plné odpadkov a exkrementov.
Cez deň sa cez ne dalo ako-tak preštrikovať, večer by som to radšej neriskoval a držal by som sa na hlavných ťahoch. Možno neboli úplne nebezpečné, ibaže nikdy neviete, do čoho by ste mohli šliapnuť.
Erice
V nedeľu sa Maroško zobudil do bezveterného rána a ihneď vedel, že konečne nastal čas vyraziť do Erice, keďže bol presvedčený, že lanovka do tohto starobylého mestečka ležiaceho na vrcholku hory Monte San Giuliano vo výške 750 metrov nad morom bude určite premávať. Otvoril si stránku prevádzkovateľa a zistil, že sa nemýlil. Premávala.
S A. si preto šupli rýchle raňajky, pobalili si veci a vybrali sa na autobusovú zastávku spoločnosti AST a nie mestskej ATM.
ATM-kou sa chceli pôvodne priblížiť k nástupnej stanici lanovky počas pracovných dní. Tá však v nedeľu nejazdila, tak ako by si predstavovali.
Maroško si totiž deň predtým spomenul, že do Erice nemusia ísť iba lanovkou, ale dá sa aj hromadnou dopravou. Rozhodli sa preto pre kombo. Hore busom, dole kabínkou.
Tip
Počas pracovného týždňa a soboty premávajú z Trapani do Erice busy pomerne často, v nedeľu ide hore iba jeden ráno a dolu iba jeden večer. V nedeľu je preto kombinácia bus-lanovka takmer nevyhnutná.
Napriek tomu kombo dopravu vyskúšajte aj cez pracovný deň. Cesta tiahnuca sa serpentínami po úpätí hory až na vrchol je v autobuse nezabudnuteľným zážitkom.
Erice je malé a kompaktné mestečko, Maroško s A. ho prešli pomalou chôdzou za štyri hodiny takmer celé a to si stihli ešte posedieť pri typickom sicílskom arancini a káve s pistáciovým krémom.
Arancini sú ikonické vyprážané ryžové guľky (v tomto prípade skôr gule) plnené rôznymi zmesami. Maroško sa dočítal, že počet príchutí sa blíži až niekam k číslu tridsať.
A hoci sám seba považuje za človeka, ktorý je, pokiaľ ide o jedlo, úplný barbar a pred kvalitou uprednostňuje kvantitu, rozhodne vedel, že tridsať ich určite nespráska.
Dal si preto mäsové, hubové a opäť tie nešťastné pistáciové, lebo (a aj to) sa opäť dočítal, že pistácie pchajú Sicílčania úplne všade a že kto ich neochutná (v úplne hocičom), akoby ani na Sicílii nebol. A Maroško tam chcel byť a chcel si to pamätať.
A veru si aj bude. Zistil totiž, že pistáciové arancini mu z tých, ktoré si kúpil, chutili najmenej a že káva s pistáciovým krémom bola zhruba vo veľkosti poldecáka (čo bolo pre Maroška zvyčajne pijúceho kávu zo šálok pripomínajúcich menší džbán úplné nešťastie) len v krajšom poháriku a navyše bola nielen drahá, ale pre neho ani nie úplne piteľná.
Tip
Arancini predávajú aj v Trapani, ale ak sa chystáte do Erice, dajte si ich radšej tam. Hore sú paradoxne lacnejšie, ale napriek tomu väčšie a aj chutnejšie.
Samotné Erice sa Maroškovi páčilo. Na malom priestore a v ešte menších a užších uličkách videl mnoho obchodíkov, obchodníkov, reštaurácií a taverien.
Predovšetkým však zažil atmosféru malebného mestečka. S A. vybehli na Castello di Venere (Venušin hrad) – Normanský hrad postavený na ruinách starovekého Venušinho chrámu, ktorý sa čnie na okraji útesu a ponúka výhľad na celé pobrežie, Trapani aj Egadské ostrovy.
Objavili aj Duomo dell’Assunta (Katedrála v Erice), čo je kostol zo 14. storočia so samostatne stojacou zvonicou Torre di Federico, na ktorú sa dá vystúpiť a pokochať sa výhľadom na celé okolie.
No a kým sa vydali späť lanovkou do Trapani, posedeli si chvíľu aj v záhradách a vychutnávali krásny slnečný deň.
Favignana
Na ostrov sa nedostanete ani busom, ani lanovkou. Dokonca ani pešo. Ibaže by ste boli vodník. Maroško sa počas svojho šťastného detstva dvakrát topil, takže si je takmer istý, že vodník nie je.
Preto teraz spoločne s A. čakali na trajekt, ktorý ich mal previezť z pevniny na Favignanu, jeden z Egadských ostrovov. Spolu s ním tam bolo ešte zopár neborákov, ktorí sa so zúfalým výrazom podchvíľou pozerali na hodiny.
Bolo desať minút do odchodu, loď stála pevne ukotvená pri móle a hojdala sa v rytme valiacich sa vĺn, ktoré vytvárali do prístavu prichádzajúce lode. Hlavne však vyzerala, že sa nikam nechystá. Nikto do nej nenastupoval, pri susednej však vládol čulý ruch.
Maroško sa už-už chystal pobrať k okienku kasy a svojou kostrbatou taliančinou zisťovať, čo sa deje, našťastie pre neho tam bol ďalší pár zo Slovenska a dievčina, ktorá vedela po anglicky.
Zistila oveľa rýchlejšie, že loď, ktorá mala pôvodne ísť, nepôjde, zato však pôjde tá, ktorá pôvodne ísť nemala. A nikto nevedel prečo. Alebo teda možno aj vedel, ibaže nikto nevedel kto. Ale boli na Sicílii, tak kto by sa takými maličkosťami zaoberal, všakže?
Takže sa všetci tí neboráci (dva slovenské páry a zopár šikmookých osôb bez konkretizovania národnosti, keďže Maroško sa ich za tie roky ešte nenaučil rozoznávať a všetci mu pripadajú rovnakí) plynulo presunuli k vedľajšiemu mólu, nastúpili na loď a konečne odplávali.
Nuž, a pokiaľ išlo o samotnú Favignanu, tá Maroška nijako nesklamala, keďže od nej ani nič príliš neočakával, ale ani neohúrila. Pôvodne si chceli požičať bajky a trošku sa po nej previezť, ibaže zistili, že je to ostrov suchý, bezstromový a s pražiacim slnkom nad hlavou sa do toho príliš nehrnuli.
To, že urobili dobre, im neskôr potvrdil aj spomínaný slovenský pár, ktorý stretli o dve hodiny neskôr na námestí. Obaja boli spotení, uťahaní a upachtení a snažili sa Maroškovi podstrčiť ich bicykle, ktoré mali požičané na celý deň.
Avšak po tom, ako im opísali nástrahy ostrova (ale aj niekoľko pekných lagún, toto treba povedať tiež), Maroško s vďakou odmietol a pustil sa do svojej čerstvo kúpenej granity z fichi d'India, čo sú vlastne plody opuncie.
Ibaže hneď ako si strčil do úst túto chladenú sladkú "pochúťku" a pochopil, že ju bude musieť do seba dotlačiť len s najväčším odporom a sebazaprením (nepodarilo sa), o svojom rozhodnutí bicykle odmietnuť silno zapochyboval. Rozmýšľal, či by ten nešťastný dopravný prostriedok, makačka, slnko, pot a pod. neboli predsa len oveľa lepšou voľbou.
Aby bol Maroško k Favignane úplne spravodlivý, musí uznať, že sa na ňu vydal nepripravený. Mal dve možnosti:
Mohol sa poprechádzať po prístave a jej centrálnej časti, pozrieť si palác aj bývalú továreň na spracovanie tuniakov, ktoré patrili slávnemu rodu Florio, o ktorom A. redigovala celú trilógiu pod názvom Sága rodu Floriovcov. Užiť si mestečko, dať si ľahší obed a niečo na pitie.
Prípadne si mohol požičať bicykel alebo skúter a vydať sa ostrov spoznávať na dvoch kolesách, zdržať sa na ňom, okúpať sa, poopaľovať sa a vrátiť sa na pevninu.
V prvom prípade mu stačili približne dve až tri hodiny, v druhom takých šesť až osem. Maroško mal k dispozícii štyri. Na prechádzku veľa na spoznávanie málo. Spiatočný lístok na palubu trajektu však nepustil.
Preto z Favignany odišiel so zmiešaným dojmom. Niežeby sa mu na nej nepáčilo, ale s A. obehli centrum aj niečo navyše za približne 2 hodiny a potom sa ďalšie dve už len bezprizorne potulovali. A Maroška bezprizorné potulovanie sa, zbytočné čakanie a časové prestoje unavujú oveľa viac než činorodá aktivita.
Tip:
Keď pôjdete na Favignanu, dobre si premyslite, čo na nej chcete robiť a koľko sa tam zdržať. Či si chcete pozrieť iba starú časť, alebo celý ostrov. Podľa internetu má krásne zátoky, čistú vodu a romantické pláže. Na taký dlhý čas si potom kúpte spiatočný lístok. Z ostrova nemôžete odísť kedykoľvek a akýmkoľvek trajektom. Na lístku máte uvedený presný čas aj konkrétne meno lode.
Keď sa vrátili na izbu, pomaly sa začali baliť. Na druhý deň ich čakala cesta domov. Keď sa niekde Maroškovi páči a udomácni sa (a on sa vie udomácniť pomerne rýchlo, niekedy už za jeden deň, tak ho veľmi nevolajte na návštevu), na návrat sa mu myslieť nechce, hoci vie, že nemá príliš na výber.
Ibaže Maroško ešte vie, že na Sicíliu lietajú lietadlá aj do iných miest, takže jej zatiaľ nepovedal zbohom, iba dovidenia. Možno o rok?
Posledný tip na záver
Neďaleko Trapani sa nachádza Prírodná rezervácia Saline di Trapani e Paceco. Je to vraj jedno z najčarovnejších miest na celej Sicílii, so soľnými pláňami a veternými mlynmi, tak si ho zapíšte do itinerára.
Maroško sa tam pôvodne rozhodne chystal tiež. Ibaže to by nebol on, keby mu zasa nejakým spôsobom nevybuchla logistika.
Pri troche snahy by to zrejme aj dal, no to by v ňom zasa nemohol prevážiť pocit, že sa mu až tak nechce naháňať, pretože sa neprišiel na Sicíliu uštvať, ale niečo málo vidieť, no predovšetkým si aj oddýchnuť.
To sa mu splnilo a ktovie…
Možno o ten rok sa mu to podarí.
